Kniha týždňa: Presviedčanie presvedčených

07.02.2018 16:00

Šéfredaktor českého časopisu Erik Tabery, známa tvár českého mediálneho diskurzu, napísal knihu, ktorej zámer by bolo potrebné uskutočniť aj na Slovensku. Esejistický pohľad na históriu národa, ktorý hľadá svoj odkaz a navyše súvislosti medzi týmto odkazom a dnešnou nelichotivou situáciou, v ktorej, napriek svojim relatívne dobrým ekonomickým výsledkom, sa spoločnosť ocitla opustená.

Erik Tabery: Opuštěná společnost
Erik Tabery: Opuštěná společnost Autor: Paseka, Praha 2017

Tabery skutočne nemohol zvoliť výstižnejší názov, ako je Opuštěná společnost. Čo to však znamená, keď je spoločnosť opustená? A čo je to vlastne spoločnosť v stredoeurópskych podmienkach? Autor umožnil, aby obsah skvelej myšlienky zaostával, či niekedy dokonca vôbec nevyrazil na povrch.

Keď nestačí dichotómia dobra a zla

Podtitul Česká cesta od Masaryka po Babiše naznačuje, že autor sa chystá český príbeh obsadiť hlavnými postavami, prostredníctvom ktorých bude približovať mentalitu českého národa. Zjednodušovanie a priori nemusí byť na úkor kvality diela a Taberyho výber je vskutku opodstatnený a plní účel. Problematické sa javí porovnávanie a prirovnávanie myšlienok jednotlivých exponentov českých, respektíve česko-slovenských dejín. Naprieč knihou sa vynárajú a vnárajú pozitívne príklady T. G. Masaryka a Václava Havla. Okrem toho, že autorovi chýba kritický postoj či odstup od týchto osobností, ktorý by miestami iste nezaškodil, vážnejšia výhrada je však tá, že jeho dôraz na súvislosti je nedostatočný oproti opisu pôsobenia aktérov udalostí. Celkovo je Opuštěná společnost preindividuali­zovaná a stráca vlákna, ktoré ju tvoria.

Erik Tabery síce analyzuje spoločnosť v Českej kotline v priebehu 20. storočia a poukazuje na jej neduhy a pozitívne prejavy, ale vo svojej analýze nie je dynamický. Ak aj sleduje proces opustenia, jeho analýza je plytká a má skôr charakter manuálu pre ľudí, ktorí sú od väčšinovej spoločnosti odcudzení. Napriek tomu si kniha nezaslúži prehnane negatívne hodnotenie. Jej najväčším nedostatkom však môže byť otázka čitateľa: Pre koho je táto kniha určená? Drvivá väčšina obsahu je zaujímavá, nie je to však niečo, čo by čitateľ novín nevedel, no zároveň ide o elitárske dielo, ktoré neosloví „opusteného občana“. Zásadným nedostatkom je absencia dosahu rôznych foriem chudoby na obyvateľov.

Naopak, najväčším prínosom knihy je samotný pokus o zhutnenie národného príbehu do pomerne konzistentnej formy a jeho prepojenie so súčasnou, výsostne aktuálnou a desivou prítomnosťou českej politickej scény. Už na začiatku knihy v kapitole o idei štátu, na ktorej podľa Masaryka štáty stoja a padajú, Tabery tvrdí, že česká spoločnosť rozvinula dve proti sebe stojace tradície. Na jednej strane sú muži ako Masaryk, Havlíček Borovský, či neskôr Havel, na druhej strane stojí emotívna tradícia, ktorú definujú všetci občania, a na ktorej sa priživujú populistickí politici, čo namiesto robenia politiky politikárčia. Dôvodom, že niekedy víťazí emotívna tradícia, je malý záujem o politiku. S tým sa nedá nesúhlasiť, no Tabery objavuje teplú vodu.

Omnoho prínosnejšie by bolo zamýšľať sa nad štrukturálnymi príčinami tohto stavu. O čosi podobné sa pokúsil český filozof a sociológ Václav Bělohradský, ktorý poukázal na tzv. troch démonov v podobe nostalgií, ktoré nikdy neopustili strednú Európu: antipolitickí hrdinovia, uzavretá národná pospolitosť a čistá a výlučná vyššia kultúra. Obyčajná dichotómia dobra a zla je pre analýzu dnešných pomerov nedostatočná.

Živná pôda pre „démona“

Erik Tabery stavia do protikladu február 1948, keď Československo ovládli komunisti, a november 1989, keď sa ich obyvateľstvo zbavilo. Každý demokrat musí doceniť význam nežnej revolúcie a nadobudnutej slobody, no autor ju miestami bezmedzne glorifikuje a prípadné negatíva v nastupujúcich 90. rokoch pripisuje čiastkovým chybám či chybám jednotlivcov. Dá sa polemizovať s jeho tvrdením, že elity konca 80. a začiatku 90. rokov si zaslúžia obdiv, rovnako ako spoločnosť, ktorá odmietla totalitu. Spomínaný Václav Bělohradský sám veril vo vybudovanie nových elít, neskôr však so sklamaním musel konštatovať, že sa mýlil.

Tabery absolútne ignoruje psychologický rozmer aplikácie tzv. Washingtonského konsenzu na českú, respektíve česko-slovenskú ekonomiku a uspokojuje sa s tým, že to bolo jednoducho nutné. Transformácia priemyselných oblastí v západnom Nemecku, na rozdiel od tej postsocialistickej u nás, neprebiehala zo dňa na deň, napriek jej nevyhnutnosti. Túto otázku jednoducho elity nezvládli alebo neboli elitami. Je nutné zdôrazniť, že kritika ponovembrového vývoja automaticky nemusí znamenať nostalgiu za minulým režimom, no glorifikácia vytvára živnú pôdu pre prinajmenšom jedného z Bělohradského démonov.

Kde sa teda stala chyba? Tabery označuje za najväčší omyl českej spoločnosti prílišnú personifikáciu dejín, ktorú Česi (aj Slováci) praktizovali už od 19. storočia, no jedným dychom robí to isté: v celej knihe české dejiny sám archetypálne personifikuje. Táto personifikácia úzko súvisí s mytologizáciou dejín, rovnako ako s absenciou politického myslenia typického pre západnú spoločnosť. Slovami Václava Bělohradského, keď boli Česi nespokojní, napísali básničku. Za zmienku stojí aj jedna nenápadná zmienka o Hitlerovom víťazstve vo voľbách, keď podľa Taberyho robotníci postupne prechádzali do Hitlerovho tábora. Nie je to pravda. Boli to práve robotníci, ktorí vytrvali vo voľbe komunistov a sociálnych demokratov, a, naopak, voliči liberálnej pravice prešli do tábora vraha Európy.

Nezodpovedané otázky

Ambiciózny zámer prejavil Tabery, keď sa podujal vniesť do českého príbehu aktuálnu populistickú perspektívu a konšpiračné teórie. V tomto ohľade opäť neprináša nič nové, iba demaskuje demokratické a nedemokratické sily v českom prostredí a ako liek navrhuje iba viac demokracie a viac trpezlivosti s vysvetľovaním politických mechanizmov. Na druhej strane, ani liberálne naladenému občanovi Českej republiky nezaškodí zasadiť český populizmus do európskeho a svetového kontextu.

Kapitola o sociálnych sieťach však udiera klinec po hlavičke. Opäť, to, že sociálne siete ničia občiansky demokratický diskurz, je známe, ale v našom prostredí pôsobia tieto analýzy až prekvapujúco osviežujúco. Prirodzene, Taberyho motívy sú jasné: poukázať na občiansku apatiu. Hoci veľmi zjednodušená, no pomerne zásadná je Taberyho analýza v súvislosti s mladou generáciou a politikou. Na konkrétnych príkladoch počas minulých prezidentských volieb sa mu podarilo demonštrovať nevyhnutnosť pozitívneho politického programu. Tento aspekt je často opomínaný a zvlášť na Slovensku dospel do varovných rozmerov, keď by generácia potenciálnych prvovoličov volila Kotlebovu stranu. Populizmus má rôzne podoby. Keď Tabery písal túto knihu, Andrej Babiš bol ešte len koaličným partnerom, no jeho ambície boli už vtedy premiérske a nič na tom nezmenia ani jeho aktuálne vyjadrenia, že na tomto poste netrvá.

Detailné analýzy východísk, ideológie a politických praktík Miloša Zemana a Andreja Babiša sú nepochybne najprínosnejšou časťou Taberyho Opuštěné společnosti. Toto komplexné dielo sa nepochybne oplatí prečítať, pretože svojím zámerom je to ambiciózny projekt novinára analyzovať spoločnosť cez celý jej občiansky a politický vývoj. Tabery sa tak pridal k podobným projektom bežným v západnom svete. Ale na to, aby sa priblížil k spoločnosti, by bolo vhodné položiť si otázku, kto spoločnosť opustil a aké boli podmienky, v ktorých bola opustená.

Erik Tabery: Opuštěná společnost
Paseka, Praha 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Opuštěná společnost #kniha týždňa #Erik Tabery
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk