Kniha reportáží o vymierajúcej nemeckej menšine v strednej a vo východnej Európe, ktorá vyšla v Nemecku už v roku 2005, pôsobí trocha ako kabinet kuriozít. V Litve je medzi asi štyridsiatimi spolkami potomkov Nemcov taká nevraživosť, že, ako podotýka autor, môže dôjsť k ich zjednoteniu iba až všetci vymrú. Trúchlivá cesta medzi troskami komunistickej nadvlády pri Čiernom mori sa končí v dedine Kudrjawka kus cesty od Odesy, kde nie je obchod, hostinec či stánok, a už ani žiadni Nemci, len stále popíjajúca rodina, ktorá márne sníva o nemeckom občianstve.
Ani Slovensko neobíde lepšie: „Čím dlhšie som cestoval po Spiši, tým viac som sa dozvedal o nevraživosti, ktorú tu ľudia voči sebe navzájom prechovávali: Maďari nadávali na sedliackych Slovákov, ktorými sa ako vysoko kultivovaná menšina cítili znevýhodňovaní, Slováci nadávali na arogantných Maďarov, pod ktorých čižmou boli príliš dlho utláčaní, spišskí Nemci nadávali na zlodejských Slovákov, ktorí si v roku 1945 privlastnili ich domy tak rýchlo, že bolo ešte „mäso na panvici teplé“. A všetci spolu nadávali na Rómov.“
Výnimočná Chmeľnica
Výnimku z opisu úpadku a zmaru tvorí zástavka v obci Chmeľnica. Gauss pripomína, že jej nemeckým obyvateľom sa počas násilného odsunu do Nemecka podarilo prečkať najhoršie v okolitých lesoch a obciach, takže sa väčšina z nich potom mohla vrátiť do svojich domovov a kontinuálne ich budovať – také šťastie veľká časť ostatných Nemcov na Slovensku nemala. Ako bizarný kabaret pôsobí opis návštevy jednej chmeľnickej rodiny a jej priateľov, počas ktorej sú autor s fotografom sústavne (až agresívne) atakovaní ukážkami domáceho folklóru, svojskou filozofiou, klobásou s koláčom a pálenkou s kávou. Autor bol po odchode z Chmeľnice zjavne vyvedený z miery, spomína, že sa nevedel ubrániť prostej myšlienke, že na malom svete existuje obrovské množstvo ľudí, ktorí žijú úplne inak ako on.
Samozrejme, Karl Markus Gauss nezaprie svoju perspektívu západného „Wohlstandsbürgera“: dobre situovaného a vzdelaného Rakúšana s kultivovaným zázemím. Už vo svojej staršej knihe o Rómoch na Slovensku zo Svinej alebo aj priblížením fenoménu vlčích detí v Litve v tomto literárnom zemepise ukázal, že je schopný nielen kritickej analýzy, ale aj empatie. Niekedy mu to však nevyjde. Keďže sme práve v obci Chmeľnica nedávno nakrúcali nový dokumentárny film o Karpatských Nemcoch, uvedomila som si, ako efektne, ale zároveň jednostranne sa na základe jedného večera táto jedinečná, v podstate kvitnúca obec dostala do európskej literatúry.
Autor okrem iného asi nedokázal odčítať špeciálny význam folklóru v živote tejto aj iných pôvodne nemeckých komunít, ktoré na princípe kolektívnej viny museli zaprieť svoju národnosť i jazyk a čiastočne ich, po dve generácie, smeli pestovať iba vo folklórnych aktivitách, ktoré tak pre nich nadobudli špeciálnu hodnotu.
Kniha je však pre nás aj napriek tomu mimoriadne zaujímavá práve Gaussovým kritickým pohľadom cudzinca. Človek by ani nepovedal, že sa v nej stretávajú dnešné nemeckojazyčné kultúry – kultúra autorova a kultúra nemeckých menšín, tak veľmi sú si vzdialené.
Karl-Markus Gauss: Roztratení Nemci
Absynt 2017
