Tess Gerritsenová - Poznám tajomstvo. Nesprávna osoba za mrežami?

01.12.2017 07:00

Je tu nový krimi príbeh slávnej bestsellerovej série. Jane Rizzoliová a Maura Islesová pátrajú po tajomnom psychopatovi, ktorý bez zjavného motívu likviduje ľudí tým najmorbídnejším spôsobom...

Tess Gerritsenová - Poznám tajomstvo
Tess Gerritsenová - Poznám tajomstvo Autor: Ikar

Nový Gerritsenovej román Poznám tajomstvo je opäť plný napätia a nečakaných zvratov. Tess potvrdzuje, že patrí k najsvojráznejším predstaviteľom súčasného kriminálneho žánru. Napísala vražedné krimi, ktoré sa uberá rôznymi smermi a vy netušíte, čo je pravda a čo lož. Diabolská zápletka a hrdinka, ktorá si bude musieť siahnuť na dno svojich síl.

Čo všetko vypláva z minulosti na povrch?

Miesto činu je vždy ako scéna z hororového filmu.

Dve vraždy mladých žien, ktoré nájdu na dvoch rozličných miestach, nemajú na prvý pohľad nič spoločné. Nezvyčajné zranenia nijako nepomáhajú určiť skutočnú príčinu ich smrti. Prípad je však pre obe expertky veľkou výzvou, hoci tá prichádza vo veľmi nevhodnom čase.

Jane sa práve snaží pomôcť matke v rozpadajúcom sa manželstve a Maura sa usiluje vyrovnať s blížiacou sa smrťou svojej matky – sériovej vrahyne Amalthey Lankovej, ktorá ani v tejto situácii neprestáva manipulovať s vlastnou dcérou. Naznačí jej niečo, čo by azda mohlo byť kľúčom k bizarným vraždám, ktoré sa s Jane márne snažia vyriešiť.

Vyšetrovanie ich napokon privedie k jednému závažnému prípadu vraždy, ktorá bola pred niekoľkými rokmi zdanlivo objasnená.

Žeby sa za mreže dostala nesprávna osoba?

Je skutočný vrah ešte na slobode a vyberá si ďalšie obete?

Iba jediná žena by mohla Rizzoliovej a Islesovej pomôcť, je však presvedčená, že vrah ide po nej a ona sa stane jeho ďalšou obeťou. Lebo skrýva jedno tajomstvo, ktoré však nesmie vyzradiť…

TESS GERRITSENOVÁ je bestsellerová autorka Sunday Times. Ako lekárka sa počas materskej dovolenky začala venovať písaniu, postupne sa špecializovala na žáner medicínskeho trileru. Medzinárodné uznanie si získala už svojím prvým románom Žatva, neskôr nasledovala séria krimipríbehov, v ktorých predstavila detektívku Jane Rizzoliovú a súdnu lekárku Mauru Islesovú.

Začítajte sa do novinky Poznám tajomstvo:

1

Už vo veku siedmich rokov som pochopila, aké dôležité je plakať na pohrebe. V ten letný deň bol v truhle vystavený prastrýko Orson, povestný najmä smradľavými cigarami, páchnucim dychom a nehanebným prdením. Kým žil, vôbec si ma nevšímal, takisto ako som si ja nevšímala jeho, a tak som za ním ani trochu nesmútila. Nevedela som, prečo by som sa mala zúčastniť na pohrebe, ale sedemročného dieťaťa sa nikto na nič nepýta. A tak som sa v ten deň v kostolnej lavici unudene mrvila a potila v čiernych šatách a v duchu som sa pýtala, prečo som nemohla ostať doma s otcom, lebo ten bez okolkov odmietol ísť na pohreb. Vyhlásil, že nechce byť pokrytec a predstierať smútok za chlapom, ktorým pohŕdal. Netušila som, čo znamená pokrytec, vedela som iba, že ani ja nechcem byť pokrytec. A tak som, vklinená medzi mamu a tetu Sylviu, musela počúvať, ako všetci do úmoru vychvaľujú strýka Orsona, ktorý nebol ničím pozoruhodný. Aký to bol hrdý, nezávislý muž! Ako vášnivo sa oddával svojim koníčkom! Ako miloval svoju zbierku známok!

Nikto nespomenul, ako mu smrdelo z úst.

Počas nekonečného smútočného obradu som si krátila čas tým, že som skúmala hlavy ľudí v lavici pred nami. Všimla som si, že teta Anna má na klobúku biele šupiny, strýko Charlie zadriemal a zošmykla sa mu parochňa. Pripomínala mi hnedého potkana – akoby sa mu pokúšal zliezť z hlavy. Urobila som, čo by urobilo každé iné normálne sedemročné dievča.

Rozosmiala som sa na plné hrdlo.

Na reakciu nebolo treba dlho čakať. Ľudia sa obracali, gánili na mňa. Mama stuhla, bolestivo mi zaryla do ramena všetkých päť nechtov a zasyčala: „Prestaň!“

„Spadli mu vlasy. Vyzerá to ako potkan!“

Mamine nechty sa mi zaťali ešte hlbšie do svalu. „Neskôr sa pozhovárame, Holly.“

Doma sa nedebatovalo. Rozhovor nahradil krik a zaucho, aby som si zapamätala, ako sa treba správať na pohrebe. Zistila som, že sa musím tváriť vážne a byť ticho, tu a tam vyroniť slzičku.

O štyri roky, na pohrebe svojej mamy, som srdcervúco vzlykala a slzy mi tiekli prúdom, lebo to všetci odo mňa očakávali.

No dnes, na pohrebe Sary Basterashovej, som si nie načistom, či niekto očakáva, že budem plakať. Uplynulo vyše desať rokov, odkedy som videla naposledy dievča v škole známe ako Sarah Byrneová. Nikdy sme nemali k sebe blízko, nemôžem teda povedať, že by som za ňou smútila. Popravde som sa na jej pohreb v Newporte vybrala iba zo zvedavosti. Chcem vedieť, ako zomrela. Strašná tragédia, mrmlú všetci v kostole. Jej manžel bol mimo mesta, Sarah vypila niekoľko pohárikov a zaspala, na nočnom stolíku horela sviečka. Požiar vznikol nešťastnou náhodou. Všetci to hovoria.

Rada by som tomu bola verila.

Kostolík v Newporte je nabitý na prasknutie, prišli všetci priatelia, ktorých si Sarah stihla nájsť za svoj krátky život. Väčšinu z nich nepoznám. Nepoznám ani jej manžela Kevina, za iných okolností určite príťažlivého muža, nedbala by som si s ním vyhodiť z kopýtka, ale dnes vyzerá úplne rozhasený. Naozaj môže žiaľ urobiť čosi také s človekom?

Obrátim sa, obzerám okolo seba. Zrak sa mi pristaví na bývalej spolužiačke zo strednej. Volá sa Kathy, sedí rovno za mnou, tvár má samý fľak a šmuha od rozmazanej maskary. Skoro všetkým ženám a nejednému mužovi stekajú slzy po tvári, keď soprán spieva starú kvakerskú pieseň Prosté dary, tá rozplače každého. S Kathy sa nám na okamih stretnú oči, má ich vlhké a plné sĺz, zatiaľ čo ja chladné a suché. Od strednej som sa veľmi zmenila, nečudujem sa, že ma nespoznala, ale nevie odo mňa odtrhnúť zrak, zíza na mňa, akoby videla ducha.

Obrátim sa a znovu sa zahľadím pred seba.

Skôr než pieseň doznie, aj mne sa podarilo vytisnúť z očí niekoľko slzičiek ako všetkým ostatným.

Zaradím sa do dlhého zástupu smútočných hostí, aby som vyjadrila sústrasť pozostalým, a ako prechádzam popri zatvorenej truhle, študujem Sarinu fotografiu na stojane. Mala iba dvadsaťsedem rokov, bola o štyri roky mladšia odo mňa a na tejto fotke je svieža, líca ako ružičky, usmiata pekná blondínka, akú si pamätám zo školských čias, keď sa nikto ani neobzrel o mňa, prízrak zakrádajúci sa na okraji zorného poľa. No ja som stále tu, pod ružovou pokožkou mi pulzuje život, zatiaľ čo zo Sarah, z chutnej malej Sarah, zostali iba sčerneté kosti v debničke. Viem presne, čo si všetci myslia pri pohľade na Sarah pred požiarom; vidia usmiatu tvár na fotografii a predstavujú si spálené mäso a oškvŕknutú lebku.

Rad postupuje, vyjadrím sústrasť Kevinovi. Zamrmle oba: „Ďakujem, že ste prišli.“ Nemá potuchy, komu ďakuje, ani ako som poznala Sarah, vidí len šmuhy na mojich lícach a vďačne mi stíska ruku. Oplakávam jeho zosnulú manželku, to stačí.

Vykradnem sa z kostola do studeného novembrového vetra, rezko si vykračujem; nechcem, aby ma odchytila Kathy alebo ktokoľvek známy z detstva. Za tie roky som sa naučila všetkým vyhýbať. Alebo ak sa mi nevyhýbajú sami.

Sú len dve hodiny, a hoci šéf v literárnej agentúre Booksmart Media mi dal nadnes voľno, napadlo mi, že ešte skočím do roboty a pozriem si posledné emaily a telefonáty. Ako redaktorka v marketingu mám na starosti vyše desiatich autorov, musím pripraviť reklamu v médiách, poslať korektúry a skoncipovať ponukové listy. No ešte predtým, pred návratom do Bostonu, sa potrebujem niekde zastaviť.

Odveziem sa k Sarinmu domu – presnejšie k tomu, čo predtým bolo jej domom. Ostali iba obhorené ruiny, zuhoľnatené hrady a kopa zasadzených tehál. Biely plôtik okolo prednej záhradky zničili hasiči, keď ponadeň preťahovali z ulice hadice a rebríky, na zemi sa povaľujú rozdrvené, pošliapané latky. Dom bol zrejme v plameňoch už pred príchodom požiarnikov.

Vystúpim z auta a zamierim k rumovisku. Vzduch ešte páchne dymom. Stojím na chodníku, v neprehľadnej, chaotickej kope očadených trosiek nejasne rozoznávam kontúry ligotavej antikorovej chladničky, ktorá z nich sčasti vytŕča. Jediný pohľad na newportskú štvrť, kde stál Sarin dom, mi prezrádza, že bol zrejme luxusný. Ktovie, v akej oblasti podniká Sarin manžel, zrejme je v balíku, pochádza zo zazobanej rodiny. Ja som také šťastie nikdy nemala.

Prudké závany vetra mi so šuchotom zasýpajú topánky suchým lístím, ostrý šuštivý zvuk privolá spomienku na iný jesenný deň spred dvadsiatich rokov, keď som ako desaťročné dievčatko kráčala po lese a opadané lístie mi šuchorilo pod nohami. Na deň, ktorý dosiaľ vrhá tieň na celý môj život a ktorý ma sem priviedol.

Sklopím zrak na provizórny pamätník na Sarinu počesť. Ľudia sem poprinášali kytice, pred očami sa mi jarabie záľaha zvädnutých ruží, ľalií a karafiátov, kvetinových darov mladej žene, ktorú mali očividne všetci radi. Pohľad sa mi znezrady pristaví na kúsku zelene, nepatrí k nijakej kytici, akoby ho dodatočne položili na ostatné kvety z náhleho popudu.

Palmový list. Symbol mučeníkov.

Po chrbte mi prebehne mráz, nevdojak cúvnem. V tlkote vlastného srdca začujem blížiace sa auto. Obrátim sa. Hliadkový voz newportskej polície – spomaľuje. Okienka sú vytiahnuté, nerozoznám tvár policajta, cítim na sebe len dlhý skúmavý pohľad, prechádza okolo slimačím tempom. Zvrtnem sa, nasadnem do auta.

Chvíľu tam sedím a čakám, kým sa mi ustáli pulz a ruky sa mi prestanú triasť. Opäť pozriem na obhorené rumovisko a v duchu vidím Sarah, tentoraz šesťročnú. Peknú malú Sarah Byrneovú, ako v školskom autobuse nadskakuje na sedadle predo mnou. V to popoludnie sme sa viezli v autobuse iba piati.

Ostali sme štyria.

„Zbohom, Sarah,“ zamrmlem. Potom naštartujem a vyrazím do Bostonu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tess Gerritsenová #knižná novinka #Ikar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk