Foto: Slovart
Viktor Frešo rád provokuje, podpichuje konzervatívne prostredie, nemilosrdne napáda stereotypy a dokáže vyvolať búrku aj v pohári vody. Pre multimediálneho umelca je publikum terčom, do ktorého sa triafa umeleckými výpoveďami. Uprednostňuje hraničné polohy. Nielen na svojich vernisážach s chuťou vyvoláva diskusie, aby si overil, či sú jeho diela ako umenie ešte akceptovateľné, alebo už nie. Vystavuje častejšie v zahraničí ako doma.
„Viktor Frešo patrí k neprehliadnuteľným postavám na českej a slovenskej výtvarnej scéne nielen pre svoju výšku,“ vtipkuje v úvode textu Umelec ostrých gest a hrán, napísanom pre Frešovu monografiu, teoretik umenia Vladimír Beskid. Podľa neho Frešo, ktorý sa čoskoro po absolvovaní vysokoškolských štúdií etabloval aj v širšom stredoeurópskom kontexte, priniesol na výtvarnú scénu novú vizualitu aj nový spôsob myslenia blízky mladej generácii. Vyzdvihuje jeho analytické myslenie, skratku, aforizmus, iróniu aj vírus napádania.
„Ak nazrieme za oponu príbehu, ktorého Frešo nie je iba režisérom, ale často aj jediným hercom, nevidíme len exhibíciu pre umelca zvyčajnú, ale aj nevšedný autobiografický sarkazmus,“ pridáva v texte s názvom Sarkazmus ako umelecká stratégia historik umenia Peter Tajkov. Výpravná publikácia je však v prvom rade jedinečnou galériou, ktorá dokumentuje takmer dve desaťročia tvorby štyridsaťtriročného multimediálneho umelca. Ale skôr, ako na ne zaostrí v časovej postupnosti, otvára ju cyklom z Gitary Ježiša a Madony z prvej polovice desiatych rokov 21. storočia. Obľúbenou témou Viktora Freša sú totiž náboženské motívy, ktoré kombinuje s prvkami šoubiznisu a ornamentálnej zdobnosti.
Hoci je monografia dvojjazyčná, dôraz kladie na zahraničné publikum. Prím patrí angličtine, len zásadné texty kunsthistorikov a rozhovor so samotným autorom prináša v slovenčine až na samotný záver. Ešte novotou voňajúcu knihu zobral ani nie pred mesiacom Frešo so sebou aj na medzinárodný veľtrh Art Basel Miami. Na prestížnu prehliadku, ktorá začala písať svoju históriu v roku 1970 v Bazileji, odkiaľ sa medzičasom rozšírila aj do Hongkongu a Spojených štátov, prerazil ako druhý slovenský výtvarník. Pred ním sa to už podarilo o osem rokov staršiemu medzinárodne renomovanému Romanovi Ondákovi.
„Je to vždy zložitá cesta, skôr zhoda okolností a šťastia,“ povedal pre Pravdu Viktor Frešo. Na medzinárodný veľtrh umenia, predstavujúci to najlepšie a najzaujímavejšie z umenia 20. a 21. storočia, ho „vyviezla“ Thomas Gallery z Mníchova. Splnenie jedného zo svojich snov považuje za míľnik svojej umeleckej dráhy, nie cieľ. „Bola to veľká škola v oblasti postprodukcie – od nafotenia, zabalenia, prevezenia, ocenenia, poistenia, odpromovania, schopnosti efektívne pracovať s dielami aj ďalej. V tomto smere máme my slovenskí umelci veľké rezervy,“ pripomína.
A čo ho na Art Basel Miami najviac zaujalo? „Prezentácie jednotlivých galérií boli naozaj absolútne sofistikované. V špičkovej kvalite prezentovali špičkové, často aj časom overené diela podchytené monografiami, katalógmi či reprezentatívnymi publikáciami. Tam jednoducho neexistuje amatérizmus alebo šlendriánstvo,“ dodáva Viktor Frešo.
