“René Juhász bude vyšetrovať záhadnú vraždu podnikateľa v luxusnom hoteli, ktorý v minulosti slúžil ako detská ozdravovňa. Podľa viacerých zdrojov tu tajne vychovávali detských špiónov a z minulosti sa vynorí mnoho ďalších nepekných tajomstiev. A pribúdať začnú aj mŕtvi,” prezrádza o svojej novinke sama autorka Katarína Holetzová.
Základom pre zrod novej slovenskej detektívky boli medializované informácie o tajnej výchove detských špiónov v bývalom Československu. Téma rezonovala vo viacerých krajinách východnej Európy. Konkrétne zneužívanie detí na plnenie úloh tajnej služby sa potvrdilo napríklad v Rumunsku.
Kniha Svorka je príbehom o sérii vrážd, kde obete spája práve tajuplná minulosť. Časť príbehu sa aj preto odohráva v zrekonštruovanom luxusnom kaštieli Chatteau Kondrad, ktorý v minulosti slúžil ako detská ozdravovňa.
Kniha Svorka je druhým prípadom detektíva René Juhásza, ktorý bol hlavnou postavou aj prvej knihy Smrť prekliatych. V úvodnom príbehu detektívnej série je čitateľ svedkom mysteriózneho príbehu plnom záhadných vrážd v tajomnom prostredí slovenských hôr. Dedina Terovce je stratená na konci sveta a vraždy naznačujú, že páchateľom musí byť šialenec…
Dvadsaťdeväťročná autorka Katarína Holetzová je veľkou fanúšičkou literatúry všetkých žánrov, najbližšie sú jej práve klasické detektívky z pera Agathy Christie či sira Arthura Conana Doyla. Inšpiráciou pri písaní vlastných detektívnych príbehov je najmä prostredie slovenských hôr a vidieka.
Katarína Holetzová pôsobí aj ako literárna a hudobná publicistka. Prednáša na vysokej škole a voľný čas pomerne nespravodlivo rozdeľuje medzi písanie kníh a čas strávený so svojim zlým psom a dobrým manželom.
Napísali o Kataríne Holetzovej:
„Máme do činenia – eufemisticky podané – s princeznou slovenského krimi!“
Diana Mašlejová, denník Pravda
Začítajte sa do novinky Svorka:
1. Kapitola
Z plytkého spánku ho prebudilo ustráchané skučanie psov. Nemohol sa pohnúť, končatiny neovládal už niekoľko mesiacov. Hlavu mal uväznenú v špeciálnom nadstavci a ochabnuté telo sa bezvládne napínalo v popruhoch, z ktorých nebolo úniku. Upravený invalidný vozík držal celú jeho telesnú schránku pohromade. Napriek jeho nesporným výhodám, si naň nedokázal zvyknúť.
Len s námahou otvoril unavené oči a cez klipkajúce viečka sa zahľadel von oknom. Dvierka od drevenej ohrady bezprizorne lietali vo vetre ako fackovací panák.
Chcel skríknuť, ale z úst sa ozvalo len chrčanie pripomínajúce otravný chrapot. Bledomodrá trubica, ktorá viedla z jeho chudého krku, mu pripomínala, že už viac nie je schopný dýchať sám. Vlastne už bez pomoci nedokáže vôbec nič. Ani zastaviť nebezpečenstvo, ktoré spozoroval v okne.
Vedel, že svoje sily napína zbytočne. Cez vystrájanie psov ho aj tak nikto nepočuje. Pochytilo ho zúfalstvo.
Bál sa bitky, chumáčov chlpov v primrznutej tráve, krvavých stôp a ostrých pazúrov. Tie psy na seba už dlho vrčali cez ohradu, provokovali sa navzájom celé hodiny. Bolo treba vykonať špeciálne opatrenia, aby sa k sebe nikdy nedostali.
Keď je pes jeden, môže byť domáci maznáčik, ale keď je ich viac, je to svorka a tá môže byť nebezpečná – vysvetľoval žene v časoch, kým jeho telo úplne neovládla choroba.
Zúrivé kvílenie tieto slová potvrdilo. Sledoval lietajúce dvierka a predstavoval si, čo sa deje mimo jeho zorného poľa. Už videl psov pri tých najhorších bitkách, ceriacich zažltnuté zuby, útočiacich si po krku aj nohách, ako sa zvíjajú v klbku a snažia sa zneškodniť spoločného nepriateľa. Len sťažka preglgol guču slín, ktorá sa mu spravila v hrdle stiahnutom od strachu.
Nemá tomu ako zabrániť, nie je to jeho chyba – opakoval si namiesto mantry.
Po ochabnutých lícach sa mu napriek tomu kotúľali veľké slzy. Slaná tekutina pomaly stekala po vyschnutých perách priamo do úst, ktoré nedokázal zatvoriť.
2. Kapitola
Luxusný hotel na úpätí lesa pripomínal zmenšeninu zámku z rozprávok Walta Disneyho. Návštevníci často híkali, keď sa vynoril spoza stromov. Kúzelné, krásne, hovorili, kým s vypúlenými očami vystupovali z auta. Len málokto by čakal takú gýčovú nádheru uprostred ničoho. Viedla k nej len jedna asfaltová cesta kľukatou dolinou.
Takmer storočná stavba niesla všetky známky vyčačkanej secesie, mala sedem vežičiek, točité vonkajšie schodisko a terasy s arkádami. Jasno červený náter strechy tvoril prudký kontrast s vyblednutou novembrovou prírodou. Tento magický výjav naberal na kráse najmä v skorej rannej hmle. Hotel bol vtedy ako duch, ktorý vystúpil z hlbokého lesa, aby pripomenul lesk starých zašlých čias. Akoby sa v okolí zrazu ozývalo štrnganie strieborného príboru, erdžanie koňov a zvonivý smiech fúzatých gentlemanov vo fraku.
Muž, ktorý s baterkou v ruke uháňal k neďalekým stromom, však o stavbu nejavil záujem. Bol správcom rozľahlých pozemkov už desaťročia a pohľad naň v ňom nevyvolával žiadne romantické predstavy. Nos mu od zimy očervenel a z úst mu vychádzali obláčiky pary. Do východu slnka ostávala ešte hodina a Tóno sa nechcel v mraze zdržiavať dlhšie, ako bolo nutné. Zámok, ktorý sa od renovácie pýšil honosným názvom Chatteau Konrad, patril holandskej firme a jeho súčasný vzhľad bol Tónovi stále cudzí. Život sa doň vrátil len nedávno. Dvadsať rokov sa musel verný zamestnanec pozerať na vylámané škridle, prepadnuté schodisko a grafity, ktoré hyzdili olupujúci sa náter. Na jednej strane bol rád, že sa svetlá v budove po čase rozsvietili. Mal znova prácu, žil vo svojom domčeku len kúsok od zámku a staral sa o údržbu hotela a pozemkov. Na druhej strane ho rozčuľoval príchod rozmaznaných hostí zvyknutých na prepych a úslužnosť. V Chatteau Konrad sa stretávala smotánka, domáca i zahraničná. Parkovisko zapĺňali autá luxusných značiek a na oblohe namiesto hviezd žiarili ohňostroje sprevádzané vážnou hudbou. Nič z toho sa mu nepozdávalo.
Podvedome už dlhšie cítil, že s príchodom týchto snobov, ako ich nazýval, prídu problémy. Málokto bol s novým zameraním Konradu spokojný. Personál sa v hoteli často striedal, raz sa hostia sťažovali na čašníkov, inokedy na chyžné. Všetci chceli mať súkromie a zároveň komfort, trvali na veciach, ktoré si zamestnanci mnohokrát nedokázali správne vysvetliť. Ale Tóno bol pokojnej povahy, nikdy vedeniu neprotirečil, a preto ho väčšina hádok obišla. Zvyčajne ho nič len tak ľahko nevyviedlo z miery. Až na dnešné ráno. Zadychčane sa približoval k lesu.
Medzi rebrami sa mu usadil zvláštny pocit, akoby mu na pľúca a žalúdok tlačil rozpínajúci balón. Čakal, kedy vybuchne.
„Možno to bola len hra tieňov,“ upokojoval sa a baterkou svietil pomedzi stromy.
Tri siluety vchádzajúce do lesa, tri malé útle telá, traja chlapci.
Striaslo ho.
Snažil sa uvažovať triezvo. Nikto cudzí by sa nadránom predsa nepotuloval po okolí. A určite nie deti. V lesoch sa rozmnožili diviaky, dokonca sa hovorilo o medveďoch. Len málokto okrem poľovníkov by si trúfol v tomto nečase provokovať divú zver.
Napriek tomu mal stále pred očami ten istý výjav, ktorý v ňom vyvolával nervozitu. Tri tmavé postavy.
Pretrel si oči a znova sa zahľadel do diaľky. Hmla medzi stromami hustla až pripomínala rozprášený sunar. Svetlo baterky ňou nemalo šancu preniknúť.
„Musím sa upokojiť,“ hovoril si a každým vydýchnutím sa tlak v jeho hrudi uvoľňoval. „Bol to naozaj len prelud, nič sa nedeje.“
Pomaly sa približoval k parkovisku a lesnej ceste, ktorá viedla k domčeku správcu. Z pamäte vylovil zvuky, ktoré zvykol na tomto mieste počúvať v mladosti. Šuchotanie lekárskych plášťov, kašeľ a detský chichot. Akoby boli predzvesťou zla.
Nestihol sa ani pozrieť k bývalému ihrisku, keď sa strhol na známu melódiu.
Cengajúci mobil ho rýchlo vrátil nazad do reality. Nečakal telefón takto skoro ráno.
„Už si hore? Vďakabohu. Príď na osemnástku,“ šepkala žena nahnevane do slúchadla. Jeho nadriadená mala nepríjemný zvyk prehnane artikulovať. Aj teraz, napriek tomu, že sa snažila rozprávať potichu, zneli jej slová ako krik. „Neviem, čo sa to tu deje, ale nepáči sa mi to. Oni proste zmizli.“
„Prosím?“ Tri siluety vchádzajúce do lesa, tri malé útle telá, traja chlapci. Takže neboli len fantasmagóriou? Zhlboka sa nadýchol. „Marti, kto zmizol. Myslíš tie deti?“
„Čo? Aké deti, preboha. Ten čudný chlap, pamätáš? Balkánec. Taký nesympatický. Utekal chodbou a odišiel v aute toho podnikateľa z Blavy.“
Táto informácia ho na moment upokojila. Neznáme postavy utekajúce lesom boli len dôsledkom vybičovaných emócií. Teraz sa musí vrátiť hlavou na zem – do hotela, k svojej práci správcu. Nemôže pôsobiť ako blázon. Marta bola nervózna a on potrebuje celú situáciu dostať pod kontrolu.
„Chceš povedať, že niekto ukradol auto nášho hosťa? Zavolaj políciu, o chvíľu prídem za tebou. A zobuď pána Habaja, aby bol informovaný.“
„Veď o to ide, Tónko.“ Afektovaný šepot prerástol do rozčúleného kriku. „Nechce sa zobudiť. Aj som klopala, aj volala na telefón. Nič.“
„A dvere od izby?“
„Sú zamknuté.“
„No ak sa zamkol, tak v tomto prípade na recepcii …“
„Náhradný zväzok chýba. Vravím ti, Tónko, vôbec sa mi to neľúbi.“
Zavrtel nespokojne hlavou a unavene si povzdychol. S Martou pracoval už tri roky, ale nedokázal si zvyknúť na jej zvyk zveličovať všetko, čo by sa mohlo dotknúť komfortu hostí. Pri každej hláske jej vysokého hlasu si predstavoval, ako prehnane gestikuluje a neprirodzene krúti narúžovanými perami.
„Upokoj sa, určite sa nič nestalo, len …“
„Príď na osemnástku. Hneď!“ rozkázala mu a zložila telefón.
Posledné novembrové dni boli sychravé, po snehu však ani v kopcoch nebolo stopy.
Zababušil sa do hrubej páperovej vetrovky a započúval sa do vetra poletujúceho pomedzi vysoké stromy. Chodil rovnakou cestou denne, ale dnes sa v ňom vynorili spomienky. Stará hojdačka, z ktorej sa odlepovala červená farba, okrúhla preliezka, ktorá slúžila ako malý kolotoč. Nervózne pokrikovanie hlavnej sestry.
Duchovia tohto rozprávkového zámku ožívali a nebolo nutné vracať sa ďaleko do histórie. Ozdravovňa Hviezda, sanatórium pre deti s ochoreniami dýchacích ciest, sídlila na tomto čarovnom mieste uprostred hôr v rokoch 1952 – 1991. Udalosti, ktoré sa v nej odohrali, nezakryla vynovená fasáda ani pozlátené kľučky na dverách.