Za posledných osem rokov mu vyšlo desať románov. Získal Platinovú knihu za román V tieni mafie, čo je najvyššie ocenenie za predajnosť, aké sa na Slovensku udeľuje – za viac ako 25-tisíc predaných výtlačkov. Za knižku Trhlina získal Cenu čitateľov v súťaži Anasoft Litera, jeho novinku Čierny rok nedávno vítali do života Marián Leško a Milan Kňažko. Kariku prekladajú v Česku, Poľsku a ďalších krajinách.
Ako formovali búrlivé deväťdesiate roky mládež na Slovensku? V čom ste sa líšili napríklad vy a vaši kamaráti od generácie vašich rodičov?
Rozdiel bol zjavný a zásadný. V čase dospievania mojej generácie sa rozpadla stará štruktúra spoločnosti a nášho sveta, pričom nová ešte neexistovala. Ocitli sme sa v akejsi amorfnej prázdnote, vo vákuu – v slobode bez limitov a hraníc. Taký zážitok je priam iniciačný a nie každý ho znesie. Niekomu pomôže vyrásť do titanských rozmerov, iného prevalcuje a zničí.
Snažili sa vás viesť v tej zložitej dobe dospelí, napríklad pedagógovia?
Opísal som to v románe V tieni mafie: Najzúrivejšie komunistické učiteľky si svoju zlosť a frustráciu vybíjali práve na nás. Snažili sa nás čo najviac zdeptať, lebo inak proti nastupujúcej vlne nenávidenej demokratizácie a individualizácie bojovať nevedeli. Niektoré z nich dnes patria medzi najzúrivejšie svätuškárky a vyspevujú v prvom rade ružomberského cirkevného zboru.
Prežívali ste tie časy v napätí? Vnímali ste už všetko, čo je vo vašich knihách?
Dá sa povedať, že neskôr boli pre mňa deväťdesiate roky veľmi idylická doba so všetkými stredoškolskými slasťami a strasťami. Všetko, čo sa počas nich odohralo, som vlastne reflektoval až neskôr, hoci som to po celý čas priamo aj nepriamo zažíval.
Je dnes Slovensko idylickejšia krajina, ako bola vo vašom detstve a dospievaní? Nachádzate dosť inšpirácie v súčasnosti alebo sa radšej vraciate do minulosti? Je v histórii vždy viac „strašidelnosti“ než v momentálnom prežívaní?
Keďže dnes Slovensko balansuje na hrane spoločenského výbuchu – medzi rôzne orientovanými skupinami občanov zúri čosi ako studená vojna – nenazval by som to práve idylickou krajinou. Pravda však je, že tie najväčšie zlomy, či už spoločenské, alebo osobné, vnímame spravidla až s určitým časovým odstupom. V tomto zmysle je Slovensko nevyčerpateľná studnica podnetov pre romány s hororovými alebo trilerovými prvkami.
Ako to, že sa z ľudí stávajú mafiáni? Kto v spoločnosti má na to predpoklady? Dá sa stať mafiánom aj nedobrovoľne? Riešite vo vašich textoch aj tento problém „pohlcovania slabších mafiou“?
Nad týmito otázkami sa zamýšľam v generačnom románe V tieni mafie. Je o troch kamarátoch, ktorí dospievajú počas deväťdesiatych rokov. Každého z nich tá doba zomelie iným spôsobom. Z niektorých sa stanú obete, z iných vykonávatelia alebo sluhovia zločinu. O ľuďoch, ktorých táto divoká doba zhltla, je aj moja kriminálna sága Čierna hra a Čierny rok. Dokopy má takmer 1 200 strán, viac než desaťročný dejový oblúk a zhruba osem preplietajúcich sa dejových línií rôznych hlavných postáv.
Vyznajú sa v tom čitatelia?
Čitatelia si pochvaľujú, že moje knihy sa napriek veľkému rozsahu čítajú jedným dychom, a že pri nich zabúdajú na všetko ostatné. Je tam celé spektrum hrdinov – od dospievajúcich výrastkov, cez nastávajúcich mafiánskych bosov až po starnúcich dôstojníkov ŠtB a sú vrhnutí do šialenej doby. Vzniká tak mnoho hraničných situácií, bytostných dilem, mocenských vzostupov, ale aj tragédií. Presne také boli aj deväťdesiate roky. Prasklina a diskontinuita. Mimochodom, tieto témy som spracoval, hoci celkom iným spôsobom, aj v románe Trhlina.
Slovensko jej veľmi rôznorodé – je iná mafia na západe, na východe a v strede našej krajiny? Kde sa najviac inšpirujte vy?
Mňa mafia ako taká nezaujíma. Vo svojich knihách používam tento termín na označenie kriminálneho systému, ktorý sa u nás rozmohol po revolúcii. Jeho súčasťou je aj užšie poňatá mafia, no určite nepíšem primitívne báchorky o zážitkoch hrubokrkých vyholených chlapíkov. To ma ako samostatná téma nezaujíma a je to hlboko pod moju úroveň.
Ako si s touto vašou témou, s témou organizovaného zločinu, poradila slovenčina? Hodí sa k nám vôbec slovo mafia? Kedysi označovalo iba rodinkárstvo. Priťahuje to slovo čitateľov?
Ako som povedal, slovo „mafia“ používam vo vlastnom a systémovom význame. Keďže sa všetkých päť kníh z tejto série zaradilo medzi najväčšie bestsellery, zrejme sa čitateľom páči. Jazyk toho veľa prezrádza napríklad aj v dielach Mila Urbana a Vladimíra Mináča. O danej dobe toho veľa napovie samotný slovník a syntax. Rovnako je to aj v mojich knihách z tejto série, ktoré znejú čo najviac realisticky. Vrátane vulgarizmov a všetkej tej špiny, aká dnes v bežnom jazyku prevláda. Keď si moje knihy o tejto dobe prečíta niekto o päťdesiat alebo sto rokov, aj podľa použitého slovníka uvidí, v akom bahne sme žili.
Máte veľa záujmov, venovali ste sa rôznym profesiám a ešte sa vraj chystáte vyskúšať niečo nové. Bude to film? Vaše texty sú priamo filmovateľné, takže – to by šlo.
Nateraz som predovšetkým prozaik a romány považujem za svojbytné diela, ktoré vôbec nepotrebujú filmovú nadstavbu, aby boli kompletné. Samozrejme, prípadnému sfilmovaniu sa nebránim, naopak, potešilo by ma. Len upozorňujem, že filmové dielo je samostatným výtvorom a kniha ako taká ho nutne nepotrebuje.
Zo študijných dôvodov vraj pozeráte veľa filmov, sú medzi nimi aj horory a krváky. Môžu filmy a knihy o zločine a násilí niekoho aj skaziť?
Filmové či knižné diela zamerané na krv či scény utrpenia vyložene neznášam a nezaujímajú ma. Pravdaže, aj tieto drsnejšie prostriedky majú svoje nenahraditeľné miesto, ak človek píše napríklad o deväťdesiatych rokoch, čo bola síce dekáda slobody, ale zároveň aj dekáda nenávisti a násilia. Ale u mňa musí byť toto dianie zasadené do niečoho vyššieho, aby výsledok mal hlbší, katarzný, niekedy priam terapeutický zmysel. Takto som v románe Na smrť opísal napríklad holokaust a osudy slovenských deportovaných Židov.
Sledujete slovenskú kinematografiu? Tiež má ambíciu postihnúť zločin, korupciu, mocenské intrigy – ako sa jej to podľa vás darí? Videli ste napríklad film Mečiar?
Som doslova nadšený z toho, ako sa naša kinematografia preberá zo spánku a ako reflektuje nedávnu minulosť či prítomnosť. Veľmi sa mi páčila napríklad Čiara, Červený kapitán alebo Únos – hoci ten mohol z perfektného námetu vykresať ešte viac. V globále to všetko hodnotím veľmi pozitívne a dúfam, že tento trend potrvá čo najdlhšie. Dokument Mečiar som videl a najviac vo mne zarezonovalo – neviem, či pozitívne, alebo negatívne – čo tam o fungovaní politiky povedal Fedor Flašík.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Prekvapuje ma, že vy, taký racionálne a vecne pôsobiaci človek, ste aj znalcom problematiky mágie a autorom kníh o mágii. Je dnes v živote prítomná mágia? Dejú sa vám magické a mysteriózne veci? Ľudí táto téma stále priťahuje…
Osobne som skeptik, na tieto veci neverím a nikomu neodporúčam ponárať sa do týchto sfér, lebo majú veľký deštruktívny potenciál. Počas vysokoškolského štúdia filozofie som ich však skúmal ako jeden z mnohých prejavov iracionálna v spoločnosti. O magickom myslení som napísal aj zopár kníh, lebo je to fenomén hodný pozornosti. V roku 2009 mi v Česku vyšla experimentálna kniha Brány meonu o ničivých výbuchoch iracionálnosti 2v 0. storočí. Varoval som v nej pred nastupujúcou vlnou zvláštnej zmesi konšpirátorstva, ezoterického blúznenia, prepätého nacionalizmu a nebezpečných politických extrémov. Dnes je táto vlna realitou. Bohužiaľ, nielen našu spoločnosť zastihla úplne nepripravenú.
Už ste spomenuli Mináča a Urbana, v niektorom rozhovore ste vyjadrili názor, že za najlepšie slovenské literárne dielo považujete Mináčovu trilógiu Generácia…
Takto som to asi nevyjadril, lebo na slovo „najlepší“ som v literatúre priam alergický. Ale Mináčovu trilógiu, ako aj Urbanove dve trilógie považujem za zásadné diela v našej literatúre. Na moju tvorbu, aspoň teda líniu, o ktorej sa rozprávame, mali rozhodne najväčší vplyv. Dnes sa veľa diskutuje napríklad o prvom slovenskom štáte, ale kto si neprečíta tieto diela, je veľmi ochudobnený o niečo, čo sa z historiografickej literatúry nedozvie: o zážitok z priblíženia ducha doby, o poznanie, ako prežívali dobu a ako sa rozhodovali ľudia, ktorí sa ocitli uprostred vlnobitia.
Aj títo autori sa ocitli vo vlnobití doby…
Mináč vstúpil do služieb jedného totalitného režimu, zatiaľ čo Urban do služieb druhého. Obaja sa s tým vyrovnávali po svojom a obom im to, ako ľuďom z mäsa a kostí, v mojich očiach pridáva na akejsi temnej zaujímavosti. V oboch prípadoch to považujem za tragédiu a myslím si, že s odstupom času by sa tomu obaja radšej vyhli. Urbanovu druhú polovicu tvorivého života, teda takmer štyridsať rokov, definovalo vysvetľovanie a zdôvodňovanie – pre druhých aj pre samého seba – jeho vlastného konania počas štvorročného obdobia, keď pracoval ako hlavný redaktor Gardistu.
Čo ste si všimli: Ako to vplývalo na ich dielo?
Odkazu ich diel to uškodilo, hoci sú to vynikajúce knihy. Mináčovu osobnosť som zatiaľ do hĺbky neskúmal, ale pri Urbanovi ma to obzvlášť mrzí. A to nielen preto, že to bol podľa mňa, bez preháňania, literárny génius formátu, aký sa u nás predtým ani potom jednoducho nevyskytol. Nechcem ho vyviňovať, boli to jeho vlastné rozhodnutia aj ich dôsledky, no podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia zo zistených poznatkov usudzujem, že to bol v drvivo prevažnej časti života dobrý a čistý človek, ktorý neprejavoval oportunizmus, rasovú či etnickú nenávisť, netúžil po funkciách ani majetku. Priam bytostne mu záležalo na sociálnej spravodlivosti. A zrazu hlavný redaktor Gardistu! Výnimočne negatívna funkcia, spočiatku chtiac a neskôr už vyložene nechtiac, slúžiaca tým najextrémnejším temným silám ešte aj v rámci vtedajšieho ľudáctva – Machovmu a Tukovmu krídlu.
Ako historik ste teda zistili, že chybné kroky sa nedajú vyvážiť dobrými skutkami?
Je to pre nás poučné. Život, odkaz aj dielo človeka sa často neposudzujú podľa toho, čo väčšinovo prevláda, ani podľa úmyslov, ale podľa toho, ako sa ten človek zachoval, čo urobil alebo neurobil, čomu odolal alebo neodolal, v jedinej zlomovej chvíli či období. Aj štvorročné zlé obdobie v inak ukážkovo vzornom a umelecky aj ľudsky prínosnom, takmer osemdesiatročnom živote, môže určiť, aký odkaz, aká reputácia po človeku zostane na celé stáročia, takpovediac na večnosť. Preto sa treba mať neustále na pozore. Najmä v časoch, keď sa nám darí a keď sa vezieme na vlne trebárs aj zaslúženého úspechu. Vtedy je totiž tendencia k rôznym „úletom“ najvyššia. Seneca radí držať sa vôľou tým väčšmi pri zemi, tým viac myslieť na konečnosť a náhodnosť života, čím vyššie nás okolnosti alebo talent vyzdvihnú. Úspech obecne oslňuje, oslepuje a ohlupuje.
Zmienili ste sa o tom, že z Ružomberka zmizlo v období holokaustu mnoho židovských rodín a dodnes sa nevie, ktoré to boli. Nechcete sa venovať aj literatúre faktu a spracovať to? Viaceré mestá na Slovensku vydali takéto knižky o svojich hriechoch.
Pred pár rokmi som bol členom redakčnej rady monografie mesta Ružomberok, ktorá sa pokúsila aj na túto záležitosť vrhnúť aspoň trochu svetla. Určite by si to zaslúžilo aj väčšiu pozornosť, nateraz sa tomu však nestíham venovať. Niečo som vložil aj do románu Na smrť, ktorý sa osudom našich deportovaných Židov venuje najviac v našej modernej románovej literatúre. Možno sa na staré kolená vrátim do Ružomberka, zamestnám sa v múzeu, kde som začínal, a budem sa faktograficky venovať tejto téme.
Prežívate asi hviezdne dni – získali ste cenu Platinová kniha za román V tieni mafie za vyše 25 000 predaných výtlačkov, vyšla vám nová kniha, preklady v Česku, v Poľsku, získali ste Cenu čitateľov za knižku Trhlina v súťaži Anasoft Litera, vašu novú knihu Čierny rok uviedli do života Milan Kňažko a Marián Leško – tešíte sa z toho všetkého? Viete aj oslavovať úspech? Oddychovať?
Medzi mojich najobľúbenejších filozofov patrí Seneca a jeho stoicizmus. Takže sa z týchto vecí samozrejme teším, ale zároveň sa snažím nazerať na to zo širšej perspektívy a neprikladať úspechom, ako aj neúspechom, zásadný význam.
Ľudia si vás spájajú s Ružomberkom, ale vy vraj už žijete v Prahe. Ako na vás pôsobí život v zahraničnom veľkomeste? Mení vás? Menia sa vaše múzy?
V Prahe je toľko Slovákov, že to pomaly už ani nevnímate. Ja trávim veľa času aj v Bratislave a v Ružomberku, ale mnohí sú v Prahe nastálo. Keď vidíte tú obrovskú masu, najmä mladých ľudí, ktorí väčšinou nechtiac odišli zo Slovenska, lebo tam nevideli rozumnú životnú perspektívu, uvedomíte si, že sa u nás bez preháňania odohráva populačná katastrofa, o ktorej vládni politici, jej pôvodcovia, mlčia, no ktorá na nás drvivo dopadne už v najbližších desaťročiach.
Hovoríte vraj, že ako profesionálny spisovateľ by ste mali vydať dve knižky ročne. Darí sa vám to? Máte potom dosť času na súkromie?
Nehovorím to. Pokiaľ sa však chce človek kdekoľvek na svete živiť písaním, optimálny rytmus je jedna kniha ročne. Ak zvládne, tak aj dve, ale to sa dá iba pri niektorých žánroch. Mne za posledných osem rokov vyšlo desať románov, z toho dva – Čierny rok a Na smrť – sú rozsahovo najväčšie slovenské romány za niekoľko posledných dekád. Pri každej knihe však čitateľom hovorím, že môže byť posledná, lebo to tak je. Písanie ma baví, no je to činnosť, ktorá závisí od mnohých náhodných a neovládateľných faktorov.
Vystupujete vo vašich textoch aj vy sám?
V niektorých knihách áno. Napríklad v románe Trhlina, ktorý je o novodobej legende či fáme o nevysvetliteľnom miznutí ľudí v pohorí Tribeč, vstupujem do deja ako autor a sprostredkovávam niektoré svoje zistenia, názory a dojmy. Podotýkam, že ide asi o najdesivejší príbeh, aký u nás kedy vyšiel. Určité autobiografické črty má aj postava Michala Harvana z mojej trilógie V tieni mafie.
Jozef Karika
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Narodil sa 15. novembra 1978 v Ružomberku. Vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracoval ako kurátor publicista (v múzeu a v televízii), v roku 2005 debutoval knihou Zóny tieňa, nasledovali ďalšie tituly, napr. Mágia peňazí, Brány meonu. V roku 2010 mu vyšla kniha V tieni mafie, ktorá sa stala bestsellerom na Slovensku a v Česku. Odvtedy sa autor teší veľkej priazni vydavateľov aj čitateľov. Práve mu vyšla knižka Čierny rok, voľné pokračovanie bestselleru Čierna hra. Získal už viacero cien, napríklad Platinovú knihu a Cenu čitateľov v súťaži Anasoft litera.
