Kniha týždňa: Čo je to za podobnosť? Zopár poznámok k románu Citlivý člověk

Topol v románe Citlivý člověk okrem iného hovorí aj o nekonečnom nebezpečenstve už akože neexistujúcej totality. O jej deštruktívnej sile, ktorá by mohla byť aj jej podstatou, a hoci si bývalý režim kládol všelijaké ciele, co nikoliv to také, akoby iné ani nedokázal.

22.10.2017 12:00
debata
Jáchym Topol: Citlivý člověk Foto: Torst
Jáchym Topol Citlivý člověk Jáchym Topol: Citlivý člověk

Taká je správna deštrukcia, plynie si, plynie a nevie, že by sa mala začať obávať, a preto sa nebojí. Niekto by sa báť mal, nik sa však nebojí, a tak sa bojí Topol. Ani hrdina, obyčajne dáky slaboch, sa autora nebojí, napríklad nemajú rovnaký pôvod. Dobrý spisovateľ sa obyčajne bojí, lebo sa nazdáva, že by mal korelovať so všetkými. Nemali by byť čosi ako jeho poddaní? Taký je obyčajne sokáš (zvyk – pozn. red.).

Život sám

Autor sa navonok za city trochu hanbí. So smiechom ich ukáže iba zavše, ako nejakú atrakciu. Deti tu rastú ako plevel, plevelom je celé Posázavsko, déjednotka aj celá Európa… Hnusná, zaplevelená. Čím je spoločenstvo v knižke užšie, tým dôvernejšie ho poznáme. Topol je dobrý tlmočník.

Všetko je tu škaredé a nepríjemné, ale krajina je mocná a dostane sa z toho „prúseru“. V knižke nie, ale na „prúsery“ sú naše krajiny zvyknuté. I keď je slabá, aj tak je mocná. Detinskými balamutami tu ohlupujú ľudí, Pánboh, nad tým všetkým mávol rukou a madona sázavská je ryšavá kurva, t. č. v druhom stave… Nejestvuje minulosť, nejestvuje história, nejestvuje krajina, nejestvuje tradícia, prítomnosť je hnus a brutálne práve teraz.

Topol vzbudzuje zhnusenie, prekvapenie, neistotu, čitateľ je v pomykove. Smutný najlepší priateľ takáto kniha. Čo to akože je, pýta sa čitateľ plný rmutu. No čo by to akože malo byť? Predsa život sám! Odpovie mu smutný stvoriteľ, v ktorého takmer nik neverí, ale všetci sa ním oháňajú, alebo autor sám. Aj koňa občas treba prehnať, Topolova nekonečná hra s čitateľom, o chvíľu sme doma, bolia vás nohy? Hijó, ideme navštíviť príbuzných na Sázavu!

Už vidíme stopy po živote. Možno nájsť aj vlastné. Jemné mrvenie písmen ako mravcov, dátumy výkričníky, čiarky, čiarky, bodky, akoby sa mu chvíľami nechcelo písať, čo mu diktuje neľútostné odhodlanie.

Ani von, ani dnu

Jazyka sa Topol nebojí, je s ním v dôvernom vzťahu, tuším až rodina, príde si to naňho, kedy chce, teší sa alebo sa aj neteší, v oboch prípadoch koná vo vlastnom záujme. Aha, noví príbuzní, díva sa tento svet na votrelcov a návštevu s darmi vypšiká pred dvere, že na vás, miláčikovia, tu nie je nik zvedavý, žiadne kvóty, šibenice máme pre nás a naše dietky.

Topol opisuje, ako by sa mohlo začať v pravom zmysle slova plienenie sveta, jeho aj nášho, inak, ľudia sú celkom fasa, chytajú sa na Zemanove a Putinove fóriky, akoby nám títo navrhovali, aby sme trochu išli s nimi pokorzovať a podebatovať. Topol aj ide, kto má tomu rozumieť, no to, čo vidí, stupňuje brutalitu, ktorej je zoči-voči. Nie je to apolitický autor. A politici sa očividne kníh neboja! Taký je sokáš, žijeme v Európe, ani von, ani dnu, aj von je dnu a dnu je von. Knihe velí autor! Prečo by z času na čas nevelil aj nejakému čitateľovi. Čitateľov pozná, pracuje predsa v knižnici. Podľa istého názoru sa nepatrí vravieť žargónom ani argotom ako takými, jedine, že by si to vyslovene vyžiadala situácia. Nájdu sa aj také a onaké. Situácie. Topol osobne to spochybňuje.

Koľko dlhých a bezútešných dní musíme stráviť s našimi hrdinami – tatko, jeho žena alkoholička, dvaja nepodarení synovia. Lepší opis ako autor v knižke nedám. Žiadne vedľajšie úmysly, iba banálnosť, žiadna majestátnosť civilizovaného človeka. Dno.

Jazyk si privlastnil. Je kráľ, ale z času na čas sa stáva jedným z vymáhačského klanu Baštov, nosí Bizonovu motorkársku helmu… Také sa stáva Topolovi často vo všetkých knihách. Hovorí otvorene, nemá čo stratiť, teda, naša generácia stratila dosť a nájde vraj len ten, kto nehľadá. V dlhodobej perspektíve sme všetci odsúdení na prehru, hoci Boh sa nehrá, ale ani nemazná, v krátkodobej sme prišli o dosť, ak nie o všetko, ostala iba zvedavosť a akýsi strach. Mať guráž znamená žiť.

Bohužel

Topol žije a pozerá sa, podáva o svete správu, ťahá tých svojich štyroch chudákov za nos, detaily zhromaždí, všetko čo vidí, navláči celé zberné suroviny, vytiahne z vody ruský tank… A predsa, keď tam tak čitateľ stojí nad tou hŕbou navláčených svetíčkov, ktoré tam spočívajú v jednej dosť hnusnej mase, spolu, nerozdeliteľne, pripravené často o zmysel, funkčnosť, nadobúdajúce novú jedinečnosť, napríklad maringotka, pripravené o svoju históriu, napríklad sovietsky tank na dne Sázavy, vytrhnuté z ich doby, staré sázavské obydlia, priestoru, štruktúry, vyvrhnuté na papier ako nejaké hnusné zvratky, v knižke je toho veľa, tak táto kopa pôsobí dosť nechutne, ohavné zvratky sveta, kus sveta vytrhnutý zo štruktúry.

Jáchym Topol sa odlišuje od ostatných spisovateľov svojej generácie. Napriek tomu, ak vstúpi so svojím hrdinom do krčmy, okamžite zapadne, asimiluje sa, je jasné, že je domáci, nie cudzí. Používa prostredníctvom jazyka dokonalé mimikry. Scvrkne sa, rozpadne, znova sa pozliepa, nalieva sa pivom, ktoré tu tiež nie je čo akože bývalo, a je, tyká si s čudákmi, troskami, milo sa usmieva a hlasno grgá na pozdrav. Toto by mohol byť zemský ráj to na pohled, na prvý pohľad… Rodina, jedlo, pivo, ibaže v Topolovom podaní. Čech, alebo aj ty alebo aj ja, plný dobrých úmyslov, po svojom, pravdaže, pijavica prisatá na telo, ale koho a čoho, nikoho, lebo veď čo ak tam nik nie je, Čech, kresťan, cestovateľ, squater, posázavský prízvuk, zúfalé návyky, žiadna hygiena, celej k ničemu, budižkničemu…

Svet je hore nohami: „… chce pokecat s lidma normálně u piva. Zajde teda do hospody pyšelácký, a sotva dopíjí to první, kouká, s kym by dal řeč, a tam je v televizi Arabem uříznutá hlava ve Francii. Dybys tam tehdy, hochu, přišel takhle v ksichtě zašmouranej, tak nevim!… Tak von to natáh do Čtyřkol, že si tam dá jedno, proč ne, a ve Čtyřkolech taky telka a v ní ty mohamedánama uřezaný hlavy už byly dvě nebo tři. Myslíš, že se tam vožral? Máťa Píťa? Ani náhodou, vodtáh po břehu na Palírnu dát si jedno poklidný. Kouká po chlapech, s kym by pokecal vo povodních a vo rybách a jaký má kdo rajčata a tak dál, ale starý vožralové už jsou mrtví a ty mladý čučej na telku, co tam maj přenosnou, nejmenší na řece, a v telce další uřezaný palice. Tak to natáh podél Šmejkalky a šup přes kopec, a dosedne do tý nádražky senohrabský a vobjedná si pivo. Ale je tam ticho, všichni civěj na telku, a co je v ní? Další arabacká práce… A Máťa Píťa Dlouhá noha že na to čučet nemusí a že pude na pokec až k sejkúm do Hrusic, co tam ma Mikeše, malýho poutníčka, od nej vymalovanýho. Ale U Sejkú taky maj teď telku, a na co čuměj? Na ty samý hlavy uřezaný sulejmanama, terorama jednějma, tak se strejda Píťa sebere a natáh to na kopec až do Ondřejova a zapad do putyky Peklo, ale tam už taky vládne telka, všichni čučej a tam v tý telce se koulej další… No a představ si, že to Máťa nakop až na Chlum, pod tu zříceninu, a tam spad do potúčka a utopil se, bohužel.“

Istá je len smrť

Svet je hore nohami, nezostáva iné ako strieľať si z neho aj zo seba. Teraz, teraz, práve teraz, politika sa stáva literatúrou momentu. Jej nositeľmi sú v Topolovom prípade chudáci. Všetci sme tu chudáci. Čo bolo kedysi hore, je teraz dolu. Všetko hore nohami, nehovorím? A ľudu je to egal!

Všetci v knižke dúfajú v dajaký zázrak. Dejiny píšu víťazi. V našom prípade ľud. Kolega Topol nefantazíruje. Istá je len smrť! Srať na to! Ale dokáže skvele zachytiť podstatu. A „sadnú“ aj vety. Naživo podstata nesedí.

Páči sa mi, že nedôveruje mŕtvym ani živým, skalám ani Sázave! Po ôsmich rokoch prelomil mlčanie, verklík hrá ďalej, teraz som bola obecenstvom ja, útechou je, že aj moje miesto, moja vlasť je hocikedy ničota.

Odrazu pred sebou vidím autora, ktorý sa narodil v rovnakých časoch ako ja, rovesníka, ktorý nie je nikde, nedospel nikam, nie je, alebo je, ale nevie na čo. Na to, aby sa vedelo! Dobrá knižka… už neviem čo som chcela povedať!

Jáchym Topol: Citlivý člověk
Torst, Praha 2017

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Jáchym Topol #Citlivý člověk