Euroskepticizmus v čiernom – očami 'literárnej vagabundky'

Dubravka Ugrešić, minuloročná laureátka literárnej Ceny Vilenica, ktorá od 90. rokov žije v Holandsku, no pochádza z Chorvátska (Exjuhoslávie!), pričom jej mama bola bulharského pôvodu, získala ďalší prírastok do svojej bibliografie.

15.01.2018 12:00
debata

Jej zbierku esejí Europa u sepiji, ktorá vyšla v origináli v roku 2014, nedávno vydalo vydavateľstvo Salón) v slovenskom preklade Tomáša Čelovského.

Dubravka Ugrešić: Európa v sépiovej
Dubravka Ugrešić Európa v sépiovej Dubravka Ugrešić: Európa v sépiovej

Kniha by sa mala stať povinným čítaním pre každého, kto sa zaoberá otázkami identity (dnes transverzálnej), kultúry (dnes korporatívnej), národných skúšok a (seba)klamov, autorstva (vytrácajúceho sa), jazyka (performatívneho či skôr unifikovaného), problematikou "násilia zabúdania“ a "konfiškácie pamäti“ (aj tej minulorežimovej) alebo rodovou podmienenosťou v literatúre. Je podnetným príspevkom pre tých, ktorí sa venujú literatúre v konfrontácii s viditeľnými i neviditeľnými vplyvmi dnešnej doby poznačenej "štrngotom“ globálnych zmien, ktoré prebiehajú medzi postutopickými, ale aj postfaktickými kulisami – a teda, ak to domyslíme, všade a nikde.

Poníženie par excellance

Kniha je rozdelená do troch tematicky rozčlenených častí. Všetky sú nadpísané mottom z prózy Závisť ruského spisovateľa Jurija Olešu, no to, čo ich predovšetkým spája, je kritické vedomie samotnej autorky.

Ugrešić sa raz sústreďuje na širšie, národné, transnárodné a európske súvislosti svojich ciest po starom kontinente (dnes: "chaotickom megatrhovisku“) i mimo neho či na jeho hraniciach (Hongkong, Istanbul). Inokedy sa pristavuje pri jemnejších detailoch, ktoré nám umožňujú vytušiť moc jej subtílnych pozorovaní, aby napokon v záverečnej časti zdôraznila presne to, čo sa vinie celou knihou: úpadok inštitúcie literatúry, rozpad literárneho systému, vymazanie estetických kvalít a myšlienkovej náročnosti tvorby expanziou kultúrneho priemyslu aj so všetkými jeho dehumanizačnými dôsledkami. Patrí medzi ne tiež prispôsobovanie sa štandardizovanému vkusu väčšinového čitateľa (poslucháča, diváka) a jeho oslabenej recepčnej spôsobilosti – v podstate si ho tak systém vychováva.

Ťažko dnes hovoriť o zmysluplnej a oslobodzujúcej komunikácii estetických hodnôt, ktoré by človeka oduševňovali: zdokonaľovali jeho jazyk, zveľaďovali osobnosť a potešili dušu. O všetkom rozhoduje diktát finančných kritérií a zisku. Tomu sa prispôsobujú aj sláva, úspech, spoločenské postavenie autora alebo autorky, a tiež verejný ohlas či priznaná hodnota ich diel – kde inde, ak nie na knižnom trhu.

A práve trh autorka označí ako "pascu“, do ktorej sa chytila aj sama, veď – podľa Ugrešićovej – pre spisovateľov, autorov, rovnako vydavateľov alebo promótorov literatúry (i toho, čo sa za ňu vydáva) dnes iná možnosť neexistuje. Buď sa staneš bezdomovcom so symbolickým kapitálom, no s existenčnými ťažkosťami (navyše ešte aj táto infraštruktúra sa nám rozpadáva pred očami), alebo začneš spolupracovať s ďalšími zabávačmi v celom tom "spektákli“ (prípadne s vlastnými katanmi – "exekútormi“), a len tak si vyslúžiš pozornosť a možno aj finančný kapitál, v niektorých prípadoch dokonca hviezdnych rozmerov.

Jedno aj druhé je, uvažuje autorka, ponížením par excellance, ak, pravda, nie si v prvom rade spisovateľ podnikateľ, obchodník s literatúrou, ale aj so svojimi "prednosťami“. Napríklad s exotickým pôvodom (hoci len zdanlivým), mladosťou (pravdaže, pominuteľnou), rodovými privilégiami alebo, hm, paralelnými činnosťami, ktoré ťa urobia atraktívnejším pre trh a posunú hlbšie do pažeráka nie-zmyslu (pozri "spisovateľstvo“ mediálnych hviezd, kulinárov, generálov a pod.). Náročnejšia, nezisková literatúra a umenie v tomto neoliberálnom systéme tak získavajú pečať už len epizodickej avantúry bez možnosti širšieho dosahu – i presahu.

Končekom pera

Po prečítaní tretej časti si aj menej zorientovaný čitateľ lepšie uvedomí, kam smeruje autorkina nechuť a miestami i cynická myšlienková diagnostika z prvej časti knihy. Najmä stredná a juhovýchodná Európa v nej totiž vyznievajú dosť nelichotivo (priotráveným končekom pera sa dotkne aj Bratislavy a Slovákov). Provinčnosť sa tu podľa autorky ohlasuje aj v tých najnečakanejších situáciách, no ani hodnotovo vyprázdnenému a podrobne "zinštruovanému“ Západu sa jej kritická strelka nevyhne. Vníma najmä narastajúcu radikalizáciu jednotlivých spoločností (a na druhej strane ich mľandravosť či "sedliacky fatalizmus“), aj keď z rozličného dôvodu: raz prebytku, inokedy nedostatku – a zase len hmotných statkov. Duševná chudoba nám je, v rámci globálne sa rozrastajúceho ekonomického totalitarizmu, spoločná, len sa ju rôzne pokúšame zakryť či prehlušiť.

Ugrešić však svojimi cestovateľskými zážitkami a úvahami poukazuje aj na iný jav, a to vynútenú spisovateľskú turistiku, ktorá sa dnes stala pre úspešného autora takmer povinnou. Eventy a medializácia, to sú dve strany tej istej mince; spisovateľ/ka, ktorý/á ostáva doma, medituje a píše, stráca prístup k rozhodujúcim uzlom moci a vplyvu i vlastným príležitostiam realizovať sa – ako spisovateľ/ka. Knihu ešte napíše, ale nevydá, nepresadí, ne(d)ocení, nepredá. Musí sa stať aj prostitútkou na trhu, obľúbencom centrálnych inštitúcií, európskej byrokracie i širokej verejnosti, aby uspel vo všetkých ohľadoch – a dostal zaplatené. A teda ani na chvíľu nesmie zaháľať a musí manažovať – predovšetkým sám seba. Tí najmenej nadaní s tým obyčajne mávajú najmenší problém…

Ugrešić otvorene prehovorí o ďalších "rizikách“ pre spisovateľa, ako sú odchýlenie sa od bezproblémového mainstreamu a prihlásenie sa k subverzívnej umeleckej alternatíve či hodnotovým subkultúram. V čase vojen na území bývalej Juhoslávie ju napríklad principiálne ohradenie sa voči úradne podporovaným nacionalistickým rétorikám i skutkom v Chorvátsku de facto aj de jure pripravilo o vlasť.

V srdci prehry

Dnes je kultúrna emigrantka (úspešná aj vďaka svojej politickej "exotike“), ktorá síce navštevuje pôvodnú domovinu, no ešte vždy v nej musí odolávať mnohým útokom, skrytým i verejným. Priamo i nepriamo upozorňuje, že s verbálnou nenávisťou a činmi namierenými proti ľudskosti, najčastejšie maskovanými tzv. národným záujmom, sa vyrovnávame nedôsledne, a to aj na európskej úrovni. Napríklad na súdnom dvore v Haagu v súvislosti s vojnovými zločincami – v Chorvátsku, no tým pádom aj v EÚ je príliš mnoho tých, pre ktorých sa stávajú národnými hrdinami.

Spisovateľka v tejto súvislosti obhajuje aj svojich kolegov, ktorí prešli alebo museli prejsť procesom "dispatriácie“ (straty svojho kultúrneho kontextu i vlasti – ako ona), dodnes však pre nich neexistuje nijaký oporný (povedzme legislatívny) rámec alebo, prinajmenšom, pomocná "barla“ relevantného vedeckého výkladu. Ostávajú svojím spôsobom "dislokovaní noví nomádi“ a "literárni tuláci“.

Ugrešić v súvislosti so svojím niekoľkoročným potácaním sa "po zaniknutom systéme koordinát“, až kým nezakotvila v Holandsku, uvádza: "Východ a Západ definitívne prestali existovať. Svet sa medzitým rozdelil na bohatých, ktorí bohatnú globálne, a chudobných, ktorí chudobnejú lokálne.“ Všeobecný zmätok kritérií dosahuje podľa nej také parametre, že sa zdá, akoby nebolo viac cesty ani napred, ani nazad. "Moju slobodu pohltila demokracia,“ dodáva znepokojene.

Na záver povedzme, že táto vážna, autobiograficky ladená kniha dvadsiatich troch esejí je napísaná nielen úprimne, odvážne a žánrovo rozmanito (denníkový fragment, literárna miniatúra, náhodný "videozáznam“, antropologická črta atď.), ale aj nadovšetko duchaplne, vtipne, s prehľadom a presne. Napriek tomu občas dokáže zabolieť na nechránenom mieste a zanechať príchuť niekedy zreteľnejšej, inokedy menej zreteľnej frustrácie… len nevieme koho, autorky alebo jej čitateľa? Hľa, nachádzame sa "v samom srdci prehry“, z ktorej – toľko Ugrešićovej útecha obidvom – "vzniká nový text“.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Dubravka Ugrešić