„Človek vkladá do každej práce časť svojej osobnosti. Prekladateľ musí však zostať verný autorovi. Originál je posvätný. Prekladateľ si nemôže dovoliť to, že by do textu niečo pridal alebo z neho niečo vynechal. Na druhej strane je text výzvou – riešením problémov, a taká práca nemôže byť celkom mechanická. Treba poznať jazykové prostriedky, ktoré sa postarajú o to, že farebný jazyk originálu zostane takým aj v preklade. Nestačí nájsť v slovníku zodpovedajúce slovo, ono musí harmonizovať s celým textom. Týmto spôsobom prekladateľ môže preukázať svoje individuálne schopnosti, svoj jazykový potenciál. Nuansy, ktoré sú v texte, nemusia byť vždy vyslovené. Čitateľ prekladu by si mal domýšľať to isté, čo si musí domýšľať čitateľ originálu,“ povedal Marušiak o svojej profesii v rozhovore na stránke polonia.sk.
Dobrým prekladateľom je podľa neho ten, kto prekladom nezatieni, nepotlačí autora. „Prekladateľ musí byť ako chameleón, pretože počas výkonu svojej práce sa oblieka do inej kože, aby sa čo najviac priblížil autorovi a vcítil sa do jeho sveta.“
Jozef Marušiak, rodák z Hýb, absolvoval po štúdiu na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1957), kde zostal rok pôsobiť ako asistent na katedre slovenskej literatúry a jazyka. Neskôr pôsobil ako redaktor vo vydavateľstvách Tatran (1958 – 1961) a Slovenský spisovateľ (1961 – 1963) a vedecký ašpirant v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (1964 – 1966). V nasledujúcich troch rokoch pracoval ako redaktor a neskôr aj zástupca šéfredaktora časopisu Revue svetovej literatúry. Potom vyše dvadsať rokov pracoval ako korektor a redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (1971 – 1992). Činný však bol aj po odchode do dôchodku v roku 1992.
„Po skončení Filozofickej fakulty som začal spolupracovať s literárnymi časopismi (Nová literatúra, Kultúrny život, neskôr Slovenské pohľady atď.), boli to recenzie, menšie články, kritiky prekladov i vlastné drobnejšie preklady. Sústavne som začal prekladať po nástupe do vydavateľstva Tatran v roku 1958. Tam som mal na starosti poľskú literatúru, ale prvé knižné preklady boli z ruštiny (V. Bogomolov Ivan, P. Nilin Posledná krádež, O. Dovženko Začarovaná Desna v rokoch 1959 – 1960). Prvým knižným prekladom z poľskej literatúry bolo Nebo v plameňoch Jana Parandowského (1961). No a potom to už išlo prakticky nepretržite po celých viac ako 50 rokov,“ povedal Marušiak v rozhovore so študentmi polonistiky zverejnenom na stránkach Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Dejiny estetiky, povesti aj hry
Marušiak preložil z poľštiny napríklad diela Jerzyho Broszkiewicza, Stanisława Kowalevského, Wiesława Myśliwského, Zenona Kosidowského, Jana Parandowského, Edwarda Redlińského a mnohých ďalších. Neprekladal iba beletriu. Podpísaný je napríklad aj pod Poľsko-slovenským ilustrovaným dvojjazyčným slovníkom, ktorý obsahuje až 6¤000 poľských slovíčok a fráz, rozdelených do viacerých tematických kapitol. Nielen študenti vied o umení si zase mohli vďaka Marušiakovi prečítať rozsiahle trojzväzkové Dejiny estetiky od staroveku cez stredovek až po novovek významného poľského filozofa a estetika Władysława Tatarkiewicza, ktoré postupne vydalo vydavateľstvo Tatran v rokoch 1985, 1988 a 1991.
„Knihy Władysława Tatarkiewicza si ma podmanili čistotou a presnosťou teoretického myslenia a schopnosťou podať komplikovaný obsah jasným a zrozumiteľným jazykom (dodatočnou výzvou pre mňa bola aj možnosť ukázať, že slovenčina je schopná elegantne a presne vyjadriť aj najzložitejšie filozofické témy, čo nebývalo a nebýva u nás až také bežné). To sa mi neskôr zúročilo pri prekladaní filozofických a esejistických knižiek v dvoch posledných desaťročiach,“ povedal Marušiak, v ktorého preklade vyšiel aj cyklus prednášok filozofa Leszeka Kołakowského či eseje a štúdie Adama Michnika.
Publikoval aj viaceré teoretické práce o preklade. „Čím viac znalostí máme – a nielen z teórie prekladu – tým bezpečnejšie sa v práci pohybujeme a tým menej chýb sa dopustíme. Ale samospasiteľné nie je nič,“ povedal študentom polonistiky. „Znalosť teórie prekladu nie je pre prekladateľa nevyhnutná. Tým nechcem povedať, že je nepotrebná, často nám pomáha neopakovať niektoré chyby, nemusíme predsa zakaždým objavovať Ameriku.“
Marušiak preložil aj viaceré detské knihy: Spolu s Oľgou a Ľubomírom Feldekovcami je podpísaný pod prekladom populárnej Akadémie pána Machuľu Jana Brzechwu, preložil aj Grécke mýty pre deti či poľské ľudové povesti, ktoré vyšli pod názvom Orlie hniezdo.
Jozef Marušiak nezaháľal ani na dôchodku. V posledných rokoch mu vyšli napríklad preklady diel Andrzeja Stasiuka, Sławomira Mrożeka, Krzysztofa Vargu či Ryszarda Kapuścińského. Preložil aj divadelné hry Antigona v New Yorku či Láska na Kryme, ktoré pred niekoľkými rokmi uviedli Slovenské národné divadlo respektíve Divadlo Astorka Korzo '90.
Jozef Marušiak získal za svoju prácu viaceré ocenenia. Bol niekoľkonásobným držiteľom Ceny Jána Hollého, získal aj Cenu Mateja Bela, Cenu Zory Jesenskej za celoživotné dielo a jeho prácu viackrát ocenili aj najvyššími poctami v Poľsku.
Posledná rozlúčka s Jozefom Marušiakom bude v stredu 10. januára 2018 o 17. h v bratislavskom krematóriu.
