Je to však asi aj vďaka tomu, že nosí v sebe veľa príbehov a že má zmysel pre humor. Požiadali sme ju, aby sa na záver roka s nami podelila o svoje zážitky, spomienky a pocity, s akými bilancuje uplynulý rok.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Koniec dobrý, všetko dobré, hovorí sa. Platí to aj o závere roka? Aká je situácia vo vašej rodine? Môžete sa s rokom 2017 lúčiť spokojne a radostne? Zostali nesplnené želania?
Záver tohto roka je pre nás radostný. Od leta sme mali pokazený kotol. V novembri nás triaslo od zimy a väčšinu času sme trávili zahrabaní pod perinami. Pred niekoľkými dňami nám kotol vymenili. Neodolateľná túžba bývať na rovníku ma prešla a konečne si užívame „teplo domova“. Ako som už spomínala, mojím posledným predsavzatím bolo dať vymeniť kotol a táto túžba sa mi vyplnila. Keď prichádza môj muž uzimený do teplej izby, chváli ma a hovorí, že sa dobre oženil.
Chystáte Silvestra doma, alebo niekam pôjdete? Aký najnoblesnejší Silvester ste zažili? Stalo sa vám, že ste sa dostali do takej nálady, že vás museli krotiť? Napríklad v speve? Alebo – nebodaj v pití?
Už niekoľko rokov sme trávili Silvestra v pyžamovej róbe. Manžel lúštil sudoku, ja som si čítala. Nastavila som na polnoc budík, nachystala šampanské. Keď budík zazvonil, zagratulovali sme si, rozospatým sa nám šampanské nechcelo otvárať. Na druhý deň sme si pochvaľovali, ako múdro sme strávili Silvestra. Iní ľudia dospávali, iste ich bolela hlava, aj žalúdok mali ako na kolotoči. Vlani sa to zmenilo. Naši priatelia nás pozvali oslavovať k nim. Bolo nám krásne. Tohto roku nás pozvali znova a teraz sa čudujeme, ako sme mohli toľké roky silvestrovať v posteli. Darmo, boli sme mladí.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Ako sa Silvestrovalo na Orave, keď ste boli malá?
Ak sa dobre pamätám, moji rodáci večer na Silvestra v kostole ďakovali za uplynulý rok. Čo robili po návrate z kostola, neviem. My sme s mladším bratom a mamou niečo zjedli, nepamätám si čo, a išli sme spať. Náš otec býval v Bratislave, Vianoce trávil s nami a Silvestra v Bratislave. V pamäti mi utkvel Silvester, keď som mala šesť rokov. Mama uložila mladšieho brata do postele, mňa oblečenú položila na gauč. Sledovala som ju, ako kľačí pri posteli, v ktorej ležal starý otec a plače. Teda plače mama, nie starý otec. On mal zavreté oči a mama ho držala za ruku. Zaspala som, v jednu chvíľu ma zobudila a poslala ma na druhý koniec mestečka povedať príbuzným, aby prišli k nám, lebo starý otec zomiera. Brodila som sa v hlbokom snehu, svietil mesiac, nikde ani živej duše, iba spoza každého plota ma svojím štekotom pozdravovali psy. Že starý otec zomiera, mi nepripadalo také smutné, kvôli čomu by bolo treba plakať. Do plaču mi síce bolo, ale iba preto, že mi mráz zachodil za nechty a že som sa hanbila takú novinu príbuzným oznámiť. Bála som sa, aby si nepomysleli, že sa chvastám, pretože chvastúňom sa moji príbuzní posmievali.
Láka vás Silvester v uliciach mesta? Ktoré lahôdky na vianočných trhoch obľubujete? Je Bratislava veselé mesto? Nebáli by ste sa, že sa niečo stane? Napríklad výbuch?
Na vianočné trhy nechodím, čo ma zbavuje strachu z teroristického výbuchu. V zime na Orave sme si výbuchy užili z piliňáka. Mladým asi treba vysvetliť, že piliňák bol istý druh vykurovacieho telesa. Do suda s dierou uprostred sa „nabili“ piliny, to sa vložilo do okrúhlej pece a podpálilo. Piliňák pravidelne vybuchoval. Sud nabitý pilinami sa asi preto volal patrón. Bolo veselo. V Bratislave je veselo tiež, ale výbuch na námestí by bol oveľa horší ako výbuch z piliňáka. Bože uchovaj a zavaruj!
Vo svojich knihách spomínate pobožnú mamu, Oravu… Očakávali ste, že náboženstvo bude hrať v našich životoch ešte takú významnú úlohu ako dnes?
Podľa štatistík dnes verí menej ľudí ako voľakedy. Moja mama bola veriaca a viedla k viere aj mňa. Môj ujo mi hovorieval: „Olina, radšej ver a modli sa. Ak Pán Boh nie je, nič sa ti nestane, ale ak je, môže sa ti to zísť.“ Mama hovorila, že uja nemám počúvať. S Pánom Bohom sa nesmie kalkulovať. Pán Boh je a basta! Naše deti som k náboženstvu neviedla. Možno aj preto, že môj muž je agnostik a ja som bola tolerantná. Asi je to škoda, nemajú sa, na rozdiel odo mňa, ku komu utiekať, keď im je ťažko.
V čo teda – presnejšie – veríte vy?
Ako som už spomínala, bola som k viere vedená a v existenciu Boha verím. Svet, v ktorom žijeme, je neuveriteľne zložitý, človek takisto, príroda nepochopiteľná. Neverím, že my a vesmír, v ktorom žijeme, že to všetko vzniklo samo od seba.
V roku 1976 vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ kniha Ľubomíra Feldeka Dvaja okolo stola. Koľko vás je okolo stola teraz? Zídete sa niekedy okolo stola naraz aj všetci, celá rodina? Vidíte na deťoch svoj vplyv? Vašu výchovu? Vidíte sa v nich?
Obrazne povedané, sme dvaja okolo stola už 55 rokov a sedí sa nám dobre. Teraz, fyzicky, je nás oveľa viac, aj keď sa nám nie vždy podarí naraz všetkých zhromaždiť. Ale keď sa také šťastie vyskytne, je nás 21. Päť detí s partnermi, deväť vnúčat a ja s manželom. Donedávna k nám na Vianoce chodila nevestina mama, pozvaná je aj kamarátka našej dcéry. Keď ich vidím všetkých pokope, nevymenila by som to za nič na svete. Vychovávali sme všetkých rovnako, ale každé dieťa je iné. Keď má niektoré dobrý bod, môj muž tvrdí, že sú to gény jeho rodiny, ja tvrdím, že mojej. Ak zlý, zvaľujeme to jeden na druhého. Ale len keď žartujeme.
Foto: archív Feldekovcov
Jeden zať je napríklad Mexičan – ako do vašej rodiny zapadá jeho výchova a kultúra?
Naša dcéra Anička býva so svojím Mexičanom v Prahe. Nesťažuje sa naňho, je prispôsobivá. V rodine hovoria po španielsky, Mexičanovi to lepšie vyhovuje. Edu, tak sa zať volá, rád varí, čo zase vyhovuje našej dcére. Keď som u nich, veľmi si nepochutnám. Všetko štípe. On je ochotný jesť bryndzové halušky, ale len ako prílohu k mäsu. Dušičky oslavuje ináč ako my. Jeho zomrelému otcovi vytvoria v izbe oltárik, na ktorý položia jedlo, ktoré mal rád, a týždeň ho každý deň vymieňajú. Zať je akademický maliar, mal pred niekoľkými rokmi úspešnú výstavu aj v Bratislave, majú dvoch synov, jeden má olivovú pleť po otcovi a druhý svetlú po mame. Asi to tak má byť.
S mnohými výtvarníkmi sa priatelíte. Albín Brunovský vás dokonca kreslil ako princeznú.
Môj muž ma v mladosti pozoznamoval so svojimi priateľmi výtvarníkmi. Najtesnejšie sme sa priatelili s rodinami Miroslava Cipára a Albína Brunovského. Navštevovali sme sa aj s Galandovcami, stretávali sme sa aj s Máriou Medveckou a Ctiborom Belanom. V detstve býval môj manžel v Senici, v jednom dome s Mudrochovcami – aj to priateľstvo potom pretrvalo až do čias, keď sa zoznámil so mnou – a mňa zase zoznámil s profesorom Mudrochom a s jeho obľúbeným žiakom Ľudom Hološkom. Čím som staršia, tým častejšie si spomínam na úžasné príhody, ktoré sme spolu pozažívali. Pousilujem sa ich spísať, aby som si ich neodniesla do hrobu.
Viete niektoré manželove básne spamäti? Recitovali ste ich aj na verejnosti? Rozprávate sa spolu o poézii, o knihách? Čítate aj rovnaké knihy? Čo ste čítali tento rok?
Niektoré manželove básne viem, niektoré sa ešte musím doučiť. Jeho vianočnú báseň občas recitujem aj na verejnosti. Môj muž je neuveriteľne plodný autor. Každý rok má niekoľko premiér v divadlách a vychádza mu niekoľko kníh pôvodných a niekoľko prekladov. On číta hlavne tie svoje, ja aj iné. Čítanie je pre mňa najlepší relax. Kvôli tomu zanedbávam televíziu. O prečítanej knihe mu referujem. Nemá rád globálne hodnotenie. Trvá na tom, že ak chváliť, mám pochváliť pekný odstavec alebo peknú vetu. Starám sa, aby bol informovaný. Posledná kniha, ktorú som mala v rukách včera, je Vaudeville Mandeville (monodráma v piatich dejstvách s prológom a epilógom a prekladom môjho manžela). Mandeville mal kvôli tomu dielu starosti, čelil aj súdnej žalobe, v rôznych krajinách jeho dielo zakazovali, vo Francúzsku pálili. Čítala som túto knižku s nadšením, ako keby bola napísaná dnes. Keby Mandeville žil, ktovie, či by aj teraz nemal popoťahovačky.
Foto: archív Feldekovcov
Ste stále zamilovaná? Čo sa vám na manželovi stále páči? Aj ste si ho v niečom „vychovali“?
Moja zamilovanosť z roka na rok nadobúda grády. Čo ma na manželovi kedysi rozčuľovalo, s tým som sa zmierila, tak ako sa on zmieril s tým, čo sa mu nepáčilo na mne. Postupne sa nám naše nedostatky začali navzájom páčiť. Už ma ani jeho láska k neporiadku nehnevá. Prestala som po ňom upratovať, ostáva mi viac času na čítanie a zmierená som s tým, že sa odvoláva na Picassa, ktorý si vraj vždy, keď mal v ateliéri neporiadok na nevydržanie, prenajal nový ateliér. Aj keď nerada citujem staré ošúchané pravdy, s jednou musím súhlasiť. Muž sa prevychovať nedá a žena, ktorá sa o to usiluje, dláždi si cestu k rozvodu. Myslím si však o sebe, že ja prevychovateľná som. Prestala som mať výhrady k jeho kamarátom, a keď, napríklad, porozprávam nejakú veselú príhodu, už ju nekončím vetou „toľko sme sa nasmiali“. Uverila som mu, že sa neviem obliekať a nechávam ho, aby mi v obchode vyberal šaty on.
Tento rok ste boli na shakespearovských premiérach. Aký máte pocit z hier, ktoré vznikali (aj ich preklady) u vás doma? Dve dcéry sú herečky – aj vy ste hrali v divadle. Páči sa vám dnešný divadelný trend? Čo vás zaujalo na našich scénach?
Mám rada jeho preklady Cyrana, Antigony, Manon Lescaut, Hamleta – on prekladá najmä básnické hry, to je jeho parketa – a slovenskí diváci ešte stále majú takéto hry radi. Aj herci si pochvaľujú, že im idú verše v jeho preklade pekne do úst. Ale najmä sa mi páči manželova vlastná hra Nepolepšený svätec. Hrá sa v Národnom divadle, v Modrom salóne a má veľký úspech. Teším sa, že aj Pravda jej venovala veľkú pozornosť. Jedna naša dcéra Olinka vyštudovala pantomímu v Essene, druhá Katka konzervatórium v Bratislave. Mímka Olinka momentálne žije v Budapešti a je na materskej dovolenke. Dcéra Katka sa venuje spevu, spieva šansóny a iné piesne s textami svojho otca, čiže s textami, ktoré sa usilujú čosi povedať. Nikdy som nechcela byť herečkou, ale raz som z núdze hrala v Prahe hlavnú postavu v dvojjazyčnej hre – potrebovali vtedy narýchlo Slovenku. Tak som zistila, že herectvo je hneď po kozmonautike a baníctve jedno z najťažších povolaní. Herec sa musí tváriť, že je niekto iný, musia mu uveriť diváci a často aj on sám. Niekedy musí – aj proti svojej vôli – hrať aj rôzne hlúposti. Tí najtalentovanejší si musia naštudovať niekoľko hier naraz, všetko si pamätať a dať pozor, aby sa im to nepoplietlo. Klobúk dolu!
Váš vinš do roku 2018?
Aj keď budem z úprimného srdca všetkým ľuďom vinšovať zdravie, šťastie, spokojnosť, aj tak sa to všetkým nesplní. Život je krátky a trápenie vždy chodí v pätách radosti, či je človek bohatý, alebo chudobný. Hovorí sa síce, že sa lepšie plače v Mercedese ako na bicykli, ale v skutočnosti to asi vychádza narovnako. Aj Heinrich Heine (v preklade môjho manžela) vraví:
Šťastie je ako pobehlica,
čo nevie dlho obsedieť.
Hrabne ti do vlasov a líca
cmuk! pobozká – a už jej niet.
Nešťastie, to je stará pani.
Kam príde, tam ju prikuje.
Vraví, že nenáhli sa ani.
Na peľasť sadne, štrikuje…
Napriek tomu všetkým želám to najlepšie a budem sa modliť, aby sa to splnilo.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Oľga Feldeková
Narodila sa 28. marca 1943 v Martine, vyštudovala novinárstvo na FFUK v Bratislave, pracovala ako redaktorka v Novom slove (literárna príloha), bola scenáristkou a dramaturgičkou v Slovenskom filme. Ako matka piatich detí strávila veľa času na materskej dovolenke, ale stále písala. Debutovala knižkou Rozprávky pre dievčatko (1975), nasledovalo Sťahovanie na mieste, Dievča a šťastie, Veverica, Svet je aj inde, Kým som šťastný. Účinkuje aj v humoristických glosátorských televíznych reláciách.
