Foto: Ikar
Nechýbajú Ján Ďurovčík, Ivan a Miro Táslerovci, Miro Noga, Zuzka Vačková, Maťo Landl, Zuzka Norisová, či televízni Naši – Lujza Garajová Schrameková a Marián Miezga.
Viete, čo robia východniari, keď sú smutní?
Pijú.
A viete, čo robia východniari, keď sú veselí?
Pijú ešte viac.
Pitie nie je zmyslom života. Východniarsky naturel je opradený mnohými legendami, niektoré sú pravdivé, iné menej, píše sa v knižke Všetko čo mám rád.
Východniarska mentalita je neopakovateľná, ale to je na Slovensku pekné – každý región, každý kraj je iný. A v tom spočíva obrovská krása. Každý je svojský, neopakovateľný a svojím spôsobom výnimočný. S Jankom Ďurovčíkom a Ivanom a Mirom Táslerovcami sa veľmi príjemne nahrávalo, bolo to stretnutie dobrých priateľov. V jednej chvíli som mal pocit, že sme na rodinnej žúrke. Publikum netvorili žiadni komparzisti, boli to ľudia, ktorí prišli, lebo chceli. A vrelo to tam. Dokonca aj Števo Skrúcaný sa na nás pozeral s nechápavým výrazom: Čo tam tí východniari robia?
Foto: Ikar
Knižku Všetko čo mám rád pokrstili v Košiciach na Mikuláša. Nájdete v nej to najlepšie z hudobno-zábavnej relácie, ktorou sprevádza Štefan Skrúcaný a Ondrej Kandráč. Knihu spolu s hlavnými moderátormi uviedol do života bývalý prezident Rudolf Schuster. Súčasťou bol aj minikoncert a po ňom autogramiáda.
„Vek je len číslo a človek je taký starý, ako sa cíti,“ tvrdí Števo Skrúcaný. „Naozaj starý je vtedy, keď vyjde z múzea a spustí sa poplašné zariadenie.“
Ak máte radi škodoradostný smiech, prídete si na svoje, pretože v knižke Všetko čo mám rád je aj množstvo vydarených trapasov.
„Keď mamina prerábala chatu, Ady Hajdu jej odporučil majstra Frankyho, ktorý dokázal všetko,“ spomína si Matej Landl. „Pri nakupovaní materiálu mu mama vždy dala podpísať lístok: Dala som Frankymu 170 eur na tehly. Alebo: Dala som Frankymu 200 eur na cement. Na jednom lístku stálo iba: Dala som Frankymu.“
Súčasťou knihy Všetko čo mám rád je spevník s notami k piesňam, ktoré v show odzneli. Zaspievať či zahrať si tak môžete aj slovenský megahit Hej, sokoly!
Foto: Ikar
„Spomínam na to, ako sme nahrávali videoklip k skladbe Hej, sokoly!“ hovorí Ondrej Kandráč. „Šli sme už asi dvadsiatu kamerovú slučku, dvadsiaty raz sme hrali tú istú pieseň, lebo to potrebovali v rôznych záberoch a polohách. A jeden kameraman z Bratislavy len kýval hlavou: „Už tri hodiny nahrávame, furt to isté spievate a stále hráte, akoby išlo o život.“ Na to niekto poznamenal: „Keď východniari hrajú, vždy ide o život.“
