„Kritická práca neprináša slávu ani vavríny, iba pochybnosti a muky, a to najmä vtedy, keď kritik nechce prežúvať seba ani iných. Kritikovo pôsobenie na literatúru, nech sa to vezme akokoľvek, je minimálne, aspoň v normálnych literárnych podmienkach. Pracuje teda skôr na sebe, na svojom obraze sveta a literatúry. Ako vieme, takáto činnosť je neľahká. Preto máva aj kritikovo mlčanie svoje dobré dôvody,“ povedal Jozef Bžoch v šesťdesiatych rokoch v rozhovore s Júliusom Vanovičom. O niekoľko rokov neskôr bol mlčať prinútený z politických dôvodov.
Taška so zakázaným rukopisom
Jozef Bžoch po gymnáziu v Novom Meste nad Váhom študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave (1945–1949). Už na začiatku štúdia publikoval svoj prvý článok. Štúdium však dokončil až v roku 1969, medzitým pracoval ako redaktor vo viacerých periodikách – v denníku Práca (1949 – 1952), týždenníku Kultúrny život (1952 – 1954) či v Slovenských pohľadoch (1954 – 1963). Neskôr pôsobil aj v Ústave slovenskej literatúry SAV či ako tajomník Zväzu slovenských spisovateľov.
Počas normalizácie musel z Ústavu slovenskej literatúry SAV odísť z politických dôvodov. Začiatkom 70. rokov našiel niekto Bžochovu zabudnutú tašku so zakázaným protiokupačným rukopisom a odovzdal ju, možno v dobrej viere, na políciu. Že je Bžochova, zistili podľa podpísaných cvičiek jeho dcéry. Dôsledkom pre Bžocha bol pobyt vo väzbe a nútený odchod zo SAV do Výskumného ústavu prefabrikátov, kde pôsobil do roku 1977. „Bolo to vyslovene technické pracovisko, vedeli o mne, čo som, nikto ma nepokladal za zločinca, správali sa priateľsky. Vyhlásili ma dokonca za najlepšieho pracovníka. Prekladal som z nemčiny a francúzštiny z oblasti prefabrikácie. Nerozumel som ani po slovensky tomu slovu, najprv som sa musel toto učiť,“ spomínal Bžoch v ústnych svedectvách zverejnených na stránkach Literárneho informačného centra.
Od roku 1978 začal opäť, hoci pod pseudonymom Jozef Závodský, publikovať svoje literárno-kritické príspevky a zamestnali ho v Biografickom ústave Matice Slovenskej.ako redaktora Slovenského biografického slovníka. Tu pôsobil do roku 1991.
Preložil Remarqua, Bölla aj Zweiga
Po revolúcii spolupracoval s viacerými denníkmi, v ktorých mal vlastné literárne rubriky. Jeho práce vyšli aj knižne. V Podobách slovenskej poézie (1961) podrobil okrem iného kritike schematizmus domácej poézie 50. rokov minulého storočia. Vyšli mu aj Básnické dielo Pavla Horova (1964), Kontakty (1970), Literárne soboty (1990), Zo zápisníka kritika (2001), Literárne štvrtky (2006) či Literárium (2011).
Poslednú menovanú knihu aj celkovo dielo Jozefa Bžocha v Pravde hodnotila esejistka a prekladateľka Michaela Jurovská: „Na Slovensku nemáme núdzu o literárnych kritikov, no tí najbrilantnejší z nich boli a sú podľa mňa kritici negativistickí – zaskvejú sa, keď majú niečo strhať. Súvisí to možno s tým, že kritický výkon sa zužuje na vec intelektu. Intuícia, „cit“ vypestovaný čítaním sa neveľmi ráta, láska (k literatúre) a žičlivosť (k autorovi) sa niekedy pokladá za slabosť. Nestor našej literárnej kritiky Jozef Bžoch sa však lásky ani žičlivosti nebojí, svojej intuícii a citu pre hodnoty dôveruje. Najmä v poslednom dvadsaťročí predstavuje u nás priam raritu – príklad slobodného kritika s kladným vzťahom k svetu, k umeniu a najmä k literatúre, ktorá preňho navzdory komerčným tlakom, masmediálnej konkurencii a novým informačným technológiám reálne existuje a hrá nezastupiteľnú úlohu. Zákonitý paradox u človeka, ktorý bol za takzvanej normalizácie od verejnej literárnej činnosti odstavený a práve drobné novinové recenzie publikované pod pseudonymom mu pomohli vo svojom povolaní-poslaní vytrvať.“
Okrem kritiky sa Jozef Bžoch venoval aj prekladu z francúzštiny a nemčiny. Do slovenčiny preložil napríklad diela Ericha Mariu Remarqua, Heinricha Bölla, Stefana Zweiga či Stendhala a spolu s Evou Rosenbaumovou a Irenou Broškovou aj prvý diel Pamätí Casanovu. Prekladal aj básnikov francúzskeho symbolizmu, ktorí vzbudili jeho záujem o francúzštinu, ale aj Françoisa Villona. Manželkou Jozefa Bžocha bola prekladateľka Perla Bžochová (1935–1999), spoločne mali dcéru Janu, teatrologičku a syna Adama, literárneho vedca a prekladateľa.
Posledná rozlúčka s Jozefom Bžochom bude vo štvrtok 18. januára o 11. hodine v bratislavskom krematóriu.
