Foto: Wikimedia
V nedlhej eseji nad osobný pocit šťastia, ktorí si ľudia zvyknú želať najväčšmi, vyzdvihla „odvahu k vnútornej úprimnosti a k veľkomyseľnosti“. A práve pre tieto vlastnosti, ktorých zmysel vysvetľovala v mnohých a mnohých esejach či novinových článkoch s jasne formulovaným životným postojom, že „človek sa má dívať veciam života priamo do tváre“, sa stala najvýraznejším zjavom českej medzivojnovej publicistiky. A pre pečať pravdivosti, ktorú k jej slovám dopísal život.
Plastický obraz sveta
Česká novinárka, publicistka a prekladateľka Milena Jesenská je na Slovensku, ale aj v Českej republike dosiaľ známejšia prostredníctvom svetoznámeho Franza Kafku. V súbore listov vydaných pod názvom Listy Milene zásluhou hlbokej intímnej a intelektuálnej spriaznenosti Kafka o svojej introvertnej osobnosti prezradil to, čo sa odinakiaľ dozvedieť nedá. Milenine listy sa nezachovali. Obraz o sebe však zachovala ona sama v diele, prierez ktorého vyšiel až nedávno zásluhou literárnej historičky Marie Jiráskovej. Kniha Milena Jesenská: Križovatky (Výbor z díla), vydalo vydavateľstvo Torst.
Kniha zhromažďuje eseje, reportáže a iné novinové články, ktoré Jesenská publikovala od vzniku republiky až do roku 1939, ktorý predznamenal aj jej smrť v koncentračnom tábore Ravensbrück. Začiatkom 20. rokov žila s prvým manželom Ernestom Pollakom vo Viedni a viacero esejí je venovaných práve mestu, ktoré po strate statusu stredoeurópskej metropoly rýchlo menilo svoju tvár v modernom svete rozpadnutom na národné štáty. Ale podobne ako texty o iných mestách či na iné témy, ani „viedenské obdobie“ nevypovedá o dobe len pre svoj niekedy reportážny charakter. Svojimi umelecko-kritickými postrehmi, odkazmi na klasickú literatúru, na osobnosti českej a európskej intelektuálnej scény, ale občas i moralistickým, výchovným charakterom novinových článkov vytvorila Jesenská plastický obraz sveta, v ktorom nadobúdali tvar všetky spoločenské otázky, predznamenávajúce hrozivý príchod druhej svetovej vojny… Nie však len to. Jesenská zachytáva aj každodenné spoločenské otázky moderného dynamického sveta, ktoré sú dnes rovnako aktuálne ako pred storočím.
Duch medzivojnového Československa
Výber z diela Mileny Jesenskej sa dá vari najlepšie čítať ako dobový dokument o kultúre medzivojnového Československa. Ak sa aj texty odohrávajú na iných miestach Európy – v Paríži, Berlíne, vo Viedni či v Londýne, vždy je to preto, aby s rytmom diania iných krajín zosúladila vývoj v chaotickom, horúčkovitým nadšením často zmietaným Československom. Emancipácia, šport, turistika, vzdelávanie, sociálne problémy, ale aj otázky vzťahu k zvieratám, prírode – len zdanlivo banálne témy písané osobným jazykom – k tomu všetkému pristupuje Milena Jesenská z pozície vnímavej pozorovateľky a zároveň veľmi láskavým spôsobom ponúka „návody“ či rady, ako sa s týmito oblasťami života vyrovnávať.
Vo všetkých aspektoch života, dovtedy vôbec nie samozrejmých, vidí Jesenská veľký spoločenský osoh, no zároveň varuje pred tým, aby sa spoločenský pokrok nezvrhol v prirýchlom tempe na svoj opak.
Nie náhodou je často prítomná „ženská otázka“ – všetky spoločenské zmeny, ktoré sa týkali politiky, ale aj oblastí ako zdravotný štýl či šport, sa viac alebo menej vždy dotýkali meniaceho sa postavenia žien a dievčat. Z dnešného uhla pohľadu preto možno niektoré úvahy a ich výchovný, didaktický tón, ktorým sa autorka prihovára modernej žene v oblastiach módy, starostlivosti o rodinu, práce či správania voči mužom, pôsobí akosi archaicky „kazateľsky“. Téma je však nadčasová, a Jesenská vždy, priamo alebo nepriamo, apeluje na v zásade jediné: zachovanie dôstojnosti.
Sme ľudia
Milena Jesenská vyzdvihuje morálku a dôstojnosť, ale nemoralizuje. Ako súvislá niť sa jej novinovými textami či literárnymi pozorovaniami nesie dôraz na veľkodušnosť bez potreby zavrhovať prejavy ľudskej nedokonalosti. Nie vždy si za to vyslúžila porozumenie medzi ženami: niektoré čitateľky vraj dokonca vyzývali na bojkot jej článkov v ženskej rubrike. Problémom však nebol Jesenskej konzervativizmus či akceptovanie mužskej nadradenosti, ako si to zrejme „spravodlivé“ kruhy interpretovali.
Foto: Torst
Jesenskej emancipácia žien znamená predovšetkým emancipáciu človeka ako takého: dobré mravy a rovnocenné medziľudské vzťahy má človek dosahovať nie svojím očakávaním a súdom druhého, ale vlastnou duševnou integritou.
„Človek stojí pred vami ako strom v lese. Podmienený tajomnými podmienkami, vytváraný tajuplnými vplyvmi: ale neotrasiteľne taký, aký je. I to málo, čím je, závisí od neho samotného, od jeho schopnosti, ohybnosti a vnímavosti. Načúvajte pozorne tomu, čo hovorí, a rozumejte mu. Poznajte, čo môže a čo nemôže. Žiadať od zbabelca statočnosť je ako žiadať kocúra, aby brechal. Ale aj zbabelca možno milovať plnou dušou, tú cestu, ktorou prišiel k zbabelosti, úzkosť, ktorá ho k nej donútila. To, že statočnosť je krásna a zbabelosť škaredá, že vernosť prináša šťastie a nevera bolesť, sú síce správne pojmy, ale nedôležité. Nie sme sudcovia a nebuďme moralisti. Sme ľudia. “
Vášeň a životná sila
Cez neraz prosté témy a poukazovanie na krásu prirodzenosti a prostoty (jednoduchosť je vôbec Jesenskej ideál), cez zdôrazňovanie vnútornej statočnosti a sily prechádza autorka plynulo a spontánne k témam politickým – v ktorých zdôrazňuje to isté. Jej humanistický ideál je vždy otázkou individuálnej integrity.
I tam, kde sa texty zdajú zdĺhavé či priveľmi presiaknuté starosvetskou sentimentalitou, tam, kde píše o tom, čo znamená „národ“, kde kritizuje komunistickú stranu, ktorej bola sama istý čas členkou, kde sa zráža s problémom fašizmu ako najvyššej formy skĺbenia prvkov malosti ducha – zo všetkého preniká pozoruhodná vášnivosť a životná sila. Jesenská o tejto svojej sile iste vedela a nazývala ju láskou. Nie náhodou vraj svojej spoluväzenkyni v koncentračnom tábore, novinárke Margarete Buber-Neumannovej povedala, že nič iné, ako ľúbostné listy, písať nevie. „Všetky moje články nie sú koniec koncov ničím iným.“
Milena Jesenská sa osobne stýkala a bola v intelektuálnom aj ľudskom kontakte s mnohými osobnosťami doby. Franz Werfel, Franz Kafka, Max Brod, Karl Kraus, Ferdinand Peroutka, Olga Scheinpflugová… Nekrológ, ktorý napísala za Karlom Čapkom, potvrdzuje zdanie, že mnohé jej bytostné témy inšpiroval práve on, že v životnej filozofii boli bytostne spriaznení. „Človek sa má dívať veciam priamo do tváre,“ hovoril vraj Čapek, keď sa blížila jeho smrť.
Dielo, ktoré po sebe zanechala Milena Jesenská a ktorého reprezentatívny výber ponúka Marie Jirásková, je svojou vrúcnou oddanosťou dobru v človeku presvedčivým dôkazom, že sa veciam vedela dívať priamo do tváre aj vtedy, keď ju to dobro zradilo.
Marie Jirásková (ed.): Milena Jesenská. Křižovatky (Výbor z díla)
Torst, Praha 2016
