Práve v jeho rodnom Tešíne sa narodil aj Georgius Tranoscius (1592 – 1637), významná postava dejín slovenských evanjelikov augsburského vyznania, svojím básnickým posolstvom a duchovným zástojom predstaviteľ náboženskej poézie, starej literatúry 17. storočia.
Keď básnik a diplomat Zbigniew Machej prišiel do Bratislavy, ohromil ho na Palisádach nápis Tranoscius – meno rodáka z jeho rodného mesta je na Slovensku také známe! Rozhodol sa preložiť ho do poľštiny, čím Poliakom pripomenul tešínsku osobnosť a Slovákom evanjelického básnika. Lebo prekladateľovi, vierovyznaním katolíkovi, išlo predovšetkým o Tranovského básnický odkaz, o jeho životný pocit v nábožensky i politicky pohnutej Európe počas tridsaťročnej vojny.
Výber, ktorý obsahuje 28 piesní z prvého evanjelického spevníka (vytlačeného v Levoči roku 1636), uviedol mottom, pôsobivým štvorverším, akýmsi vyznaním, istým spôsobom Ars poeticou básnika píšuceho v biblickej češtine: "Ústa jako zvonček znějí, / ale tehdáž nejsilněji, / když srdce provázček táhne, / ten hlas až k nebi dosáhne.“
Zahrnul doň texty známe v starých evanjelických rodinách týkajúce sa cirkevného roka (Rok starý míjí v té době), vyznania viery (Věříme srdečně) či žalmové piesne, lamentácie, ale i vianočné (Z nebe přišedše anjelé).
Machejov záujem o duchovnú poéziu je v mnohom inšpiratívny, najmä poukazom na neprebádané archívy a knižnice v Tešíne, dôležitom stredisku ďalších slovenských evanjelických spisovateľov. No predovšetkým je dôležitým, nesmierne cenným príspevkom k 500. výročiu reformácie, pripomenutím jej významu nielen náboženského, ale univerzálneho, kultúrneho.
