Román vychádzajúci z tradície campus novel, je nielen šťavnatým intelektuálnym brakom, ale aj stelesnením určitého typu fikcie, ktorá sa dnes teší veľkej obľube. Stručne povedané, to, čo sa stalo, ale nebolo napísané, poskytuje priestor tomu, čo sa možno vôbec nestalo, ale napísané bolo.
Román francúzskeho spisovateľa Laurenta Bineta vychádza zo skutočnej udalosti, ktorou bol tragický skon francúzskeho filozofa a semiotika Rolanda Barthesa. Filozof podľahol zraneniam mesiac po autonehode, ktorá sa udiala 25. februára 1980 len chvíľu po tom, čo odišiel zo stretnutia s úspešným prezidentským kandidátom Françoisom Mitterandom. Otázka, čo si filozof semiotik a budúci prezident povedali v napätej dobe parížskych študentských nepokojov, keď bola Európa v tieni studenej vojny, otvára široký priestor pre konšpirácie rôzneho druhu. Samozrejme, politická zaangažovanosť vtedajších popredných francúzskych intelektuálnych špičiek a bulharská národnosť šoféra dodávky, ktorá Barthesa zrazila, zohrali tiež svoju nezastupiteľnú rolu. Najviac však k atmosfére príbehu prispeli jeho (ne)skutoční protagonisti.
(Ne)skutoční hrdinovia
Román Siedma funkcia jazyka je pomerne presne lokalizovaný v čase a priestore, nie je to však roman à clef, pretože pokiaľ ide o identitu postáv, čitateľ nemá čo lúštiť. Protagonisti majú svoje vlastné mená, teda Barthes je Barthes, Foucault je Foucault, Eco je Eco atď., a nielen postavy, ale aj inštitúcie akademického sveta, kde sa dej románu odohráva, majú svoje vlastné názvy a autor ich nijako nezastiera. A ani ich zastierať nie je potrebné, pretože sú to mená a názvy legiend.
Binet nie je prvým autorom, ktorý sa venuje opisu života francúzskej intelektuálnej elity druhej polovice dvadsiateho storočia. Mená ako Bernard-Henri Lévy (BHL), Deleuze a, samozrejme, Derrida, lebo ten musí byť, sú všetkým známe a objavovali sa zamaskované pod rôznymi pseudonymami už v skorších románoch opisujúcich toto obdobie. Napríklad, v ŽenáchPhilippe Sollersa, na ktoré Binet odkazuje, alebo Samurajoch Julie Kristevovej (mimochodom, tento manželský pár patrí k najdôležitejším postavám Binetovho románu). Autor svoj príbeh situuje do bohatého depozitára legiend a príbehov zviazaných s predstaviteľmi azda najznámejšej intelektuálnej komunity dvadsiateho storočia a do doby jej najväčšieho výslnia, začiatku osemdesiatych rokov, keď francúzske myslenie dobýjalo Ameriku.
Rámec fikcie
Pomenovať postavy vlastnými menami a dať im tak druhý život vo svete fikcie môže byť mätúce najmä pre čitateľa, ktorý sa slabšie alebo vôbec neorientuje v priestore kontinentálnej filozofie a semiotiky. Pravdou je, že román sa nedá považovať za príručku v štýle Gaarderovho Sofiinho sveta a pre cieľovú skupinu čitateľov tohto diela, ktorí na otázku, kto zabil Rolanda Barthesa reflektujú, to ani nie je potrebné. Na druhej strane, je pravdepodobne možné, nemám túto skúsenosť, čítať ho aj ako obyčajnú detektívku s trochu výstrednými postavami. Nakoniec pri detektívnom žánri nikto nepredpokladá, že príbehy Dicka Francisa budú čítať len návštevníci konských dostihov.
Znalosť súdobého myslenia obohacuje príbeh o ďalší rozmer, ktorý ilustruje kultúrne rozbroje a z nich vyplývajúce napätie medzi jednotlivými intelektuálnymi tábormi. Odhaľuje nevraživosť akademického prostredia, súťaživosť a žiarlivosť na univerzitách aj mimo nich, ako aj zvláštnu neistotu, ktorú navonok akademici nedávajú príliš často najavo. Veľkou hyperbolou týchto vzťahov je konflikt analytickej filozofie s postmodernou: „jazykovedci začali študovať filozofiu, sociológiu, psychológiu… to je ten slávny linguistic turn. Filozofi začali okamžite besnieť a tiež robiť s jazykom, zober si Searla alebo Chomského, väčšinu času trávia tým, že Francúzov kritizujú… majú pocit, že im komedianti, šašovia a šarlatáni ukradli šou, tak je pochopiteľné, že ich to naštvalo. Ale treba povedať, že Foucault je o veľa viac sexy než Chomsky“ (s. 229).
Asistent a jeho komisár
Nehodu, pri ktorej Barthes zahynie, vyšetruje komisár Bayard, ktorý ako každý predstaviteľ detektíva drsnej školy prechováva k semiotike a ľavicovému mysleniu neskrývaný odpor. Keďže s nehodou, a ako sa neskôr ukáže aj vraždou, úzko súvisí stratená štúdia Siedma funkcia jazyka, na ktorej Barthes pred smrťou pracoval, je komisár neznalý semiotiky a filozofie, nútený hľadať pomoc. Odporučia mu asistenta z Vincennes, mladého doktora semiotiky Simona Herzoga, vďaka ktorého znalostiam môže vyšetrovanie pokračovať: „Keď policajní potápači mŕtvolu vylovili, vo vrecku bundy nenájdu pištoľ, ale Barthesov výtlačok Jakobsonových Esejí zo všeobecnej lingvistiky. Kto, kurva, je ten Jakobson? Opýta sa oschýnajúci Bayard a Simon môže konečne pokračovať vo vysvetľovaní“ (s. 100).
Ukazuje sa, že siedma funkcia jazyka je magická či zaklínacia funkcia, ktorá umožňuje tomu, kto ju pozná, ovládať ľudí naokolo. Práve táto moc je v napätej situácii súdobého sveta nesmierne žiadaná na všetkých stranách barikád a Barthesova stratená štúdia umožňuje pochopiť jej princípy a ovládnuť ju. Ktokoľvek, kto by sa k štúdii dostal a pochopil princíp siedmej funkcie jazyka, by tým získal moc manipulovať so svetom. Len čo sa dostávame k tomuto zásadnému odhaleniu, kniha sa z detektívky mení na akčný triler v štýle Jamesa Bonda, tajné služby, agenti z Východu aj Západu a nechýba ani legendárna vražda otráveným hrotom dáždnika.
Doba konca súdnosti
Okrem výborného mixu populárnych žánrov, detektívky, trilera, špionáže a dokonca aj erotiky, túto rovinu sme dosiaľ nespomenuli, ale vychutná si ju každý intelektuál, veď vždy sa radi dozvieme kto a s kým, kniha pôsobí aj v inej rovine. Spôsob, akým Binet pracuje s bežne známymi faktami, je zároveň varovaním pred tým, ako ľahko je realita manipulovateľná slovom. Najmä dnes, v dobe tzv. alternatívnych informačných médií, nadobúda metafora siedmej funkcie nový rozmer. Ak sa dnes intenzívne uvažuje nad tým, že je potrebné obmedziť šírenie klamstiev, nenávisti a konšpirácií v sieti jazyka, a ako východisko sa ponúka obmedzenie slobody slova, je dôležité bdieť a zvoliť si iný, rozumnejší prístup. Pokúsme sa namiesto zákazu hovoriť nahlas o tom, ako odlišovať to, čo je napísané, a nikdy sa nestalo, od toho, čo napísané nie je, a deje sa. Práve to je úlohou semiotiky a filozofie tu a teraz potrebnej oveľa viac než vo fiktívnom časopriestore Binetovho románu.
