Sme pekelní detailisti

, , 22.12.2017 16:09

Básnik a textár Kamil Peteraj a výtvarník Martin Augustín vytvorili knihu Texty v obrazoch/Obrazy v textoch.

Je to skutočne hodnotný dar – keby ho dostali politici, museli by knihu za takmer 400 eur už dať do daňového priznania. Peteraj totiž písal verše na vzácny japonský papier a Martin Augustín k nim maľoval obrazy.

Martin Augustín a Kamil Peteraj.
Martin Augustín a Kamil Peteraj. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Ako dvojica spolupracujete už niekoľko rokov. Robíte knižky doslova spoločne? U koho ste boli častejšie?

Martin Augustín: Mám fotky, ako u mňa v ateliéri robíme jeden obraz. Ja som ho rozrobil, Kamil vpisoval text a potom som to dokončoval, ale väčšinou pracujeme každý osve. Ja nakreslím obrázky a Kamil dopíše verše, alebo naopak.
Kamil Peteraj: Veď by sme sa ani dvaja vedľa seba nad ten papier nezmestili.

Odkiaľ beriete ten zvláštny hodvábny „deravý“ papier, ktorý vyvoláva osobitý vzhľad stránok v knihe i obrazov?

Martin: Kedysi sa japonský papier dal kúpiť v hárkoch v Paríži, teraz sa už dá objednať cez internet z belgického skladu v rolke. Objednáva mi ho synovec.

Nalepíte si ten papier na podložku?

Martin: Nie, robí sa priamo na papier, až potom to ide na podložku a do rámu. Ale inak je japonský papier ozaj ako záclona.

Nepíše sa ťažko cez tie diery ceruzkou? Rád píšete rukou? Ľudia vraj už zabúdajú písať normálnym písaným písmom…

Kamil: Som totálny ľavák, prerobený v päťdesiatych rokoch v škole na praváka. Ale snažím sa, aby moje písmo nerušilo krásne Martinove maľby. Ono vlastne do nich vstupuje ako istý druh výtvarnosti.

Spoločná Augustínova a Peterajova kniha je...
Spoločná Augustínova a Peterajova kniha je súzvukom obrazu a textu. Autor: IKAR

Keď píšete báseň do knihy, na tento papier sa snažíte písať krajšie. Je to ako keby ste to písali niekomu konkrétnemu?

Kamil: Píšem to danému obrazu. Presnejšie dámam na tých obrazoch.

Ako ste sa vy dvaja vlastne spoznali?

Martin: Poznáme sa od roku 2008, kedy nás Gabika Belopotocká, riaditeľka Ikaru, zoznámila ako dvoch autorov, ktorí by sa k sebe hodili. Dala nás dovedna pri Kamilovej básnickej zbierke Toto je moja reč. Mal som byť ilustrátor. Prvý raz sme sa vtedy osobne videli a od tých čias to spolu ťaháme pri rôznych projektoch. Obrázkových, výstavných, knižných.

Je táto megakniha pre vás prelomová? V čom?

Kamil: Pre nás je každá kniha svojim spôsobom prelomová, ale predsa… Urobiť takúto krásnu knižku sa zdá jednoduché, no je za tým veľa uvažovania a musí za tým byť aj veľká priazeň vydavateľstva. Bez nej by to boli iba naše, síce krásne, ale nerealizované sny. Vyrobiť takúto luxusnú a výpravnú knihu si vyžaduje maximálnu súhru všetkých zúčastnených. Vzniká dielo, z ktorého každý kus možno považovať za knižný originál s viacerými pridanými hodnotami.

A kto vyberal básne?

Kamil: Vyberal som ja a prispôsoboval som sa čo najviac Martinovmu materiálu. Vyberal som tak, aby sa kniha príjemne čítala a poskytovala zážitok z krásnej literatúry. Bral som do úvahy, že veľmi sofistikovaná poézia sa do takejto knihy, ktorá vás udivuje jedinečným výtvarným spracovaním, nehodí. Preto som do nej zaradil reflexívne lyrické básne, ale aj bonmoty, či gregérie. Martinove obrazy majú pozitívny náboj, sú decentné a diskrétne umocňujú slovo.No a najmä je to kniha o súzvuku obrazu a textu. Na ploche 240 strán sú rôzne texty, kniha musí mať svoje vnútorné napätie, každá stránka musí niečím prekvapovať, skrátka, dôležitý je tu rytmus, striedanie ľahšieho s ťažším, kontrast, momenty prekvapenia, tak, aby každá dvojstrana čitateľa niečím uchvátila.

Čo presne znamená kniha formátu XXL?

Martin: Kniha má formát 30 krát 37,5 cm, čiže roztvorená má vyše 70 cm, má 240 plne ilustrovaných strán, je v krásnom puzdre, ktoré plní aj funkciu stojana na túto knižku. Má v sebe na to magnety. Knižka sa nevmestí do každej police, ráta sa s tým, že môže byť v interiéri vystavená napríklad niekde na komode v obývačke. Chápeme ju ako umelecký objekt, ktorý môže byť inštalovaný v priestore súkromia. Môže tam byť roztvorená, strany sa môžu obracať podľa nálady či sviatkov. Mala by spríjemňovať bežné chvíle: človek ide okolo, nazrie, poteší sa. Rodina s našou knihou žije.

Vraj je v nej aj zlato…

Martin: Na niektorých stranách som používal plátkové zlato pri ilustráciách – tlačilo sa technikou ofsetu – a jedna strana v knihe je aj parfumovaná. Je tam ruža so senzormi – keď sa jej dotkne ruka, ruža zavonia. A v každej knižke je vlepený originál tlače z kameňa, ktorý je číslovaný. V edícii 500 výtlačkov sú tri druhy, lebo litografia môže byť číslovaná len do 200. Sú tam preto tri námety: grafika Koloseum, časť textu, ktorý napísal Kamil na kameň, podobne je tam stvárnené Vyznanie, ktoré spieva Marika Gombitová a Odpúšťam, ktoré spieva Kristína.

Vôňa vďaka senzorom? To je rafinované. Nie je to teda obyčajný navoňaný papier?

Martin: Aj my sme sa pýtali, či to nie je hlúposť, či si to trúfnuť, či ísť do toho? Vymysleli to vo vydavateľstve. Ale ukázalo sa, že sa to tam hodí – je to také minuciózne… Kamil: Nebol to prvoplánový zámer, aby kniha obsahovala aj vôňu. To je síce efektné, ale postaviť knihu na tom by bolo lacné. Vôňa je iba jeden z oveľa dôležitejších benefitov. Sú to napríklad zlatom glitrované stránky, vložené grafické listy, nádherná grafická úprava, väzba, stojan pod knihu, atď. Je to vskutku umelecké dielo, ktoré by sa dalo nazvať rodinnou relikviou. Je to dar, ktorý sa kupuje v istom zmysle už aj pre budúce generácie. Takéto knihy neputujú z knižníc, zostávajú v nich viaceré generácie.

Kniha bude stáť takmer 400 eur – nebojíte sa, či sa predá? Kúpia si ju naozaj milovníci umenia, alebo skôr zbohatlíci?

Martin: No, my sme dlho riešili, či robiť štandardnú knižku poézie, ako je zvykom. Chceli sme sa posunúť inde. Sami sme na začiatku nevedeli, kde to skončí a toto je výsledok vyše ročného procesu. Vyvinulo sa to tak. Chceli sme sa trocha odlíšiť, ísť do rizika, veľa sme nad tým rozmýšľali.

Martin Augustín a Kamil Peteraj si prezerajú...
Martin Augustín a Kamil Peteraj si prezerajú litografie. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Čo vás povzbudzovalo pri tvorbe neobyčajnej a drahej knihy?

Kamil: Mám už isté skúsenosti s tým, keď niečo začína rezonovať a stáva sa populárnym. Vydali sme spolu umelecké kalendáre, ktoré sa rozchytali, knižky, ktoré sme spolu urobili, sa stretli s veľmi dobrým ohlasom. Na začiatku tohto roka sme mali v Danubiane výstavu našich spoločných obrazov s Martinom – a každý týždeň sme dostávali od riaditeľa Vincenta Polakoviča echo, že dokonca aj v inak hluchých mesiacoch – február, marec, kedy sa obyčajne návštevníci do galérií nehrnú, bol veľký záujem o našu spoločnú expozíciu.

Vy asi všetkých tých ľudí, ktorí si knihu kúpia, aj spoznáte. Budú si iste chcieť dať knihu podpísať…

Martin: Nedávno sa mi ozval galerista z Banskej Štiavnice, že ho kontaktoval pán z Košíc. Vraj videl na jeho stránkach moje veci a či nemôže posunúť túto prosbu ku mne. Videl totiž informáciu o knihe, chcel by si ju kúpiť, ale že chce venovanie. To ma strašne potešilo. Aj neznámi ľudia na to reagujú!

Spomínali ste, že grafický dizajn vznikal v Prahe…

Martin: My sme si každý riešili svoju stránku veci. Kamil texty, ja ilustrácie a nakoniec vybrali vo vydavateľstve za grafického dizajnéra knihy Tomáša Macheka, ovenčeného cenami, z prestížneho pražského štúdia. Keď dostal zadanie, povedal, že takú knihu ešte nerobil. Je to absolútne atypická kniha. On to vzal ako výzvu, aj jeho typografia je výnimočná, stále sme to dotvárali, je to naozaj kolektívne dielo. Mnoho ľudí nám vyslovilo morálnu podporu, čo sme si tiež vážili, lebo na začiatku mi to pripadalo utopické, myslel som si, že na Slovensku niečo také nemôže vzniknúť. Na takom malom trhu! A mám pocit, že v kontexte európskych vydavateľstiev taká kniha tiež nie je. Je to novátorské dielo.

Je to až zázrak: knihám sa predpovedá zánik a zrazu – opak. Novátorská megakniha je na svete!

Kniha ako umelecké dielo.
Kniha ako umelecké dielo. Autor: IKAR

Martin: Ja väčšinou idem proti prúdu, vždy naopak. ====
Kamil: Bola to skutočne piplačka, presedeli sme doslova hodiny nad každou dvojstranou. V takýchto prípadoch musí fungovať prísna oponentúra. Žiadna samoľúbosť, zamilovanosť do vlastných nápadov, veci musia prejsť tými najprísnejšími kritickými skenermi, lebo takéto dielo je postavené na množstve detailov a keď vám to niekde uletí, stratí na "lesku”, na dokonalosti. Našťastie, všetci rozhodujúci ľudia sme pekelní detailisti, takže verím, že nič nám neuniklo, nič čo by uberalo knihe na kráse a jedinečnosti. Na začiatku sme chceli urobiť len trocha "inú” knihu, ale uvedomili sme si, že čisto básnické alebo čisto výtvarné knižky sa predávajú asi tak ako korenie Kotányi v hypermarketoch – v malilinkom vyčlenenom priestore. Dnes každá kniha "žije” na pulte tak asi dva týždne a potom ju nemilosrdne vytlačia iné. A to ma dosť hnevalo. A tak sme si vymysleli knihu, ktorá má šancu stať sa rodinnou relikviou. Knihu, ktorá sa nebude predávať v knihkupectvách, len cez internet a zároveň bude exkluzívna a krásna so šancou stať sa relikviou. A raz, keď jedinou literatúrou už budú len elektronické knihy, či esemesky a miesto mozgov budú mať ľudia v hlavách zabudovaný google, možno siahne niekto po nej a urobí mu veľkú radosť.

Kto budú podľa vás vaši čitatelia?

Martin: Nemáme hranicu. Mám reakcie od všetkých vekových i záujmových kategórií.
Kamil: Ja si svojho čitateľa predstavujem ako niekoho, kto v tej knihe objaví niečo blízke. Že sa v jeho mysli zatrbliece to, čo povedal J.W.Goethe: postoj chvíľa, si krásna. V dnešnom svete sme na tom asi tak ako v jednej starej múdrosti: kto sa ponáhľa, akoby jedol čaj s vidličkami. Chceme pomôcť svojim čitateľom tak trocha zabrzdiť čas, aby tie vidličky zamenili za lyžičky a vychutnali si krásu prchavého okamihu.

Pán Peteraj, vy ste medzi najpredávanejšími básnikmi spolu s Válkom a Rúfusom…

Kamil: To je skvelá spoločnosť, ktorú si veľmi vážim, zároveň aj záväzok. Chcem len podotknúť, že tým, že kniha vychádza v limitovanej edícii, nebude sa predávať v kníhkupectvách a ak sa vypredá, už nikdy sa z nej neurobí dotlač. Ak má byť niečo vzácne, nesmie sa klonovať či vyrábať repliky.

Darujete ju niekomu na Vianoce?

Kamil: Niekomu s ľahkým srdcom a niekomu s ťažkým. Kniha totiž bude stáť 375 eur. Keby som ju daroval politikovi, už ju musí dať do daňového priznania!
Martin: Pod stromček ju dostanú moje dcéry.
Kamil: Darujeme ju ľuďom, ktorí nás majú radi a ktorí nás podporovali.

Marika Gombitová ju dostane?

Kamil: Ona určite. Myslím, že sa veľmi teší. Verím, že to bude pre ňu krásny vianočný darček. Inak kniha je aj riadne ťažká, je to ako sa hovorí knižný kus. Akési XXL.

Akú máte najvzácnejšiu knihu vo svojich knižniciach? Alebo najmenšiu?

Martin: Ako svadobný dar sme dostali prvé vydanie Karla Hynka Máchu s podpisom a s poznámkami, ktoré si do knižky písal… Je to paperback, ale vzácny.
Kamil: Ja mám rodinnú bibliu tuším z roku 1867 – kralické evanjelické vydanie. To mal ešte môj praprapradedo a on si to podpísal, akože je to jeho. Mám aj Seifertove vydania z dvadsiatych rokov, tie som kupoval v pražských antikvariátoch ešte ako študent. Mám vzácne vydanie Malarmého – jeho prvý preklad, ale mám aj iné knihy, ktoré považujem za vzácne. Mám zbierku „kolibríkov“, čo boli vydania básní v maličkom formáte. Zle sa v knižnici ukladajú a už sa mi zle čítajú. Naučil som sa ale z nich kedysi básne naspamäť (recituje Holana a Beniaka).

Viete veľa básní naspamäť?

Martin: Na besedách Kamil vždy z rukáva sype verše. A nielen svoje…
Kamil: Očarilo ma kedysi čítanie poézie na štadiónoch v Rusku. Škoda, že tradícia prednášanej poézie zaniká… Ja si báseň, či text nahlas hovorím, keď píšem. Raz sa mi stalo, že jedna pani na besede vstala a spýtala sa, či môže zarecitovať jednu moju báseň. A zarecitovala ju tak, až som si pomyslel: Ej, to si napísal ty? Tá pani bola z Považskej Bystrice a v básni našla také významy, na ktoré som prí písaní nemyslel.

Martin Augustín s rolou japonského papiera.
Martin Augustín s rolou japonského papiera. Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Básnici majú svoje múzy a túžia sa ich dotýkať. Dnes je to však nebezpečné!

Kamil: Ako vyštudovaný dramaturg by som musel zakázať všetky hry napríklad od Carla Goldoniho. Plieskajú tam ženy po zadku, ženy výskajú, zjavne sa im to páči. Ale inak – normálny chlap si dovolí k žene len toľko, čo tuší, že si môže dovoliť a pokiaľ môže ísť. Ženy musia koketovať a chlapi trocha útočiť. To patrí k prírode, ale vždy je to o tom – kto, kde, kedy, ako a s kým.

Aj vďaka básnikom vedeli kedysi muži pekne dvoriť ženám. Výrečnosť však upadá…

Kamil: Moderný konverzačný jazyk zamrzol, hovoriť pekne sa nenosí, pomaly ani v médiách. A pritom máme taký krásny jazyk! Dnešní mladí ľudia veľa nečítajú, používajú smsky – mám pocit, že aj pri milovaní sa. On jej pošle "môžem?” Ona odpovie smajlíkom, obrátia sa v posteli k sebe a ide to. A ako ma doplnil minule môj priateľ Tomáš Janovic – možno si pošlú aj takúto esemesku: pošli mi dva orgazmy. Dnes sa už dievčatám netlačia kaleráby do hlavy, stačí komunikácia pomocou ťukania do mobilu, dve tri krátke súvetia, sem-tam nejaký vulgarizmus. Alebo samé vulgarizmy a sem-tam nejaké normálne slovíčko. Ale ako hovorí Paľo Hammel, keď sme toto nevyriešili, keď sme si vypili, triezvi to nevyriešime.
Martin: Ja som napríklad zažil, že do reštaurácie vošiel pár, chlapec a dievča, každý mal svoj mobil, najedli sa, ale ani slovo si nepovedali, ani do očí sa nedívali, len do mobilu a strávili spolu obed…

S akou knihou zaspávate?

Martin: Ja nezaspávam s knihou, zaspím totiž v sekunde. Líham a už spím. Momentálne ale čítam Ota Pavla Smrt krásnych srncu. Od neho sa mi všetko páči.
Kamil: S celou knižnicou oproti mojej posteli. Pokiaľ ide o knihy, tak som žánrovo aj tematicky polygamný.

Kamil Peteraj

Narodil sa 18. septembra 1945. Absolvoval štúdium hry na husliach na Konzervatóriu v Bratislave a potom štúdium divadelnej dramaturgie na VŠMU. V rokoch 1970 – 1980 bol dramaturgom spevohry Novej scény v Bratislave, od 1980 je v slobodnom povolaní. Básnik, spisovateľ a textár knižne vydal vyše 20 zbierok poézie a kníh s piesňovými textami. Ako textár spolupracoval napríklad s Pavlom Hammelom, Mariánom Vargom, Mirom Žbirkom, Marikou Gombitovou, Robom Grigorovom, Kristínou atď.

Martin Augustín

Narodil sa 25. novembra 1968 v Bratislave. Venuje sa maľbe, grafike, kresbe a knižnej ilustrácii. V roku 1995 absolvoval Vysokú školu umělecko-průmyslovú v Prahe. V priebehu štúdia absolvoval stáž na Vysokej škole tvarovania vo švajčiarskom Luzerne a v roku 1995 získal špeciálnu cenu na Bienále ilustrácií v Teheráne za ilustrácie ku knihe Pavla Šruta Mačací kráľ. Martin Augustín spolupracuje aj s básnikom a textárom Kamilom Peterajom. Za ilustrácie a grafickú úpravu knihy básní Kamila Peteraja s názvom Toto je moja reč získal v roku 2009 Cenu Ministerstva kultúry SR v súťaži Najkrajšia kniha Slovenska. V roku 2012 vyšla ďalšia ich spoločná kniha Obrazy, texty, sentencie a v roku 2013 vyšla ich spoločná kniha básní Bosá v priesvitných šatách.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Martin Augustín #Kamil Peteraj
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku