Foto: Marenčin PT
Publikácia sa končí zmienkou o Reislovom šéfredaktorskom pôsobení v normalizačných Slovenských pohľadoch a nenaplneným prísľubom, že o tom „ešte bude reč…“ (s. 233). K tejto etape svojho života sa už nedostal, biografická niť rozprávania sa rozplynie a stratí v asociatívnej zmäti spomienok na zahraničné cesty z 50. a 60. rokov. O účinkovaní na postoch vydavateľského a časopiseckého redaktora nám autor nepovie takmer nič. Máme pred sebou textový fragment, ktorý zredigovala a jazykovo upravila Reislova dcéra Zuzana.
Podľa edičnej poznámky vznikal v rokoch 1990 – 1993. Písal ho teda odstavený šéfredaktor časopisu, pričom Slovenské pohľady až po jeho odchode z funkcie r. 1987 – a vďaka tomuto odchodu – znovu nadobudli za normalizácie premrhanú literárnu a spoločenskú relevanciu; písal ho spisovateľ v čase, keď jeho celoživotná ľavicovo-avantgardná kultúrna a politická orientácia stratili symbolickú hodnotu.
V tejto situácii neprekvapí autorehabilitačné a s ním spojené apologické ladenie spomienok, potreba na viacerých miestach povedať to, čím sa nie náhodou celé rozprávanie aj končí: „…nech si kadejakí samozvanci a dosadenci hovoria, čo chcú, nepociťujem nijakú morálnu potrebu umývať si ruky…“ (s. 233). Pripomenul som aspoň rámcovo niektoré z okolností, za akých text vznikal, pretože inak môžu byť pre nezasväteného čitateľa niektoré jeho časti nezrozumiteľné. Nie je jasné – a nezmieňuje sa o tom ani edičná poznámka – prečo Reisel nedokončený fragment odložil a už sa k nemu nevrátil.
O čom sa rozpráva
Evokačne najsilnejšími časťami knihy sú kapitoly v prvej polovici, venované detstvu a mladosti, štúdiám gymnaziálnym a vysokoškolským, najmä prvým dvom univerzitným rokom, ktoré do zániku republiky Reisel strávil v Prahe. Spomienky na povojnové časy sú už vyblednuté a dosť konvenčné, s výnimkou niektorých častí (zlomyseľný portrét Alexandra Matušku z čias jeho parížskeho pobytu). Reisel v tom nie je sám – napríklad aj z memoárových kníh Mila Urbana je zmyslovo najbohatšia a literárne najpresvedčivejšia celkom prvá Zelená krv.
Z rozprávania o básnikovom detstve upúta jeden príznakový detail: otec ho urobil o pár mesiacom starším, aby mohol ísť skôr do školy. Táto predčasnosť akoby predznamenala Reislovu literárnu dráhu. Začal publikovať mimoriadne mladý, v šestnástich prispieval do väčšiny relevantných literárnych časopisov (od Slovenských smerov cez Elán až po Pohľady, študentské nepočítajúc), v sedemnástich dostal pozvanie na známy spisovateľský kongres do Trenčianskych Teplíc, veľmi rýchlo si našiel generačné zázemie v skupine formujúcich sa nadrealistov, kam sa ako najmladší dostal medzi prvými.
Autorovi slúži ku cti, že svoj literárny vývin nemýtizuje, hovorí o ňom vecne ako o „systematickej práci“. Jej základom bola dobrá orientácia v súdobej literatúre, najmä lyrike, jej predpokladom zasa kvalitná gymnaziálna knižnica: „…je až neuveriteľné, ako mohol mladý človek s literárnymi ambíciami v malom provinčnom mestečku, akým vtedy bola Prievidza, sledovať v podstate všetky vtedajšie literárne časopisy“ (s. 53). Nemá zmysel hoci aj výberovo spomínať, čo všetko zo súdobej poézie stihol Reisel ako gymnazista prečítať a sledovať: bol by to kompletný kánon slovenskej i českej modernej a avantgardnej poézie a veľmi dobrý výber z francúzskej (už na strednej škole začínal aj prekladať), ale aj lektúra najlepších kritických a analytických vykladačov literatúry (medzi Šaldom a Mukařovským).
Mnohé v Reislových spomienkach bude tým, ktorí už čítali biografie iných spisovateľov z toho obdobia, povedomé. Jeho biografia je v značnej miere štandardizovaným a príznakovým životopisom básnika tých čias. Týka sa to nielen umenia, ale aj životných detailov: českí liberálne a ľavicovo orientovaní profesori na strednej škole, platonická láska k židovskej spolužiačke, ktorá neskôr zmizla v niektorom z vyhladzovacích táborov, odklon od náboženstva (ponižujúci výjav, keď musel odprosiť farára a bozkať mu ruku), po Mníchove otrasená dôvera v demokraciu a príklon k ľavicovému svetonázoru (charakteristický avantgardný mix Marxa s Freudom).
Táto časť Reislovej biografie nie je prekvapivá, na slušnej úrovni sprítomňuje atmosféru predvojnových a vojnových čias z perspektívy slovenských adeptov avantgardy. Záujemca o slovenský nadrealizmus tu nájde aj niekoľko podnetných súvislostí medzi básnikovou biografiou a niektorými motívmi jeho najlepšej knihy Neskutočné mesto (1943).
Kto a ako hovorí
Už bola zmienka o tom, že Reislove spomienky sú knihou dennou. Netýka sa to iba väčšiny motívov, sústredených na to lepšie a príjemnejšie z prežitého, ale aj spôsobu podania. Autor v spomienkach vidí všetko jasne, akoby osvetlené rovnomerným a pritom triezvym, neoslepujúcim svetlom všedného dňa, takpovediac realisticky. Kde sa vzal tento až úradnícky vecný naturel medzi surrealistami, vyznávačmi „poézie nového videnia“?
Reisel nie je priaznivcom šerosvitu či tieňov, temné stránky epochy, v ktorej sa ocitol – miestami sa zdá, že náhodou alebo nedopatrením – zámerne a priznane vytesňuje („Nechcem sa zmieňovať o tom, ako pochodili moji priatelia na pražskom ministerstve…“, s. 206; „Nechce sa mi vracať k známemu bratislavskému aktívu spisovateľov…“, s. 207). Materiálovo to mohli byť aj memoáre, veď Reisel postretal nespočet ľudí, ktorí utvárali dobu (a ktorých doba zomlela: Macha, Clementisa, Novomeského…), no práve ich – ale aj vlastnej – zviazanosti so spoločenských dianím sa vyhýba (svoj vstup do diplomatických služieb diplomaticky vybaví jednou vetou).
Je sympatické, že autor nepestoval „ohavnú rozkoš sebabičovania“ (Turgenev), no cudzie mu asi bolo akékoľvek prísnejšie sebaspytovanie – aspoň v jeho spomienkach niet po ňom ani stopy. Sú bez náznaku sporu, či už s dobou, alebo so sebou samým.
Post scriptum
K edičnej výbave knihy: doslov by neuškodil, vysvetlivky pomohli – a menný register by mal byť v publikáciách tohto typu povinný.
Vladimír Reisel: Vidím všetky dni
Marenčin PT, Bratislava 2017
