Foto: Slovart
Vzrušujúce je, že táto zvláštna próza (originálne napísaná) sa odohráva na území, ktoré je nám veľmi blízke – veď Jadran je naše more – ale celkom sa v jeho dejinách nevyznáme. A stále vieme málo aj o súčasnej, presnejšie bývalej, Juhoslávii. Rozpadla sa, bola tam vojna, smrť, nenávisť, napätia… Ako teraz žijú? Čo bolo pred vojnou? Čo bolo za Tita? Čo bolo pred Titom? Toho všetkého sa týka výsostne umelecká próza Dragana Velikiča, ktorá však nesie aj hodnotu dokumentu. Pre spisovateľa je radosť aj záväzok dostať „na starosť“ takéto územie a písať o ňom knihy: Srbsko, Chorvátsko, Kosovo, Albánsko, Turecko, Rumunsko, Taliansko atď. Samá exotika, temperament, to ich spája, ale aké rozdiely sú v mentalite, v náboženstvách, vo zvykoch a v ideológiách, ktoré uznávajú!
Dragan Velikič si vymyslel dobrý prístup, ako zvládnuť tému. Najschodnejší a najhodnovernejší. Píše akoby o vlastnej rodine. O svojom detstve, o mestách, v ktorých žil, o ľuďoch, ktorí boli okolo neho. Tento kľúč k minulosti používa virtuózne – nie je to len sled udalostí, ale mozaika (niekedy nesúvisiacich udalostí), z ktorej sa vynára príbeh, osud (ale aj naliehavé javy dneška). Dominantná je v románe mama. V spomienkach existuje skutočná a potom ako odkaz v synových génoch. Čitateľ spoznáva jej život, detstvo, názory, povahové zvláštnosti. A cez túto rodinnú intimitu aj skryté pravdy o Srbsku a celom jeho geografickom i historickom okolí. Ožívajú mestá a miesta, ktoré poznáme z dovoleniek. Nadobúdajú celkom iný význam. Vidíme ich ako keby z rubu, nie dovolenkovo, ale ako keby sme tam patrili. Spoznávame ľudí, ktorí tam žili. Niektoré udalosti a postavy sa nás týkajú viac, niektoré menej, ale všetky majú v próze svoje miesto. Autor ponúka záujemcom o prienik do ľudského života a do dejín naozaj výdatné „sústo“, ale aj pôžitok z čítania.
Pre naše uši lahodne znejú už názvy miest, ktoré autor spomína, tamojšie mená, zvyky, informácie o ostrovoch, turistoch, plážach a mori. Spisovateľ v detstve chodieval napríklad s mamou a so sestrou k moru vždy s troma dekami. Mama vyžadovala poriadok aj v tomto. Kým iní rekreanti jedli bezstarostne chlebíky, oni si doniesli normálne jedlo, rezne, príbory, museli obedovať spôsobne. Mama pri tom hlasno komentovala okolie (deti sa hanbili), ktoré sa jej nezdalo dosť vychované. Vyžadovala poriadok, systém, čistotu, chcela mať život pod kontrolou. Preto aj mapovala minulosť. Syn kronikársku ambíciu po nej zdedil. Keď sa pravdivo zaznamená každý detail, každé slovo, každý výjav, nedá sa klamať. To je Velikičova metóda, a tak v próze prichádza aj ku konštatovaniam, ktoré sú prekvapujúco úprimné a v novinách sa o nich píše inak.
