Foto: TASR, Magda Borodáčová
Slovenské rozprávky nestarnú, čoho dôkazom sú aj nezabudnuteľné príbehy Kristy Bendovej pretkané láskavým humorom, vtipom aj satirou. Ako raz napísala redaktorka Anna Blahová, „akoby sa Bendovej s pribúdajúcimi rokmi žiadalo písať najmä o sebe, a zároveň s tým sa vynára v jej próze zväčša skrytá, no mimo prózy formulovaná túžba – byť aspoň na chvíľu dieťaťom… Práve autentickosť je zárukou sviežosti jej textu, zárukou hodnôt jej vyznaní životu, literatúre, deťom.“ Nie náhodou to známu spisovateľku vždy ťahalo k ranému veku. Najkrajšie spomienky sa jej vždy spájali s rodnou obcou Kráľova Lehota.
„Keď sa ma hocikto spýtal na detstvo, ešte nikdy som si nespomenula na iné, len na to najkrajšie liptovské,“ pripomína vzťah Kristy Bendovej nápis na pamätnej tabuli na budove jej rodného domu – železničnej stanice. Ako dcéra miestneho prednostu železnice bola zvyknutá veľa cestovať. Liptov nakoniec opustili, keď mala sedem rokov. Len o pár rokov neskôr, asi v dvanástich, začala písať prvé básničky.
„Cestovala som vlakom, keď mi zrazu začalo niečo vrčať v hlave. Akože básnička. Na besedách síce deťom vravím, že som začala písať básne, keď som bola zaľúbená, ale prvá báseň sa volala Neverec. Druhá bola o krátkozrakých ľuďoch, lebo mi raz v Bratislave nasadili okuliare a svet bol zrazu nanič. Predtým to bolo krásne, ako impresionistický obraz, všetko zliate, hviezdy boli strapaté a keď som si dala okuliare, tak to boli bodky,“ spomínala literátka v roku 1987 v Slovenskej televízii v relácii Stretnutie s Kristou Bendovou.
Prvé zbierky Listy milému, Milenec smútok a Ruky jej vyšli v roku 1948, keď začala pracovať vo vydavateľstve Pravda (neskôr sa stala aj redaktorkou denníka). Aj keby sa tak mohlo na prvý pohľad zdať, básnické prvotiny neboli presiaknuté len intímnou ľúbostnou lyrikou, ale aj zrelou protivojnovou poéziou reagujúcou na udalosti počas Slovenského štátu. Ako tiež priznala v televíznej relácii, „pre mňa to boli také minišoky, potom už aj maxišoky. Človek zrazu zistil, že na svete to nie je tak, ako si predstavoval. No potom neskoršie, keď aj vojna prešla, človek zistil, že ľudia môžu byť zlí aj po vojne. To potom už neboli minišoky, to už boli sklamania“.
Do pamäti sa Bendová ľuďom najviac zapísala prozaickou tvorbou pre deti, ktorej sa venovala od 50. rokov. Najmä v 60. rokoch, keď vyšli jej najúspešnejšie knižky Opice z našej police či cykly o Osmijankovi, napomohla k formovaniu modernej parodizačnej autorskej rozprávky a moderného humoristického žánru. K obrovskej popularite Osmijanka prispela aj jeho pôvodná rozhlasová podoba v podaní Ctibora Filčíka. Dokopy napísala 45 detských kníh – z toho 26 básnických a 19 rozprávkových.
Krista Bendová umrela v deň svojich narodenín, 27. januára. Mala 65 rokov. Aj keď vážnou chorobou trpela dlhý čas, nikdy sa nenechala zlomiť pesimizmom a na všetko sa snažila pozerať s humorom jej vlastným. Keď sa ľudia pýtali na jej tajomstvo, odvetila: „Vravím pravdu, a to je ľuďom najsmiešnejšie.“
3-krát Krista Bendová
- Jej manželom bol slovenský spisovateľ Ján Kostra.
- Bola autorkou scenárov pre televízne filmy a reportážnej knihy o procese s gréckym vlastencom Manolisom Glezosom Grécko žaluje.
- Prekladala z ruskej aj českej literatúry.
