Patricia Cornwellová - Chaos. Doktorka Scarpettová je opäť v akcii

21.12.2017 06:00

V novinke Chaos Patricia Cornwellová opäť ukazuje, prečo patrí medzi najobľúbenejšie autorky detektívok na svete.

Patricia Cornwellová - Chaos.
Patricia Cornwellová - Chaos. Autor: Ikar

Majsterka šokujúcich zvratov, prekvapení, vzrušujúceho dobrodružstva a najmodernejších forenzných detailov, ktoré jej fanúšikovia milujú. Ako napísal Vancouver Sun, „doktorka Scarpettová je jedna z najspoľahli­vejších postáv v krimi literatúre.“

O čom je novinka Chaos? Za horúceho letného večera v Cambridgei začne vyšetrovateľ Pete Marino pracovať na prípade mŕtvej cyklistky, ktorá zahynula v parku neďaleko bežeckej dráhy. Na spoluprácu prizvú aj doktorku Scarpettovú. Ukáže sa, že mladá žena, ktorú Scarpettová v ten deň už dvakrát stretla, zomrela pôsobením záhadnej, takmer nadprirodzenej si­ly.

Hoci o prípade oficiálne informovali Cambridgeské forenzné centrum, doktorkin manžel Benton Wesley aj Marino dostanú záhadné telefonáty, údajne z Interpolu. Nemá to však logiku. Prečo by sa o miestny prípad zaujímala medzinárodná policajná organizácia? Alebo sa aj za týmito telefonátmi ukrýva záhadný Charlie, ktorý v poslednom čase doktorku obťažuje svojimi podivnými audionahrávkami?

Dokonca ani Scarpettovej brilantná neter Lucy nedokáže vystopovať, kto je záhadný Charlie a ako je možné, že disponuje súkromnými informáciami z doktorkinej minulosti až z detstva. Zdá sa, že ona a jej najbližší majú do činenia s niečím väčším a nebezpečnejším, ako sa zdalo. Až podrobná analýza rezídua na tele mŕtvej cyklistky ukáže, že ranu spôsobil materiál, ktorý sa na zemi nevyskytuje. Scarpettová a jej spolupracovníci musia odhaliť, čo spája všetky tieto záhadné skutočnosti, aby mohli čeliť neznámemu nebezpečenstvu.

Patricia Cornwellová patri medzi TOP autorky detektívok na svete. Desaťtisíce fanúšikov má aj na Slovensku. Už jej prvý román Postmortem so súdnou patologičkou Kay Scarpettovou zaznamenal celosvetový úspech. Udelili jej zaň päť najdôležitejších literárnych ocenení za najlepšiu knihu s kriminálnou zápletkou v USA aj v Európe v priebehu jedného roka. Nasledovali ďalšie knihy so sympatickou súdnou lekárkou a teraz je tu novinka Chaos. Už 24.kniha v sérii s Kay Scarpettovou.

Prečítajte si prvé strany z novinky Chaos:

Šúcham sandálmi po horúcej suchej tráve a pod šatami mi tečie pot. Steká mi po hrudi aj po chrbte. Znovu sa hýbem, hľadám tieň a slnko pomaly zapadá. Svetlo sa mení na šikmé.

Zakaždým keď uniknem pred páľavou, znova si ma nájde. Harvardský kampus obklopuje múr a kúpe sa v zeleni trávnikov, nádvorí a častí pospájaných chodníčkami a cestičkami. Budovy z tehál a kameňa porastá brečtan a pôsobia až stereotypne. Spomínam si, čo som cítila, keď som si ho ako pätnásťročná prvý raz prezerala. Ako keby som sa s každým krokom vracala do sladkej minulosti.

Bolo to počas jedného z mojich zriedkavých výletov na Floridu, keď som chodila do vyššieho ročníka na strednej škole. Začala som si obchádzať vysoké školy a premýšľala som, čo asi chcem v živote robiť. Nikdy nezabudnem, ako som prvý raz prišla na miesto, kde som práve teraz, a pocítila som akýsi záchvev. Cítila som sa sebavedome a zároveň akoby som sem nepatrila. Tú spomienku však preruší akési vibrovanie, ktoré ma vyľaká. Pripadá mi to ako nejaký veľký hmyz.

Zastanem na rozpálenom chodníku, obzerám sa a všimnem si vysoko nad Yardom letieť dron. Vzápätí si uvedomím, že to bzučanie je môj vlastný mobil, ale mám ho vo vrecku na saku, ktoré ho chráni pred slnkom a horúčavou. Pozriem sa, kto mi volá. Je to policajný vyšetrovateľ Pete Marino, a tak zdvihnem.

„Deje sa niečo, o čom neviem?“ spustí, ale spojenie je veľmi zlé.

„Nemyslím si,“ odvetím a ďalej sa pečiem na slnku.

„Prečo chodíš pešo? Nikto by v tomto teple nemal byť vonku.“ Hovorí úsečne a je podráždený a mne ihneď zíde na um, že to asi nie je priateľský telefonát. „Dopekla, čo to do teba vošlo?“

„Povinnosti.“ Som v strehu a on sa hnevá. „Okrem toho sa mám stretnúť s Bentonom.“

„Z akého dôvodu?“ opýta sa Marino a telefonické spojenie je raz horšie, raz lepšie. Vzápätí sa napraví a potom už nič nepočujem.

„Dôvod, prečo sa mám stretnúť so svojím manželom, je prozaický. Ideme na večeru,“ odvetím ironicky. Nechcem s Marinom teraz strácať čas. „Je všetko v poriadku?“

„Možno by si mi to mala povedať ty,“ zvrieskne tak hlasno, až ma zabolí v pravom uchu. „Ako to, že nie si s Bryceom?“

Môj utáraný hlavný asistent musel Marinovi povedať, že som sa odmietla vrátiť naspäť do auta na Harvard Square, rovnako aj o tom, že som porušila protokol a vykašľala sa na vlastnú bezpečnosť.

Skôr ako stihnem odpovedať, Marino ma začne konfrontovať, akoby som bola podozrivá z nejakého zločinu. „Vystúpila si z auta asi pred polhodinou, približne dvadsať minút si strávila v Coope,“ hovorí. „A keď si konečne vyšla z obchodu na Mass Ave? Kam si šla potom?“

„Mala som nejaké povinnosti na Arrow Street.“ Bočné chodníky v Yarde sa ťahajú na všetky strany ako pavúčia sieť. Stále sa snažím vybrať si čo najvhodnejší, kde by bol chládok a zároveň by bol najrýchlejší.

„Aké povinnosti?“ pýta sa Marino, akoby to bola jeho starosť.

„V Loeb Centre, mala som ísť po lístky na Čašníčku, muzikál Sary Bareillesovej,“ odvetím a nasilu sa snažím byť zdvorilá. „Myslela som si, že pôjde aj Dorothy.“

„Podľa toho, čo som počul, správala si sa ako veverička. Alebo ako domáci potkan.“

„Čože?“ Od údivu zastanem.

„Tak mi to povedali.“

„Kto? Bryce?“

„Nie. Dostali sme o tebe informáciu z tiesňovej linky,“ dodá Marino a ja zostanem ako omráčená.

Informuje ma, že jeho policajné oddelenie niekto kontaktoval s oznamom, že nejaký mladý muž a jeho staršia priateľka sa o šestnásť štyridsaťpäť pohádali na Harvard Square.

Toho mladého muža opísali tak, že mohol mať do tridsať rokov, mal pieskovohnedé vlasy, modré kapri nohavice a biele tričko, tenisky, značkové slnečné okuliare a tetovanie listu marihuany. S tým tetovaním to nie je pravda, ale ostatné je.

Nejaký aktívny občan asi zavolal na políciu, keď ma spoznal, lebo som často v správach. Znervózňuje ma, že aj opis môjho oblečenia je presný. Naozaj mám na sebe sukňový kostým farby kaki, bielu blúzku a svetlohnedé pančucháče. Žiaľ, pravda je aj to, že som vybehla v pančucháčoch. Hneď si ich vyzlečiem a vyhodím tam, kam mierim.

„Povedal aj moje meno?“ Nemôžem tomu uveriť.

„Tá osoba povedala, že doktorka Kay Scarpettová sa pohádala so svojím výbušným priateľom a vyletela z auta ako raketa.“ Marino stále hovorí veľmi pobúrene.

„Nevyletela som. Vystúpila som z neho ako normálny človek a on zostal za volantom a rozprával ďalej.“

„Naozaj nevystúpil aj on a neotvoril ti dvere?“

„Nikdy to nerobí a ja to nevyžadujem. Možno to niekto videl a vysvetlil si to tak, že sme sa pohádali. Bryce otvoril okno, aby sme mohli dokončiť rozhovor, to je všetko.“

Marino mi dá najavo, že keď budem nabudúce násilnícka a podráždená, budem fackovať Brycea cez otvorené okno a potom mu štuchať prstom do hrudníka, bude zle. Vraj kričal, ako keby som mu spôsobila nejaké vážne zranenie, ale celé je to hlúposť. Nepoviem však ani slovo, len mi zviera žalúdok. Viem, čo to znamená: predo mnou máva červená vlajka.

Marino je policajt. Poznám ho už celú večnosť a Cambridge je jeho územie. V podstate by mi mohol skomplikovať život, keby chcel, a to je nová hlúpa myšlienka. Nikdy ma nezatkol, niežeby mal niekedy dôvod. Pokutu za parkovanie by mi však určite dal a upozornil by ma, aby som prechádzala cez ulicu opatrne. Profesionálna zdvorilosť je ako dvojsmerná ulica, ale rýchlo sa môže stať slepou, ak nie ste opatrní.

„Pripúšťam, že som možno reagovala trochu inak, ale nie je pravda, že by som niekomu dala facku,“ vysvetľujem.

„Začnime prvou časťou tvojej výpovede,“ preruší ma detektív Marino. „Čo tak trochu spomaliť?“

„Vari ma vypočúvaš alebo čo? Čítaš mi myšlienky? Potrebujem právnika?“

„Ty si právnička.“

„Nežartuj, Marino.“

„Nežartujem. Reagovala si inak? Pýtam sa ťa preto, lebo ktosi oznámil, že si začala kričať.“

„Predtým alebo potom, ako som mu dala facku?“

„Ak sa budeš hnevať, nepomôže ti to, doktorka.“

„Nehnevám sa a urobme si jasno v tom, o kom vôbec hovoríš. Začnime od toho. Dobre vieš, ako Bryce zveličuje.“

„Viem len toľko, že vy dvaja ste sa pohádali a narušili ste všeobecný pokoj.“

„To presne povedal?“

„To oznámil svedok.“

„Aký svedok?“

„Ten, ktorý volal a sťažoval sa.“

„Rozprával si sa s tým svedkom osobne?“

„Nemohol som nájsť nikoho, kto niečo videl.“

„Teda si hľadal,“ zdôrazním.

„Len čo sme dostali to hlásenie, prešiel som po námestí a vypytoval som sa. Také veci ako normálne. Nikto však nič nevidel.“

„Presne tak. Je to celé hlúposť.“

„Vieš, mám obavy, či po tebe niekto nejde,“ vraví Marino. Niečo podobné sme v priebehu spoločných rokov zažili už veľakrát.

Marino stále žije a dýcha vo svojom fóbickom presvedčení, že sa mi stane niečo hrozné. Radšej by sa mal starať sám o seba. Je to rovnaké, ako to bolo s jeho bývalou ženou Doris, skôr ako mu ušla s predajcom áut. Marino nechápe rozdiel medzi núdzou a láskou. Preňho je to jedno a to isté.

„Ach chceš míňať peniaze daňových poplatníkov, môžeš skontrolovať kamery rozmiestnené na námestí, najmä pred Coopom,“ navrhnem. „Sám uvidíš, že som Bryceovi ani nikomu inému nestrelila facku.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Patricia Cornwellová #knižná novinka #Ikar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk