Foto: Skalná ruža
Jeho štvrtá zbierka vyšla v reprezentatívnej edícii Poézia vydavateľstva Skalná ruža s fotografiami autora z jeho domáceho archívu a doslovom Jamesa Sutherlanda-Smitha, ktorý z angličtiny preložila Soňa Rešovská. Ján Gavura v knižke syntetizuje svoje doterajšie „lekcie z poetiky“ a čitateľom sa predstavuje vyhranenou, zrelou poéziou, ktorá má predpoklady zaujať slovenských priaznivcov poézie.
Zemské univerzum
Na vonkajšom prebale knihy vidíme autora, ako pózuje s poľovníckou puškou v ruke. Je dobré, že James Sutherland-Smith v doslove upozorňuje aj menej znalých čitateľov, že ide o paródiu pózy úspešného lovca s nenabitou guľovnicou, v nešikovnej polohe, ktorá môže človeku privodiť úraz. Tam, kde sa človek ako poľovník ďaleko nedostane, nastupuje básnik, ktorému nie je cudzia ani duša lovca a celé to senzorické mapovanie prírodného terénu, aby na podklade konkrétnych pozorovaní a z nich vyplývajúcich reflexií stvoril osobitý a zaujímavý básnický svet.
Je pravda, že najrozsiahlejšiu tematickú časť knihy, pozostávajúcu zo 44 básní, vskutku tvorí príroda, zvieratá a ľudia, ale aj básne cestopisné, presahujúce rámec Slovenska, čím je básnický subjekt kompatibilný s kompletným zemským univerzom, ako o tom svedčia básne Správa zo služobnej cesty pri Ochridskom jazere či Správa zo služobnej cesty zo Škocjanskej jaskyne alebo Dobytie raja pri jazere Cocibolca či Pohrebný voz na Calle la Calzade. Okrem týchto dvoch tematických rovín v zbierke nechýbajú ani básne, nevyhýbajúce sa ani historicko-politickým témam (Čítanie z listu Milady Horákovej) či kritickej reflexii súčasnosti v jej univerzalite (Korešpondencia na tému trvalo udržateľný život) alebo témam nadčasovým (Nanebovzatie a čo potom).
Mužská mytológia
Už vstupná báseň zbierky Ako malou vecou pohnúť veci veľké veľa napovedá o spôsobe Gavurovho básnického myslenia, tu postaveného na kontrastnom paradoxe: „ale len myš pohne tou tvárou, / len myš zdvihne sovu a pustí ju v let.“
Básnikov záujem o prírodu je hlboký, nepredstieraný, samotný autor iste aj fyzicky nachodil dlhé kilometre po lesoch východného Slovenska a dlhé hodiny strávil pozorovaním tých najrozmanitejších prejavov prírodného života – správania sa predátorov pri love koristi, úteku vyplašených sŕn, diviačieho mláďaťa – ako sprievodca poľovníkov či fotografický potulkár. To všetko patrí do jeho „mužskej mytológie“, vonkoncom nevylučujúcej citlivosť na dynamiku všetkého ľudského, prírodného i božského, ako aj sebareflexiu. Ako o tom vraví autor v básni Správa zo služobnej cesty pri Ochridskom jazere: „Nie na všetko a navždy / tu bude sila, mužná a pyšná, / meniaca svet na triesky, // len čo ruky dostanú / primeraný nástroj.“
Z trocha iného súdka je báseň Lekcia z poetiky, v ktorej básnik od pozorovania prírody („Stromy pod skalnou stenou / hučia ako motor. Život sa lepí / na zmrznutej hrsti hliny a drží.“) cez pekný minuciózny detailný záber jazvečieho srdca („Šmýkame sa, stopujeme, / myslíme na zimných spáčov: na srdce jazveca / spomalené v diere pod bukom, / zázračne zachránené“) prechádza k lekcii z poetiky, ktorú si nemusí vymýšľať, lebo zázračnosť bytia je obsiahnutá v realite: „Ako si vymýšľať, / keď všetko je tu.“ Iný aspekt postoja k prírode je obsiahnutý v básni Nový romantizmus, založenej na kontraste medzi „knižným“, civilizovaným bytím a bytím surovým, prírodným, keď sa začína „jednoduchá, chladná noc“, ktorá bude „plná života, / ktorý nám bol odňatý“.
Nevinná divokosť
Básnik, prekladateľ zo slovenčiny a pedagóg James Sutherland-Smith podčiarkuje ešte ďalší, nesmierne dôležitý aspekt Gavurovho vzťahu k prírode, ktorý súvisí aj s autorovým absolvovaným štúdiom katolíckej teológie: jeho básnický subjekt „cíti silné, ale ambivalentné spojenie s prírodou ako súčasťou Božieho diela… Jeho prírodný svet a zvieratá, ktoré tento svet obývajú, sú verné samy sebe a ich divokosť je zároveň súčasťou ich nevinnosti“.
Priama konfrontácia literárneho i náboženského (kresťanského) symbolu s prírodou vedie autora k podčiarknutiu istej autonómnosti prírodného sveta: „…ale v lese je báseň / len bzučaním, nápis na Kristovom kríži / hrsť čiar, po ktorých lezú mravce“. V závere tej iste básne (Medzi nami) sa básnik vracia k mužskej (a poľovníckej) mytológii: „Muž je tu nahejší než kedykoľvek predtým, / zanecháva symboliku, aby nasledoval / otvorenejšie oči a uši húštinami, / Cháron lesov, pes, učí deliť pachy, / ako stačí konár prekročiť, / tráve nezavadzať.“
V básni O srnách a ľuďoch ide o metaforu prírodného a ľudského konania: „Beh je to, čo konáte, / vaši vlci sú stále nablízku, / zubami a pazúrmi perforujú kožu“ s pôsobivým záverom. V Spoločnej večeri svätého zajaca už názov signalizuje paralelnú sakralizáciu prírodného deja, keď sa lišiak a orlica hostia na ulovenom zajacovi, pričom „stúpajú po bielych rebrách ako po schodoch“.
V duchu Pána tvorstva
Báseň Poľná omša zasa evokuje víchricu, lámucu les a následné rozpŕchnutie sŕn a zvierat; po ustálení „všetko sa zdá byť / pripravené na poľnú omšu…“. A podčiarkuje sa štvordobé plynutie prírodného času až do konca dejín: „Hlad sa nedá uprosiť, / ani túžba pretrvať do druhej jari, / potom jesene, potom opäť jari, / potom druhý Kristov príchod.“
Báseň Správa z nečakanej cesty po Východných Karpatoch začína všeobecným geografickým a toponymickým úvodom do „vlčej“ problematiky, k sadrovému odliatku stopy vlčieho alfa samca, ktorý v úsmevno-vážnej pointe na smrť vydesí domáceho čierneho kocúra: „Kúsok sadry schne na parapete okna. / Čierny kocúr si obzerá nový predmet, / a keď k nemu privonia, zdesene odskakuje. // Pred očami sa mu zjavil dlhý rad nemých / laní, sŕn, bobrov a divých mačiek, / silueta smrti, náhle celkom na dosah.“
Za zmienku stojí i „poľovnícka“ báseň Jeden o psovi, ktorý si navykol žrať vnútornosti z ulovenej koristi, čo autorovi umožní dospieť k efektnej pointe v duchu „mužskej mytológie“ Pána tvorstva: „Vnútornosti ako potrava ho zmenili. / Je ostrejší a silnejší. Kráľ lesa, jeden. // Raz je náhoda, dva dáva tušiť systém. / Tri znamená vybrať sa do lesa / s lopatou a vrátiť sa sám.“
Zdržanlivosť a hĺbavosť
Verš Jána Gavuru je dôsledne voľný, jeho obraznosť neraz súvisí s technickými pomôckami (mapa, graf), všade cítiť zdržanlivosť, hĺbavosť s veľkým zmyslom pre pointu.
Pokiaľ ide o prítomnosť paradigmy slovenskej či zahraničnej poézie, zaznamenal som jedinú zmienku o slovenskej poézii v tejto zbierke – je ňou názov zbierky Jozefa Mihalkoviča Kam sa náhlite z roku 1974 – v básni Perspektívna správa zo služobnej cesty, ktorá v nej slúži ako interakcia v básnickej reflexii, datovanej 8 . – 10. 9. 2016 v Edinburghu.
Poézia Jána Gavuru v zbierke Kráľ hlad je presvedčivá, autor je básnik s originálnym rukopisom a môže sa vyvíjať ďalej.
Ján Gavura: Kráľ hlad
Skalná ruža, Kordíky 2017
