Kniha roka denníka Pravda 2017: Mizantropickými „fejkmi“ k resuscitácii

17.12.2017 09:00
Daniel Majling, dramaturg
Daniel Majling, autor víťaznej knihy tohtoročnej ankety denníka Pravda Kniha roka 2017 Ruzká klazika (OZ Brak, Bratislava 2017). Autor: ,

„Antológia“ poviedok Ruzká klazika dramaturga a komiksového autora Daniela Majlinga je originálna, inteligentná a vtipná. To je dnes v slovenskej próze, žiaľ, pomerne vzácna komodita.

Písať o takýchto knihách je však vždy ošemetné. Jednou z možností je naladiť sa na ich tón a napísať recesistický článok. To ale väčšinou dopadá trápne. Ďalej sa môžeme snažiť podrobne analyzovať, ako tieto texty fungujú, a odhaliť, čo sa skrýva pod povrchom vtipnosti. Tu zasa hrozí riziko, že upadneme do ťažkopádnosti – písať o humore je totiž jedna z najťažších vecí. Keďže sa však Ruzká klazika v priebehu pol roka od svojho vydania stala neprehliadnuteľnou literárnou udalosťou, s vedomím všetkých spomínaných úskalí sa neborák recenzent musí pustiť do práce.

Útrapy z rozumu

Autor postavil svoju knižku na invenčnom nápade – „pre ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť čítať skutočnú, čitateľsky náročnú ruskú klasiku“ sa v čínskych fabrikách vyrábajú jej falzifikáty („fejky“). K čitateľom sa tak nedostávajú diela Dostojevského, Tolstého, Turgeneva či Čechova, ale Dostojevzkého, Tolsztoia, Toorgenefa, Čehova, namiesto ruskej klasiky teda čítajú „ruzkú klaziku“. O tomto všetkom nám referuje autor „predslovu“ knihy – “rozhorčený“ Ján Štrasserr. Majling následne vystupuje ako zostavovateľ antológie a predkladá desať príkladov týchto „nehoráznych“ napodobnenín.

Dobrý nápad však ešte nemusí zaručovať dobrý výsledok – no to určite nie je prípad Ruzkej klaziky. Jeho groteskno-satirické variácie na našu predstavu o ruskej klasike sú príťažlivé pre v tom najlepšom slova zmysle „naivných“ čitateľov rôznych vekových kategórií, ba aj blazeovaných blogerov a influencerov, ale i pre čitateľských „profesionálov“. Hoci treba priznať, že práve tí si hneď vzápätí začnú svoj čitateľský zážitok komplikovať „útrapami z rozumu“.

Nebudú sa zabávať na osudoch realistického autora Ivana Andrejeviča Krylova, ktovie prečo považovaného za bájkara, ktorý je nešťastne zamilovaný do nihilistickej femme fatale, sliepky Nadeždy Semionovny. Nedajú sa strhnúť dadaistickými výjavmi, ktoré nadsadene imitujú veľkolepé scény z ruskej klasiky odhaľujúce „ruskú dušu“, a paródiami na osudové lásky, tragédie a životné zvraty. Nepobavia ich vymyslené ruské jedlá, skomolené mená, dokazujúce nízku úroveň napodobnenín, na ktoré „editor“ rozhorčene upozorňuje v poznámkach pod čiarou. Radšej morfondírujú nad tým, či je, alebo nie je Majlingova kniha postmoderná a odhaľujú, aké predlohy a inšpirácie stoja za jednotlivými poviedkami.

Nonsens aj groteska

Nuž, hovoriť o postmoderne viac ako pol druha desaťročia po tom, čo vyšumela, asi nie je najadekvátnejšie. Je to dokonca zbytočné. Mystifikačné postupy, ktoré sa u Majlinga identifikujú ako postmoderné, siahajú do hlbšej tradície onej literárnej klasiky, s ktorou sa autor pohráva. Napokon, dávno pred postmodernou literatúrou nájdeme spisovateľov, ktorí sa vydávali za „objaviteľov“ denníkov, ako napríklad Daniel Defoe a jeho Robinson Crusoe, či za „zostavovateľov“ výberu z poviedok – tu určite nemožno opomenúť Belkinove poviedky A. S. Puškina. A aj pred postmodernou tu boli paródie literárnych postupov istých typov literatúry – z nich napokon vyrastá zakladajúci román európskej literatúry Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha.

Daniel Majling: Ruzká klazika
Daniel Majling: Ruzká klazika

Ak by sme ale silou-mocou chceli vymedziť, čo to teda autor napísal, odkážem tu na veľmi presné určenie literárneho kritika a prekladateľa Jána Štrassera, ktorý pri inej príležitosti situoval Ruzkú klaziku k nonsensovej literatúre a absurdnej groteske. Alúzií, priamych alebo nepriamych, a sugescií tu nájdeme neúrekom – kto chce, spomenie si na Gogoľa, Dostojevského, Nabokova (ohlasy jeho Pozvania na popravu v až exploatačne nihilistickej poviedke Pritakal životu), samozrejme, aj Bulgakova, Charmsa, Woodyho Allena, Vilikovského, Pišťanka a Taragela (pri Taragelovi spomeňme Rozprávky pre neposlušné deti) a iste aj ďalších.

Majlingove poviedky v mnohom zosmiešňujú klišéovitý až gýčový obraz ruskej literatúry, pracujú so schémami, ktoré si pod hlavičkou ruskej kultúry či mentality predstavujeme. Všimnime si, napríklad, že veľká časť poviedok je situovaná do reálií sovietskeho Ruska (vydavateľstvo Obzor, literárny časopis Mir, oddelenie B akéhosi inštitútu), ktoré si z klasickej literatúry spravilo vyprázdnený fetiš. Figúrky, vystupujúce v jednotlivých poviedkach, viac ako rozorvaných spisovateľských velikánov pripomenú postavičky literárneho sveta, profesionálnych literátov z Bulgakovovho Majstra a Margaréty či groteskné Charmsove anekdoty.

Zábavná mizantropia

Čo je asi najdôležitejšie – okrem ruskej literatúry kniha odkazuje a komunikuje so slovenskou literárnou a kultúrnou tradíciou (napokon i jej vizuál je inšpirovaný vydaniami slovenských prekladov ruskej literatúry zo začiatku storočia). Majling sa dotýka vzťahov slovenskej a ruskej kultúry, projekcií a ilúzií, ktoré v tunajšom priestore osudovo pôsobili už skoro dve storočia – slovenská kultúra 19. storočia je napokon osnovaná na rusofilstve a idealizovaných predstavách o Rusku. Uvediem tu len príklad S. H. Vajanského, „zakladateľa slovenského románu“, ktorého celé románové dielo vychádza z vážne mieneného, no nie veľmi presvedčivého imitovania ruských vzorov.

Ruzkú klaziku teda možno určite čítať aj ako skeptickú reflexiu možností malej literatúry, ktorá, navyše, fungovala a stále funguje v absolútne nezaujímavom priestore a čase, ako sa to explicitne formuluje v „rozhovore“ s námezdnou pracovnou silou, autorom „falošnej“ klasiky, skrývajúcom sa pod menom Čehov: „V rodovej občine totiž nemôžu vznikať romány. Tu vznikajú len rodinné historky, ktoré sú pre nezasvätených poslucháčov nezrozumiteľné alebo nudné. Naša literatúra sa v zahraničí stretáva len so zdvorilostným záujmom – s takým istým, ako keď cudziemu človeku začnete rozprávať historky o svojich deťoch.“

Majlingovo písanie nezostáva len pri rôznorodých priamočiarych alebo rafinovaných literárnych sugesciách či pri pohrávaní sa s literárnymi a kultúrnymi stereotypmi. Pod povrchom celej tej mystifikácie, recesie, či ak chceme paródie, sa nachádza celkom uveriteľná (a zábavná) mizantropia, ktorá nám spolu s intelektuálnymi vtipmi pripomenie mnohé scény z autorovho skvelého, iba po česky vydaného (sic!) komiksu Rudo. Najzreteľnejšie sa demonštruje v poviedke Niekoľko skíc k vlastnej samovražde (Z denníka spisovateľa P. Tarasenka) nihilistovi, ktorý dospeje k záveru, že preňho je i samovraždy škoda. Ak by sme si odmysleli „ruské“ kulisy, nemusel by sa za ňu hanbiť ani nejeden náš existencialista lokálnej proveniencie.

Smrť sa nekoná

K pôsobivosti týchto textov prispieva aj skutočnosť, že po dlhšej dobe prichádza autor suverénneho štýlu a ostrých viet, z ktorých poniektoré aj izolovane strčia do vrecka insitné pokusy mladých adeptov na poli „aforisitiky“ („Ozvali sa v ňom dávno zabudnuté akademické ambície, pretože akademické ambície sú to posledné, čo vo vás pretrvá aj po rokoch života na samotke, v ktorej seriete priamo pod seba.“).

Nezostáva teda nič iné len ako skonštatovať, že i napriek deziluzívnemu vyhláseniu Antona Pavloviča Čehova v závere knihy o smrti literatúry, sa Danielovi Majlingovi podarilo svojou suverénnou – iste skeptickou a mizantropickou, no v každom prípade zábavnou – Ruzkou klazikou prispieť, aspoň v našich súradniciach, k jej resuscitácii.

Daniel Majling: Ruzká klazika
OZ Brak, Bratislava 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#BRak #Daniel Majling #Ruzká klazika #Kniha roka 2017
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku