Stačí vysloviť jeho meno a vybavia sa nám obrázky milej a úsmevnej krajiny v rôznych ročných obdobiach s hrajúcimi sa deťmi a kresby zvieratiek. Pohľadnice s jeho podmanivými motívmi sa znova a znova rozposielajú počas vianočných a veľkonočných sviatkov. Deťom sa kupujú knihy s jeho nenapodobiteľnými ilustráciami. Josef Lada, dokonalý ilustrátor, výborný karikaturista, znamenitý humorista a spisovateľ, ocenený titulom národný umelec, rozdával svojím dielom úsmev a pohodu. Najväčšou odmenou mu bola radosť detí i dospelých.
Foto: FOTO: PROFIMEDIA / MARTIN PEKÁREK / CNC
Láska k výtvarnému umeniu
Josef Lada sa narodil 17. decembra 1887 v neveľkej dedinke Hrusice neďaleko Prahy v chudobnej, ale váženej rodine obuvníckeho majstra. Bol najmladší zo štyroch súrodencov. Dom rodiny pozostával z jedinej obytnej miestnosti, v ktorej sa varilo, spalo a vykonávalo obuvnícke remeslo. Ako Lada neskôr uviedol vo svojej knihe spomienok Kronika mého života, v kúte za komínom mal knižnicu so starými kalendármi a zošitmi, do ktorých si kreslil. Ako polročný padol na otcov obuvnícky nôž tak nešťastne, že si poranil pravé oko, v dôsledku čoho naň oslepol. Táto trauma ho prenasledovala po celý život. Ani to mu však nezabránilo vydať sa na cestu výtvarného umenia.
Lada začal kresliť ešte skôr, ako nastúpil do školy, ktorú začal navštevovať v rodných Hrusiciach. Vo svojom detstve sa najčastejšie stretával so svätými obrázkami, kartami a starými kalendármi. Predstavovali pre neho významný výtvarný podnet zachytiť jednoduchou kresbou okolitý svet. V škole ho zase zaujali obrázky domácich zvierat, ktoré učiteľ rozvešal v triede. Malého Josefa oslovili natoľko, že sa zameral na kreslenie zvieratiek a scén z ich života. Z tohto obdobia pochádza aj jeho najstarší zachovaný obrázok z roku 1900 s dedinským motívom z Hrusíc.
Po skončení školy v rodnej obci sa o ďalšom Ladovom štúdiu neuvažovalo. Dôvodom bola skutočnosť, že rodičovský dom bol zadlžený. Bolo preto potrebné vybrať učenie, ale také, v rámci ktorého by mal zabezpečené ubytovanie a stravu, čím by nebol závislý od podpory z domu. Lada sa krátky čas učil v Prahe za maliara izieb a divadelných dekorácií. Nebol však spokojný, a preto sa rozhodol vyučiť sa za knihovníka. Práve tu sa zoznámil s dielami Mikuláša Aleša. Vo svojich ilustráciách rozprávok, pesničiek a riekaniek neskôr nadviazal na tohto významného českého maliara, kresliara a ilustrátora, ktorý mu zostal vzorom po celý život. Spoločným znakom oboch umelcov bolo, že pochádzali z dedinského prostredia, v ktorom prežili svoje detstvo. Lada preto umiestňoval svoje scény do prostredia českej dediny. Idealizoval poéziu dedinského života a rád sa vracal k detským hrám. Domov pre neho predstavoval miesto bezpečia a istoty. Na jeho ilustráciách sa tak často objavuje hrusický kostolík a jeho rodný dom.
Karikaturista a redaktor
Aj keď sa Lada napokon vyučil za knihovníka, láska k výtvarnému umeniu ho neopustila. Dôkazom toho bolo, že ešte počas učenia sa prihlásil na prijímacie skúšky na Umeleckopriemyselnú školu v Prahe, ale neuspel. Musel sa preto uspokojiť len s večerným kurzom kresby.
V snahe presadiť sa v umeleckom prostredí Lada v roku 1904 prvýkrát zverejnil svoju kresbu v časopise Máj. Hoci jeho prvotinou bol len maličký obrázok rotundy sv. Martina na Vyšehrade, mal pre neho veľký význam. O rok neskôr začal svojimi kresbami prispievať aj do renomovaného humoristického časopisu Švanda dudák. Zo začiatku sa skrýval pod pseudonymami Ballada, J. L. Ballada, Otto R. Hagen, Franta Křivý alebo Hrusický. Medzitým ho predsa len prijali na Umeleckopriemyselnú školu, na ktorej však pobudol iba pol roka. Dôvodom jeho odchodu bola nevyhovujúca finančná situácia a zistenie, že akademická kariéra nie je to, po čom túži. Príčinou boli aj jeho zdravotné problémy. Lada totiž trpel neurasténiou, ktorú údajne zdedil po svojej matke. Choroba sa prejavovala psychickou labilitou, úzkosťou a depresiou.
Ladova umelecká pozícia sa upevnila v roku 1910. Úspech pre neho predstavovalo zastúpenie vo viedenskom humoristickom časopise Die Muskete a v talianskom Pasquine. Získal tiež prvé stále zamestnanie ako redaktor humoristického časopisu pod názvom Karikatury. Prestal tak byť závislý od honorárov za jednotlivé kresby. Popri ostatných karikaturistoch tu mal Lada najvýraznejšie zastúpenie. Kreslil spravidla veľkú celostránkovú scénu na titulný list a menšie kresby vnútri časopisu. Orientované boli na aktuálny spoločenský a politický verejný život.
Podstatný vplyv na vývoj Ladovho výtvarného vyjadrovania mal prestížny zábavný týždenník Humoristické listy. Jeho tradičným obľúbeným žánrom boli zvieracie anekdoty, ktoré v Ladovom poňatí dosiahli bezkonkurenčnú úroveň. Na rozdiel od iných autorov kresieb dokázal rafinovane spojiť živé vyobrazenie zvieracej fyziognómie s ľudským výrazom. Svet zvierat sa tak stal natrvalo jeho doménou.
Lada sa venoval aj divadelnému výtvarníctvu. Maľoval pre scénu Národného divadla v Prahe a podieľal sa na tvorbe výprav i divadelných kostýmov. Bol hlavným výtvarníkom obľúbenej rozprávky Hrátky s čertem. Jeho maľby obohatili kulisy deviatich inscenácií, medzi ktorými figurujú vrcholné diela českého dramatického umenia ako opera Predaná nevesta od Bedřicha Smetanu alebo Dvořákovo dielo Čert a Káča. Spolupracoval tiež s dokumentárnym a kresleným filmom.
Tvorba pre deti
Najširšie uplatnenie pre Ladovu nenapodobniteľnú schopnosť personifikácie zvieracieho sveta ponúkajú knižky pre deti. Práve v detskej kresbe našiel princípy, na ktorých mohol stavať, a ktoré nemohol nájsť na škole. Sú nimi jednoduchosť, zrozumiteľnosť, živé napätie a autenticita. Jeho prvými pozoruhodnejšími prácami boli kresby s rozprávkovou tematikou, ktoré pravidelne publikoval v časopise pod názvom Besídka malých, pramen zábavy a poučení mládeže československé. Od jednoduchých scén tu prešiel k výtvarne náročným farebným kompozíciám. Škálu svojich motívov rozšíril o Veľkú noc, Vianoce, Mikuláša, detské radovánky počas štyroch ročných období a zvieracie príbehy.
Prvou rozprávkovou knižkou, ktorú Lada ilustroval, bola Pohádka o Honzíčkovi a zlatovlasé Isole. Bol to jeho výrazný výtvarný úspech. Na ilustrácie rozprávok bol Lada predurčený najmä pre svoju hlbokú väzbu k domovu a detstvu. Po celý svoj život vnímal svet očami dieťaťa. Detské videnie preto dokázal pochopiť a rešpektovať. Knižky Moje abeceda a Kalamajka predstavovali prelom nielen v Ladovom diele, ale aj v prístupe k detskej knihe ako takej. Nešlo o dokonalé umelecké diela. Knihy mali byť hlavne užitočné a lacné, zároveň milé a veselé. Moje abeceda vyšla v roku 1911 a bola Ladovou prvou autorskou knihou. Kritika ju prijala veľmi priaznivo a dočkala sa rekordných dvadsiatich vydaní.
Po prvej svetovej vojne Lada získal materiálne zabezpečenie i odborný rešpekt. Začal spolupracovať s významnými denníkmi Lidové noviny a České slovo. Jeho kresby sa objavujú vo viac než 30 detských, zábavných a humoristických časopisoch. Boli nimi napríklad Panorama, Pestrý týden, Venkov či Radost. Významnú zmenu v Ladovom živote predstavovala svadba s Hanou Budějickou v roku 1923. Mali spolu dve dcéry, Alenu a Evu. Práve ony sa dožadovali nových kresieb, čo bolo pre Ladu ďalším podnetom. Príbehy, ktoré rozprával svojim deťom, sa stali základom jeho detskej tvorby. Dcéra Alena nasledovala svojho otca a stala sa úspešnou ilustrátorkou mnohých detských kníh. Smutný osud však postihol mladšiu dcéru Evu, ktorá tragicky zahynula pri bombardovaní Prahy v roku 1945.
Lada sa vďaka svojim kresbám stal veľmi žiadaným ilustrátorom detských kníh, rozprávok a časopisov pre deti. Kreslil tiež pre knihy veršov Jaroslava Seiferta i Františka Hrubína. Jeho ilustrácie sprevádzali knihy ľudových riekaniek a poézie. Na Moju abecedu a Kalamajku nadviazali knižky Veselý přírodopis a Svět zvířat. Každý Ladov obrázok zo zvieracieho sveta predstavoval nielen nápaditú a vtipnú charakteristiku zvieratiek, ale aj príbeh či dej ponúkajúci priestor detskej fantázii. Obrázky boli nielen farebné, veselé a zrozumiteľné, ale aj citovo obohacujúce a výchovné.
V polovici 30. rokov Lada obmedzil prácu ilustrátora a vydal sa na spisovateľskú dráhu. Prvý pokus o klasickú detskú knižku založenú na texte predstavovala kniha pod názvom O Mikešovi. Ide o veselú rozprávku o čiernom kocúrikovi, ktorý žil v Hrusiciach, a o jeho kamarátoch. Na svojich cestách po svete a v cirkuse zažil Mikeš rôzne dobrodružstvá. V duchu príslovia všade dobre, doma najlepšie sa však vrátil domov, aby rozdával radosť všetkým deťom. Kniha bola preložená do viac než 30 jazykov a stala sa najznámejšou českou detskou knihou v zahraničí. Nasledovali ďalšie knižky O chytré kmotře lišce, Bubáci a hastrmani a iné.
Ladov Švejk
Popri detských knižkách ilustroval Lada aj desiatky kníh pre dospelých. Najznámejším dielom sú ilustrácie, ktoré uverejnil v knihe Jaroslava Haška Osudy dobrého vojáka Švejka. Hlavnej postave dal takú nezameniteľnú podobu, že spolu s Haškovým písaným slovom splynula do symbolu českej národnej kultúry. Vďaka Švejkovi sa Ladovo meno objavilo v toľkých jazykoch sveta, že mu nemôže konkurovať azda žiaden z českých výtvarníkov.
Foto: archív
Pre zaujímavosť možno uviesť, že prvého dobrého vojaka Švejka nenakreslil Lada, ale Karel Stroff, ktorý v roku 1912 ilustroval knižku poviedok Dobrý voják Švejk a jiné podivné historky. O kresbu obálky ku knihe Osudy dobrého vojáka Švejka požiadal Hašek Ladu až v roku 1921. Dvojica sa poznala už od roku 1907. Nejaký čas spolu aj bývali. Spájal ich podobný zmysel pre humor. Spoločne navštevovali slávnu kaviareň Union v Prahe. Obaja umelci boli osobnosťami svojej doby. Spojením Haškovho textu a Ladových ilustrácii vzniklo geniálne dielo, ktoré dodnes vychádza po celom svete. Dokonca aj do filmu o Švejkovi, v ktorom si zahrali herecké legendy ako Rudolf Hrušínský, Miloš Kopecký, Svatopluk Beneš či František Filipovský, boli aktéri obsadzovaní práve podľa ilustrácii Josefa Ladu. Možno tiež spomenúť, že k ilustráciám k Haškovej knihe sa Lada periodicky vracal po celý život a prešli tak viacerými verziami.
Odkaz Jozefa Ladu
Po strate mladšej dcéry na Ladu ťažko doľahla smrť manželky v roku 1951. Zhoršil sa mu zdravotný stav a v jeho tvorbe bolo badať smútok. Do jeho kresieb vstúpila noc, melanchólia, vodníci, rusalky či noční hlásnici. Tri dni pred svojimi 70. narodeninami, 14. decembra 1957, Josef Lada zomrel. Jeho obrázky s prirodzenými tvarmi a prepracovanými detailmi plné kúziel, rozprávkovej atmosféry, romantiky, života jednoduchého ľudu a dedinských tradícií, prekypujúce pestrými farbami, ktoré oslovili tisícky detí i dospelých, však budú žiť navždy. Dielo, ktoré po sebe Lada zanechal, je rozsiahle. Tvorí ho viac než 400 obrazov a 15 -tisíc kresieb a ilustrácií. Ilustroval takmer 200 knižných titulov a sám bol autorom 40. Prispieval do 80 periodík, z ktorých bolo i niekoľko zahraničných. Nemožno zabudnúť ani na obálky, kalendáre, pohľadnice, reklamy, plagáty či javiskové scény.
Lada nebol geniálnym dieťaťom, ktoré v desiatich rokoch ohromuje dospelých a v pätnástich končí. Práve naopak, musel sa k majstrovstvu prekresliť nekonečnými hodinami za pracovným stolom. Mal vynikajúcu výtvarnú pamäť. Takmer nikdy nekreslil podľa živého modelu. Ľudí a zvieratá v ich prirodzenom prostredí len pozoroval a neskôr, sediac za svojím stolom, ich znovu objavoval a kreslil na papier. Tajomstvo svojej tvorby prezradil v Kronike mého života, kde konštatoval: „Verím len v silné zážitky mladosti, dobrých ľudí, citlivé srdcia a vernú lásku. To je čistý zdroj umelecký. Vládnuť nad perom alebo štetcom – to je už len technika, to je detail.“ Svoje neobyčajné majstrovstvo Lada dokazoval aj tým, že kreslil pravou i ľavou rukou. Jednoduchou líniou zobrazoval dedinské postavičky pri rôznych činnostiach. Naháňajú sa, kĺžu sa po ľade a vzápätí padajú, hrajú na hudobných nástrojoch alebo popíjajú. Lada sa hral s pozornosťou diváka. Na obrázky sa preto oplatí podrobne zahľadieť. Až vtedy človek objaví mnoho skrytých detailov.
A čo Ladov milovaný rodný dom? Dnes už neexistuje. Po smrti rodičov v ňom zostal bývať jeho najstarší brat so svojou rodinou. Po jeho smrti ho dala rodina zbúrať. Lada si však v rodnej obci postavil vilu, v ktorej je inštalovaná stála expozícia venovaná jeho nesmrteľnému dielu. Pri vchode do záhrady sa nachádzajú dve veľké lipy, ktoré nesú mená po jeho dcérach, Alene a Eve.
