Kniha týždňa: Listovanie v duši Vincenta Hložníka

Uplynulo už dvadsať rokov od smrti Vincenta Hložníka (10. decembra 1997) a jeho dielo sa nám prihovára zasa novým spôsobom: Vyšla kniha Antona Majoroša a Jakuba Prokeša Vincent Hložník, prvá svojho druhu - o umelcovej tvorbe v posledných tridsiatich rokoch života (vydavateľstvo FO art).

12.12.2017 16:00
debata
Anton Majoroš a Jakub Prokeš: Vincent Hložník Foto: FO art 2017
Vincent Hložník Anton Majoroš a Jakub Prokeš: Vincent Hložník

Kniha predstavuje túto menej známu – ale vrcholnú – fázu Hložníkovej tvorby pútavým, živým spôsobom. Dobre sa pozerá i číta. Je to vďaka publicistovi Jakubovi Prokešovi a zberateľovi Antonovi Majorošovi, ktorí sú veľkí milovníci diela Vincenta Hložníka.

Publikácia má viac rovín. Ponúka samotné obrazy, ktoré si čitateľ môže užívať v intimite súkromia a uvažovať nad nimi. Je to listovanie v umelcovej duši, ale aj v duši vlastnej: Ako prijať túto veľkolepú, paradoxne radostnú apokalypsu, v ktorej spleť hnátov, údery a tlaky ničivých síl majú veselé a sýte farby? Ako to maliar vlastne myslel?

Všetko sa dá prežiť

V súvislosti s Hložníkovou tvorbou sa často hovorí o varovaniach a obavách, ktoré tlmočil, no v týchto obrazoch je aj pocit víťazstva, nadhľadu, prevahy. Jeho staršie diela, z prvej polovice minulého storočia, akoby mali v sebe naozaj viac smútku, súcitu, čiernej farby. Bolo to ešte len mapovanie sveta, života, bolo to spracovávanie ťažkej skúsenosti a obavy z budúcnosti… Bolo to jemné ohmatávanie, kým v tejto kolekcii je už maliar suverén. Akoby sa všetko tušené už stalo a on je nad tým.

Keď Hložník maľoval tieto obrazy, už poznal z veľkej časti svoj osud. Boli v ňom tragédie, nespravodlivosť, bolesť, a on zistil, že všetko sa dá prežiť, pravda, ak život – a zápas o jeho naplnenie – nevzdáme. Hložník akoby sa až posmieval rozzúreným koňom, cerberom, diablom, vnútornému zvlčeniu sa a iným hrozbám, ktoré mu vychádzali z palety: Kým ich maliar maľuje, víťazí. Prúd fantázie nedovolí zlu, aby preniklo do skutočnosti.

Ako je optimistická obrazová zložka publikácie, tak je svieža a sympaticky konkrétna aj časť textová. Autor Jakub Prokeš ju rozčlenil do viacerých častí, z ktorých väčšinu uvádza zaujímavými citátmi. Používa aj medzititulky, dáva vtipné tituly, prehľadná je grafická úprava. Rozhovor so zberateľom Antonom Majorošom dokonca člení do viacerých kapitol, čím ho povýši na premyslene komponované čítanie. Jasne a farbisto rozkrýva tohto komplikovaného maliara aj pre menej pripraveného čitateľa. Ten si s chuťou prečíta aj rôzne zaujímavé hodnotenia Hložníkovej tvorby, ale aj postrehy o jeho osobnosti, živote, ako aj o slovenskom výtvarnom umení vôbec.

Jakub Prokeš napríklad píše: „Vincent Hložník je klenot slovenskej kultúry. Patrí medzi najväčších európskych umelcov 20. storočia. Jeho dielo je monumentálne, presahujúce niekoľko ľudských životov. Namaľoval tisíce obrazov, vytvoril desaťtisíce kresieb a grafik, ilustroval vyše 350 kníh, je tiež autorom miniatúrnych poštových známok a obrovských sklenených vitráží. Bol aj vysokoškolským pedagógom a organizátorom kultúrneho života. Hoci maximálne rešpektovaný a obdivovaný, vždy ostal skromný a pokorný.“

Z textu sa dozvedáme, že najväčšiu ucelenú zbierku diel Vincenta Hložníka má v súčasnosti Považská galéria v Žiline, ktorá sa môže popýšiť takmer tisíckou jeho olejov, gvašov, akvarelov, pastelov, grafík, kresieb i sôch. „Po Hložníkovej smrti ich galérii darovala jeho manželka Viera,“ hovorí Jakub Prokeš. „Nádhernú kolekciu – stovku špičkových obrazov – samotný Hložník daroval Slovenskej republike pri jej vzniku v roku 1993. Mrzí ma, že sa pre tento veľkorysý dar – klenot európskeho výtvarného umenia a kultúry – nenašli dôstojné priestory ako pre stálu expozíciu. Nerozumiem tomu, prečo sme ich napríklad nemohli vystaviť v Bratislave počas predsedníctva Slovenska v Rade Európskej únie. Veď vtedy do nášho hlavného mesta pricestovalo mnoho ľudí z cudziny, nielen politikov, biznismenov, novinárov a iných vplyvných ľudí, ale aj bežných turistov.“

Zvláštny vesmír

Okrem informácií o Hložníkovi sa čitatelia dozvedia aj to, čo znamená zbieranie výtvarného umenia. Táto disciplína nie je na Slovensku zatiaľ samozrejmá a potrebuje osvetu. Výtvarné umenie je zvláštny vesmír, v ktorom žijú umelci a ich diela. Sú to neznáme planéty, na ktoré treba doputovať a pochopiť ich. Treba poznať súvislosti, históriu, a najmä – mať cit. Veľmi zaujímavo o tom hovorí zberateľ Anton Majoroš, ktorý sa ako zberateľ sústredil najmä na dielo Vincenta Hložníka. Zásluhou Jakuba Prokeša sa v rozhovore s ním čitateľ dozvie všetko podstatné o tejto exkluzívnej disciplíne.

Text približuje vášeň maľovania, vášeň vnímania obrazu a vášeň vlastnenia obrazu. Dôverný tón umožňuje hovoriť zberateľovi aj o takých veciach, ktoré by inak nepovažoval za podstatné, a práve tie objasňujú aj spoločenské poslanie tejto činnosti. V knihe sa hovorí – a číta sa to ako napínavý príbeh – čím zberateľ začínal, ako sa jeho koníček rozvíjal a ako dospel (dozrel) až k Hložníkovi. Nie je to však iba selanka: zberateľ aj polemizuje s hodnoteniami Hložníkovej tvorby a zaujímavo formuluje, prečo on sám Hložníkovo dielo miluje.

Rafinovaný nos

Anton Majoroš je tiež zo sveta umenia. Vyštudoval konzervatórium a pracoval ako hudobník trombonista, hral v Štátnej filharmónii aj v Štátnom divadle v Košiciach. A predsa – ani preňho nebolo ľahké prenikať do ateliérov známych výtvarníkov. Musel prekonávať prekážky, ostych, často aj neochotu umelcov kontaktovať sa, ale nevzdával sa a dnes má vzácnu zbierku.

Začalo sa to vraj, keď bol v mladosti na návšteve u rodičov svojej budúcej manželky a uvidel na stene kópiu diela slovenského impresionistu Jozefa Teodora Moussona. „Zemplínsky motív, hrabačka sena, suknička vykasaná,“ spomína v rozhovore. Obraz ho tak zaujal, že sa začal zaujímať o autora. Chcel vidieť originál a tešil sa, aký veľkolepý pocit by v ňom vyvolal, keď už kópia tak pôsobila. A tým sa začína rozprávanie o tom, ako sa vyvíja zberateľ, aké prekážky musí prekonať, kde berie peniaze, ako taktizuje… A napokon – čo je mu odmenou a ako sa zo zbierky raduje.

Na zberateľstvo treba určitý talent. Majú ho mnohí ľudia. Každý možno v živote niečo začne zbierať, ale skutočné zberateľstvo vyžaduje vytrvalosť, dobrý vkus, znalosť, oddanosť a intuíciu. V knihe je to jednoducho povedané – dobrý nos. A ja dodávam – fajnový nos a rafinovaný nos. Anton Majoroš zbieral aj starožitné hodiny. Táto zbierka mu pomohla v rozširovaní zbierky obrazov. Napríklad u maliara Júliusa Nemčíka, ktorý mu nechcel predať obraz, pochodil dobre vďaka tomu, že mu ponúkol na výmenu hodinky. Všimol si totiž pri jednej návšteve ateliéru, keď mu ešte nič nechcel predať, jeho náklonnosť k starým hodinkám.

Keď ide o vášne

Sympatické na knihe Jakuba Prokeša a Antona Majoroša je – okrem pútavosti a oddanosti téme, s akou knižku pripravili – aj to, že privádza čitateľa na východné Slovensko. Anton Majoroš tam žije a tam zbieral. Poznal sa teda s mnohými východoslovenskými maliarmi, ktorí sú už dnes legendy (napríklad Július Jakoby) a v tejto publikácii ich môže aj čitateľ spoznať dôvernejšie, v konkrétnych, často dramatických situáciách.

Veď v zberateľstve ide o vášne. Túžba, žiarlivosť, rivalita, všetko možné sa tam mieša, ale výsledok je najmä ochrana. Zberateľ dáva obrazu potrebný význam a potrebnú opateru, zaručuje mu dôstojné miesto na svete. Vďaka nemu sa obrazy neroztratia, ale dostávajú sa k verejnosti. Ako napríklad aj vďaka tejto knihe. A Anton Majoroš sníva tiež o stálej galérii Vincenta Hložníka v Košiciach. Bol by to úžasný pamätník, ktorý by obohatil mesto i Slovensko. Dnes žijeme v dobe rýchleho zabúdania a velebenia noviniek. Hložník sa však vracia.

Anton Majoroš a Jakub Prokeš: Vincent Hložník
FO art 2017

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Vincent Hložník #Jakub Prokeš #Anton Majoroš