Foto: Petrus
Askold Žáčko žil v rokoch 1946 – 1997 a hoci to bolo len niečo vyše päťdesiat rokov, podal impozantný výkon. Jeho smrť bola náhla, zastihla ho uprostred práce, prekvapila kolegov aj rodinu. Monografia pripomína, že Askold Žáčko bol nielen originálny umelec, ale aj sympatický človek.
Fotografie reprodukujú najmä jeho diela, ale v knižke sú aj snímky zo súkromia a z pracovného zázemia. Na snímkach je s rodičmi, s dcérou, s manželkou, ale aj so spolupracovníkmi a priateľmi: v Tolede bol s kolegami z VŠVU, v Paríži s Albínom Brunovským, so slávnym sklárom Jánom Zoričákom sa stretol v ateliéri. Skoro na každej fotke sa Askold Žáčko usmieva, vyžaruje z neho invencia a vitalita, akási dobrá nálada, ktorá sála z knižky. Tieto pozitívne hodnoty sú obsiahnuté aj v Žáčkovom diele.
Pri listovaní v knižke má čitateľ pocit, že je na zaujímavej výstave, ba že stojí zoči-voči umelcovi. A zdá sa, že je to veľký mág, ktorý sa pohráva so sklom, s kovom, nachádza objavné tvary a aj masu materiálu zvláda zľahka – či už sú to nápojové súpravy, šperky, sošky, alebo interiér rôznych slávnostných siení. Žáčko prekvapoval aj tým, ako vedel spájať jednoduchosť s „veľkým gestom“. Priamosť s modelovaním. Písalo sa o ňom, že je vizionár a praktik. Ovládal technológie a vedel snívať. Aj sklo naučil snívať.
Dvojjazyčnú publikáciu zostavila umelcova manželka Agáta Žáčková, úvodné slovo napísala Katarína Bajcurová, k Žáčkovej tvorbe sa vyjadrujú viacerí umenovedci – Ján Abelovský, Zuzana Bartošová, Viera Kleinová, Adriena Pekárová, Agneša Schrammová.
