Kniha týždňa: V rovnováhe básnického obrazu a myslenia

03.03.2018 16:00

Miroslav Brück (1964), rodák zo Skalice, je dnes etablovaný básnik, prozaik, literárny kritik a publicista strednej generácie. Debutoval roku 1989 básnickou zbierkou Noc, tráva v pozadí, po ktorej nasledovali v prirodzených niekoľkoročných odstupoch ďalšie zbierky. Zbierka Chýbajúce strany, ktorú v reprezentatívnej edícii Poézia vydalo vydavateľstvo Skalná ruža, je jeho ôsmou básnickou zbierkou.

Miroslav Brück: Chýbajúce strany
Miroslav Brück: Chýbajúce strany

Knižky z tejto edície sa vyznačujú pôsobivým grafickým dizajnom i obálkou z dielne Erika Jakuba Grocha, starostlivým editorstvom i redakciou (Juraj Kuniak, Rudolf Jurolek), autorkou fotografií je Viera Palkovičová, doslov napísal Marián Andričík.

Poézia Miroslava Brücka je už 13. zväzkom spomínanej edície a svojou úrovňou nijako nepodlieza výšku latky, nastavenú predchádzajúcimi pôvodnými i prekladovými titulmi.

Dobrý pozorovateľ

Miroslav Brück si svoju novú zbierku rozdelil do troch častí s názvami: prvá (Za oknom) obsahuje 13 básní, druhá (Severskí proroci) 15 básní, pričom posledná z nich, Biele miesta v obsahu chýba a tretia (Pozície) obsahuje 16 básní. Máme tak pred sebou celkovo 44 básní, uchádzajúcich sa o našu pozornosť. Pokiaľ ide o samotné názvy jednotlivých častí zbierky, zdá sa, že autor ich nevymýšľal krkolomne, vyplynuli mu priamo z jeho textov. Za oknom zrejme pochádza z názvu básne Zátišie za oknom, Severskí proroci sa objavujú v poslednom verši krátkej básne Podstata dnešného dňa a Pozície je okrem názvu 3. časti i názov básne na strane 56.

Poézia Miroslava Brücka v knižke Chýbajúce strany je konkretizovaná v básňach s voľným veršom, bez interpunkcie, členených do nerovnakých strof (akoby sa básnik prihlásil k modernej poézii svetovej i slovenskej, no jej podnety nerozvíja v línii prevratných formálno-obsahových počinov, skôr v sympatickom minimalizme, zachovávajúcom prirodzený poriadok sveta: básnik vychádza často z neučesanej skutočnosti, ktorú však pozoruhodne nanovo sceľuje v básni, ktorá je neraz akýmsi „žmurknutím večnosti“, ak parafrázujeme titul jeho prozaickej knihy z roku 2013, znamením vyššieho duchovného úsilia, ktoré je samotnou podstatou poézie), spravidla dĺžkou neveľkých, maximálne si vystačí s jednou stranou, no nezriedkavé sú i jednostrofové štvor- alebo päťveršia.

Lyrický subjekt Brückovej poézie je dobrým pozorovateľom okolitého sveta. V nijakom prípade to však nie je subjekt statický, príliš zapustený na jednom mieste, ale subjekt v ustavičnom pohybe, na ceste. V zmysle vonkajšom i vnútornom. Dočasný azyl nachádza neraz i v obyčajných pohostinstvách, na železničných staniciach alebo vo vlaku uháňajúcom Slovenskom. Otázku, čo ho ženie vpred, čo ho núti vstať od nedeľného obeda a vydať sa na cestu, rieši autor napríklad v básni Budúcnosť z prvej časti zbierky: „Lístie pod spomaľujúcim vagónom odskakuje / náhly útek z nedeľnej tiesne / je ospravedlnený potrebou hľadania / (vecné dôkazy chýbajú)“. Obraz sveta na ceste potom môže vyzerať aj takto (takisto v básni Budúcnosť): „Upadnuté prekričané putiky / v novembri znežnievajú / pivo dymiace popolníky život / vzpierajúci sa žánrovému ukotveniu // Dočasný azyl je nespoľahlivý“.

Básnický komentár

Brückov básnický zemepis nepokrýva len rodné Záhorie (hoci bez konkrétnej toponymie), ale je rozprestretý po celom Slovensku (odkazy na Váh, Levoču a i.), ba presahuje prirodzene i do Českej republiky (Beskydy, Praha – Karlov most) či do Poľska (báseň Poľská jeseň). Dá sa teda povedať, že v autorovom prípade možno hovoriť o stredoeurópskom geografickom ukotvení jeho poézie. Nájdeme v nej i básne, vyslovene tematizujúce mestský priestor, ale aj pekné vidiecke či prírodné momentky.

Ak sa ešte vrátim k motívu cestovania, putovania či domova, veľmi pekne a konkrétne sa o tom básnik vyslovil v básni Cesta: „Obrysy čiernobieleho domova / priblížila až ranná sarkastická hmla / v konároch vyťatých stromov / presvitajú nedotknuté pavučiny / domov je na dosah / jediná cesta k nemu / je neprehľadná a zatiahnutá“. A o tom, že predstava domova môže byť interpretovaná i eschatologicky, svedčia tieto verše z tej istej básne: „Môj unikajúci domov / neustále mení tušenú polohu / (zememerač mávajúci z druhého brehu / je viazaný mlčanlivosťou)“.

Okrem konkrétneho priestoru je Brückova poézia aj pevne ukotvená v čase. Ide o čas cyklický, nie lineárny, ako o tom píše aj Marián Andričík vo viac než profesionálnom doslove s názvom Keď človečina vonia. Brückov čas je časom prirodzeného striedania ročných období a autor je s prírodným kolobehom dní a nocí, týždňov i mesiacov dokonale uzrozumený a vie z toho vyťažiť nevšedný básnický komentár, často vo forme nenápadnej zmienky, napríklad: „Apríl je nepriznané čakanie na máj“ (Pred behom) alebo v básni Váhy: „V októbri od teba nikto nečaká / vysvetlenie“, kde je básnická gnóma súčasne skvelou pointou v celku básne. Niekedy sa komentár vzťahuje na konkrétny mesiac roka, inokedy ide o charakteristiku celého ročného obdobia: „Najpresnejšou mierou jesene / je tma a pochybnosť“ (Poľská jeseň).

Pri potulkách mestom či prírodou sa autorovi do básne dostávajú i zvieratá, často vtáky. Tu by som chcel upozorniť na jeden z jeho konceptov pri ich stvárňovaní, ktorým je vedomá antropomorfizácia čiže ozvláštňovanie vtáčieho „konania“ ľudskými charakteristikami: „unavená holubica odmieta / ideologickú interpretáciu / svojho letu“. Alebo: „Modrá vrana na konári brezy / znehybnie / bez úmyslu vyvolávať / kontrasty a symbolické podobenstvá“. Alebo: „havran veriaci na štedrosť“.

Vnútorný čas

Jemné a inteligentné autorove verše zachovávajúce harmonickú rovnováhu medzi básnickým obrazom a básnickým myslením by neboli úplné, keby sa v nich neobjavoval – veľmi diskrétne a nevtieravo, ale o to nástojčivejšie – ženský subjekt, ženský pól, protiváha autorovým mužným sklonom, neraz i s jemným erotickým nábojom: „tvoje nahé boky vtiahnuté / do oslepujúceho okenného záberu / iluminujúce iný život“ (Prelínanie).

Okrem pravidelného striedania ročných období však Brück vníma i individuálny, vlastný vnútorný čas a veru sa neubráni popri evidencii ošarpaných múrov a omietok i téme starnutia a smrti, ktorú servíruje podobne ako ženskú prítomnosť veľmi diskrétne, no o to s väčšou vážnosťou: „Z cudzieho domu je vždy vidieť viac / ako zo svojho pavučinového okna / za ktorým sadá na smútočné oznámenie / prach a sivé vlasy“ (Zátišie za oknom). Báseň končí postrehom takisto z vnútorného sveta: „Rozpor medzi privlastneným / a darovaným sa zväčšuje.“

Hodno sa zmieniť i o autorovej špecialite, ktorou je priamy, úderný komentár k básnickému motívu z vonkajšieho sveta: „Orosený oblok na medziposchodí / môže byť výhovorka alebo lož“ (Dôvody). Alebo: „Priestor pod poklesnutými viečkami / sa uzatvára // (spánok je viac zbabelosť ako nutnosť) (Prítomnosť).

Miroslav Brück na svojej púti životom i poéziou napísal básnicky čistú, pôsobivú a hodnotnú knihu, ktorej želám veľa čitateľov, lebo Chýbajúce strany si túto pozornosť zaslúžia.

Miroslav Brück: Chýbajúce strany
Skalná ruža, Kordíky 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Skalná ruža #Miroslav Brück #kniha týždňa #Chýbajúce strany
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk