Majú aj podobný zmysel pre humor. Obaja boli veľmi úspešní televízni scenáristi, Hans Rosenfeldt zabodoval ako autor celkového konceptu seriálu Most, Michael Hjorth je tiež úspešným producentom. V posledných rokoch sú z nich aj autori kriminálnych bestsellerov o policajnom psychológovi Sebastianovi Bergmanovi. Na Slovensku práve vyšiel najnovší, piaty, diel s názvom Tí, ktorí zlyhali.
V jednom interview ste prezradili, že ako prvú knihu ste napísali krimiromán. Je to vraj najľahšie. Naozaj?
Hans Rosenfeldt: To sme povedali?
Michael Hjorth: Myslím, že to bolo takto. Vytvorili sme postavu pre televízny seriál, ale švédskej televízii sa to nepáčilo. My sme to však považovali za dobrý nápad a rozhodli sme sa to pretvoriť do podoby knihy.
Hans Rosenfeldt: Veď všetci píšu detektívne romány. Myslím, že vo Švédsku vychádza nová kriminálka každý druhý deň, takže každoročne vyjde asi 180 krimititulov. Povedali sme si, že to predsa nemôže byť také ťažké. Ale bolo to trochu ťažšie, ako sme predpokladali.
Vychádzajú vo Švédsku vôbec knihy iných žánrov než krimi?
Michael Hjorth: Ale áno, máme aj Fredrika Backmana, ktorý napísal Muža menom Ove a podobné ľahko komediálne príbehy. Pred ním zabodoval Jonas Jonasson so svojím Storočným starčekom, takéto príbehy sú veľmi populárne. A vychádzajú aj romantické príbehy. Ale boom detektívok stále trvá.
V každom prípade ste raz povedali, že na napísanie dobrej krimi potrebujete mať temnú stránku. Pán Rosenfeldt – napriek svojmu nežnému menu, ktoré odkazuje na ružovú záhradu – priznal, že temnú stránku síce má, ale je neškodný a nehodil by sa na sériového vraha. Pri výsluchu by sa vraj k zločinu okamžite priznal.
Hans Rosenfeldt: To stále platí. Mám temnú fantáziu, rád si vymýšľam temné miesta a všeličo zlé, čo sa tam ľuďom môže stať. Sám však taký nie som, stačí mi o tom čítať a písať. V mojom živote sa nič také nedeje.
A čo vy, pán Hjorth? Nenaznačuje vaše meno tvrďáka?
Hans Rosenfeldt: Nie, v skutočnosti slovo hjorth znamená jeleň. Michael Hjorth: Je to staré vojenské meno. Naši vojaci mávali krátke, jednoslabičné mená.
A čo vaša temná stránka?
Michael Hjorth: Ó bože. Keď ste spisovateľ, začnete fantazírovať. Keď píšete krimi, musíte vymyslieť niečo hrôzostrašné.
Hans Rosenfeldt: Temné fantázie slúžia aj ako terapia, dokážete niektoré veci ventilovať, ja tie veci dostávam von prostredníctvom tv seriálov a kníh. Keby som sa raz dostal k terapeutovi, ten by sa musel dostať do hĺbky mojej duše. Ktovie, čo by zistil o tom, prečo ma tak fascinuje vymýšľať si príbehy o zohavených ľuďoch… Michael Hjorth: Ľudia si otázky o živote a smrti kládli vždy.
Ako nachádzate stále nové a nové typy vrážd? Vraj musia byť čo najbrutálnejšie, aby vôbec zaujali pozornosť čitateľa.
Michael Hjorth: Nie vždy, ale niekedy je dobré tak začať. Niekedy trvá dva, tri až osem týždňov vymyslieť príbeh. Písanie trvá dlhšie, ale vymyslieť príbeh, to je šesť až osem týždňov – tým vždy začíname. V najnovšej knihe Tí, ktorí zlyhali tiež začíname bizarnou vraždou, aby si čitateľ povedal: panebože, čo to je, čo sa tam deje?
Hans Rosenfeldt: Nečítal som veľa cudzích krimi, ale čo viem, sú viac násilné a viac grafické. My skôr nastolíme čudné situácie – ako zavraždenie mediálnej hviezdičky v škole, takže potom sa nájde jej telo s nasadenou somárskou čiapkou a so zle zodpovedaným testom pripichnutým k stoličke. Menej dôležité pre nás je, kedy presne obeť zavraždili – nepíšeme dvojstranovú talkšou, nie sme grafickí – v našich knihách necháme veľa priestoru pre predstavivosť čitateľa.
Prečo?
Hans Rosenfeldt: Pretože ma nebaví detailne písať o tom, ako niekoho zabili a koľko obeť krvácala. Viac ma zaujíma, aký vplyv to má na ľudí v okolí obete.
Ako ste prišli na nápad, že vrah dáva svojim obetiam test zo všeobecných znalostí a ak správne nezodpovedia aspoň tretinu otázok, zavraždí ich? Vraj ste sa bavili so svojím 86-ročným otcom o reality šou…
Hans Rosenfeldt: Áno, švédska bulvárna tlač je plná článkov o hviezdach reality šou. Sú z nich celebrity. Môj otec sa snaží udržiavať v obraze a ísť s dobou, a tak sa ma často pýta, kto je toto, čo urobil, že sa ocitol v novinách. Je z generácie, ktorá bola zvyknutá na to, že sa píše len o tých, čo niečo významné dosiahli. Takže sa pýtal: Čo dokázal tento chlapík? A ja som mu povedal: bol v reality šou Paradise hotel. Väčšinou v tých šou vystupujú veľmi pekní, svalnatí a potetovaní chlapi, ktorí veľa pijú a majú sex – a preto sú slávni.
Otca to šokovalo?
Hans Rosenfeldt: Ani nie, skôr si pomyslel: aha, tak sem sme to dnes dotiahli. Tak nám napadlo vytvoriť postavu človeka, ktorý podobne ako môj otec nemôže pochopiť dnešnú realitu. Považuje za nesprávne, aby boli slávni ľudia, ktorí ničím neprospeli spoločnosti, a aj tak ich všetci oslavujú.
Michael Hjorth: Zdalo sa nám cool vytvoriť postavu hlúpej celebrity, ktorú brutálne zavraždia. Zvýši to napätie a vznikne z toho pekný príbeh. Podobne zavraždených bude viac. Hans Rosenfeldt: Ale v každej knihe je to iné. V tretej knihe Hrob v horách sa nám postava Sebastiana trochu stratila, preto sme sa vo štvrtej knihe nazvanej Nemý svedok chceli naňho viac sústrediť. Preto sme na scénu priviedli dievča vo veku jeho dcéry. Tu sme teda nevychádzali z brutálnej vraždy.
Obeť v najnovšej knihe musí zodpovedať 60-otázkový test. Kto vymyslel tie otázky? Nebáli ste sa, že vystrašíte čitateľov, že ani oni tie otázky nedokážu zodpovedať?
Hans Rosenfeldt: Ja som to vymyslel. Viete, že vo švédskej paperbackovej verzii sme v knihe uverejnili aj všetkých 60 otázok? Takže čitatelia si mohli overiť, či by testovanie prežili alebo nie. Odpovede sme tam nedali. Otázky vychádzali zo školských vedomostí, ktoré si dnes môžete jednoducho vygooglovať, nepotrebujete ich mať v hlave. Boli to staré školské vedomosti z fyziky, biológie, geografie či histórie. V zásade tam bolo to, čo som sa učil kedysi v škole. Alebo čo som sa mal učiť.
Takže sám ste nemali problém s otázkami typu Čo znamená skratka NATO? Ako sa volala loď Krištofa Kolumba? Čo tvorí veľkú africkú päťku?
Hans Rosenfeldt: Sám by som všetky otázky testu nezodpovedal, ale prežil by som – na prežitie stačilo zvládnuť tretinu. Neovládam presne poradie švédskych kráľov, kto nastúpil po kom na trón, ťažká je pre mňa aj matematika a fyzika, ako vypočítať obsah kruhu a podobne.
Kniha sa volá Tí, čo zlyhali. Pamätáte si, v čom ste naposledy zlyhali vy?
Hans Rosenfeldt: Neviem. Čo sa mi nepodarilo dosiahnuť?
Možno ste takí úspešní, že vy dvaja jednoducho nezlyhávate. Ale napríklad som čítala, že Hans chcel byť kedysi basketbalista…
Hans Rosenfeldt: Áno, ale ešte viac som chcel byť hercom, a v tom som zlyhal, ale to bolo už pred 30 rokmi. Určite som zlyhal v niečom aj nedávno, len čo to bolo? Zlyhal som napríklad aj ako moderátor jednej kvízovej šou, to sa nikomu nepáčilo. Nebolo to len mojou vinou, ale zlyhanie to bolo. Ale aj to bolo dávno. Teraz už robím to, čo ma baví.
Michael Hjorth: Ja stále v niečom zlyhávam. Ale zlyhanie vás dostáva do formy. Občas zlyhať je dobré. Ak nezlyhávate, nesnažíte sa dostatočne.
A čo disciplína? Vraj niekedy nestíhate termíny odovzdania a pred deadlinom píšete aj 16 hodín denne.
Hans Rosenfeldt: To je pravda, to sa nám stáva stále. Bez deadlinu by sme nikdy nič nedokončili.
Ako dlho normálne píšete knihu?
Michael Hjorth: Napríklad sme o nej začali hovoriť v októbri…
Hans Rosenfeldt: Ale od momentu, keď ju naozaj začneme písať, to trvá tak štyri mesiace – a tempo sa posledný mesiac zvyšuje. Ale od nápadu po dokončenie to celé trvá asi osem mesiacov. Pri poslednej knihe sme však za posledné dva týždne napísali asi tretinu knihy. Michael Hjorth: Stále sme spolu niečo konzultovali. Normálne totiž píšeme každý sám a potom si voláme a konzultujeme svoje nápady.
Foto: APPENDIX FOTOGRAFI
Popri písaní kníh stále píšete aj scenáre?
Michael Hjorth: Hans píše oboje, ale ja som viac producent, aj keď kedysi som aj písal. Ale spolu je to už priveľa, aj keď ma baví jedno aj druhé. Sú to veľmi rozdielne činnosti. V jednom je minimum slov, druhé je nimi presýtené. Aj pocit je iný. Pri scenároch spolupracuje veľa ľudí, pri knihe ste len vy. Ale keď dopíšete knihu, poviete si, že písať scenár je také ľahké. V scenári máte stručný opis prostredia a dialógy. Potom prídu iní ľudia a povedia, to je ale prázdne. Vymaľujú steny, pridajú televízor, hercov… My len napíšeme, je to hotelová izba a štyria ľudia…
Niekedy sa spisovatelia sťažujú, že ich práca je veľmi osamelá. Scenáristi sú na tom lepšie, lebo spolupracujú s viac ľuďmi?
Michael Hjorth: Ani nie.
Hans Rosenfeldt: Bol som osem mesiacov v Londýne, kde som pre Britov písal scenár k seriálu Marcella. Mal som tam kanceláriu, kam som každý deň musel chodiť, mal som kolegov a páčilo sa mi to. Ale neprekáža mi byť sám, som rád sám. Nepotrebujem sa nevyhnutne stretávať s inými ľuďmi, celkom si užívam svoju vlastnú spoločnosť. Ako scenárista sa musíte stretávať s režisérom a hercami, rozprávať sa s nimi. Knihy, až do momentu, keď príde editor, tvoríte sám. Nikdy by som sa nesťažoval, že som ako spisovateľ osamelý. Vlastne je pre mňa strašná predstava, že by som sa musel stretávať s ľuďmi desať hodín denne.
A čo vaša vzájomná spolupráca, je to stále dokonalá harmónia?
Michael Hjorth: Nie, ale máme veľmi profesionálny vzťah. Poznáme svoje silné aj slabé stránky, nie sme mladí a vieme, ako funguje tvorivý proces. Rešpektujeme sa.
Hans Rosenfeldt: Nikdy sa nehádame a nekričíme na seba. Veľmi pomáha aj to, že sme veľmi odlišní ľudia. Máme odlišnú potrebu kontroly, Michael nepotrebuje toľko veci kontrolovať ako ja. Pri písaní je Michael vždy predo mnou, lebo keď začnem písať, stále sa vraciam k tomu, čo som napísal včera a polovicu dňa strávim tým, že to opravujem. Michael pokračuje tam, kde prestal, a napreduje. Ale to, že sme iní, nám pomáha. Zároveň však farby vidíme rovnako – máme radi rovnaké veci. Keď poviem, že niečo bude červené, aj Michael to vidí ako červené a nie napríklad zelené.
Michael Hjorth: To si dobre opísal. Ak by sme boli maliari, máme obaja iné ťahy štetca, ale obaja sa zhodneme na tom, čo je modré. Vždy sa dokážeme zhodnúť.
Ako teda pracujete?
Michael Hjorth: Spolu vymyslíme príbeh – treba vymyslieť líniu a postavy. Toto je vražda, takýto bude začiatok, takýto koniec a takéto postavy. Potom sa rozdelíme, píšeme a telefonicky veci konzultujeme. Občas sa stretávame, dávame to dokopy a na konci je to vždy bláznivé. Nastúpi Hans a uhladzuje to, čo sme každý napísali.
Hans Rosenfeldt: Každý máme iný jazyk. Keby ste čítali úplne prvú verziu textu, jasne by ste videli, že to písali dvaja ľudia. Treba to zjednotiť do podoby, aby jazyk znel jednotne. O to sa starám ja s editorom. Michael to považuje za nudnú stránku písania. Niektoré kapitoly sa viac hodia mne, v iných je lepší Michael. Každý z nás je zodpovedný za iné postavy a hlavného Sebastiana si delíme, lebo ten je najdôležitejší.
Michael Hjorth: Hans je napríklad lepší v detailoch, a v tomto mu plne dôverujem. Prečíta celú knihu a všimne si detaily, ktoré by som ja nikdy nevidel.
Hans Rosenfeldt: Ja si to užívam.
Michael Hjorth: Keď knihu dopíšeme, som totálne unavený. Vyšťavený. Nemôžem ani hovoriť. A Hans pátra po drobných chybičkách. Je skvelé mať takého partnera. Hans Rosenfeldt: Milujem to.
Sú pre vás skúsenosti s písaním pre televíziu výhodou či nevýhodou?
Hans Rosenfeldt: Je to super výhoda. Televízia je drahá, je to obrovská mašinéria a naučí vás, ako písať príbeh. V knihe by sme mohli byť veľkolepejší, pretože by nás to nič nestálo. Ale televízia nás naučila ponechať v písaní len to podstatné pre vývoj príbehu, ostatné vynecháme. Televízia veci, ktoré nie sú dôležité, nakrúcať nebude. Niekedy vám toľko vecí vyškrtnú, že sa pýtate: kde je môj scenár? Veď z neho nič nezostalo. Je to strašné, ale zasa dobrá lekcia písania.
Tušíte, či sú vašimi fanúšikmi skôr ženy, alebo muži? Tvrdí sa, že ženy čítajú knihy a muži noviny. Je to pravda?
Hans Rosenfeldt: V našom prípade to určite platí, máme oveľa viac čitateliek ako čitateľov. Neviem, či naozaj noviny čítajú skôr muži. Občas si myslím, že muži vôbec nečítajú. Ale naše knihy určite viac čítajú ženy.
Prečo? Lebo hlavná postava, policajný psychológ Sebastian Bergman je sukničkár?
Hans Rosenfeldt: Ženy všeobecne čítajú viac. Ak sa pozriete na Švédsko, vo všetkých kultúrnych inštitúciách ako je opera, balet, národné divadlo uvidíte, že v publiku je 70 percent žien. Ženy sú nositeľky kultúry. Teší ma to, som rád, že nás ženy čítajú. Nezmenil by som spôsob písania len preto, aby nás čítalo viac mužov. Michael Hjorth: Vo Švédsku je aj veľa spisovateliek. Keď sme začínali, boli asi jedna dve, teraz je to fifty-fifty.
Hans, vy ste kdesi povedali, že vás z 80 percent obklopujú ženy…
Hans Rosenfeldt: Áno, mám rád ženy, teším sa z ich spoločnosti. Vyhľadávam ich, a ak si môžem vybrať, radšej spolupracujem so ženami. Okrem Michaela a ešte asi dvoch mužov mám len ženy ako priateľky. Voľný čas trávim so ženami. V mužských situáciách sa cítim veľmi nepohodlne. Asi to súvisí s kultúrou. Muži v skupine sa správajú ako alfa samci, to nechápem. Používajú aj celkom iný jazyk, keď sa nakopí priveľa testosterónu. Mám radšej ženy.
A vy, Michael?
Hans Rosenfeldt: On je alfa samec.
Michael Hjorth: Ja som flexibilnejší, mám rád mužov aj ženy.
Hans Rosenfeldt: Ale si dosť súťaživý a to je typické skôr pre skupinu mužov než žien.
Môžem sa opýtať, prečo ste si zmenili meno na Rosenfeldt?
Hans Rosenfeldt: Pretože je to dievčenské meno mojej mamy. Dlho som nevedel, čím chcem byť, ale vedel som, že chcem byť slávny. Chodil som rok do divadelnej školy a napadlo mi, že budem hercom. Ale nikdy by si nikto nezapamätal herca, ktorý sa volá Hans Petersson – je to veľmi bežné meno. Na rozdiel od mena Rosenfeldt. Ak by moje meno malo byť napísané neónovými písmenami, Rosenfeldt je oveľa lepšie.
A znamená to ružové pole, áno?
Hans Rosenfeldt: Áno.
Aké nežné meno.
Michael Hjorth: A funguje! S menom Hans Petersson by to nemal také ľahké.
Hans Rosenfeldt: To určite nie. Kapitán v seriáli Most, ku ktorému som písal scenár, sa volá Hans Petersson. A ja som ho zabil. Vidíte? Je to terapeutické. Zmenil som si meno, aby som vyčnieval z davu.
Michael, vy ste so svojím menom spokojný?
Michael Hjorth: Nie celkom, ale nezmenil som si ho.
Hans Rosenfeldt: Ako sa volala predtým tvoja mama?
Michael Hjorth: Linden.
Hans Rosenfeldt (sklamane): Hm.
A čo to znamená?
Michael Hjorth: Nič. Kúsok z toho slova je strom lipa. A moje meno Hjorth sa veľmi ťažko vyslovuje, žiadny Američan by to nezvládol.
Hans Rosenfeldt sa narodil 13. júla 1964 v Borase. Predtým, ako sa v roku 1992 začal venovať písaniu pre televíziu, pracoval ako chovateľ tuleňov, učiteľ a herec. Napísal scenáre vyše 20 seriálov, medzi nimi aj slávny Most. Práve mu vyšiel piaty diel knižnej série príbehov o Sebastianovi Bergmanovi nazvaný Tí, ktorí zlyhali.
Michael Hjorth sa narodil 13. mája 1963 vo Visby. Kariéru začal ako editor vo švédskej televízii. Písal scenáre k filmovým verziám románov od Henninga Mankella. Patrí k najuznávanejším škandinávskym scenáristom a producentom, je zakladateľom produkčnej spoločnosti Tre Vänner. Spolu s Hansom Rosenfeldtom píše krimi knihy o policajnom psychológovi Sebastianovi Bergmanovi (Temné tajomství, Učeň, Hrob v horách, Nemý svedok, Tí, ktorí zlyhali).
