Nie až také úžasné dobrodružstvá Ariany a Marka

14.03.2018 16:00

Eva Maliti Fraňová svojím novým románom Kustódi. Arianina kniha (2017) predkladá pred súčasného čitateľa pestré literárne menu.

Na ňom môžete nájsť postavu húževnatej spisovateľky, smrť rodiča, lascívneho vojvodu s takmer slepou vojvodkyňou, tajomných kustódov, bezdomovecký život, ľúbostný úlet so študentom básnikom, divadelné predstavenie v štýle Lerouxovho Fantóma opery či zostavovanie kníh osudu v priestoroch stráženého múzea. K tomu všetkému si ešte pripočítajte problém pamäti starnúceho človeka, hrdinkinu honbu za stratenou láskou, jedného humanoida a máte pred sebou kompletnú zostavu. Pokiaľ ste teda dostatočne odvážni, stačí si len vybrať to, čo vás z ponuky najviac zaujalo. Nečakajte však strhujúce servírovanie.

Oh, ahoj, Ariana!

Hlavná protagonistka Maliti Fraňovej je rozvedenou spisovateľkou a zamestnankyňou mestskej knižnice. Popri písaní, vyrovnávaní sa s kritikou jej predchádzajúcej knihy a popri starostlivosti o matku, ktorej postupne začne vynechávať pamäť, sa zoznamuje so vzhľadným študentom, básnikom Markom, ktorý je jej verným obdivovateľom. Po ich krátko trvajúcich ľúbostných avantúrach mladík zmizne. Ariana po tom, čo pochová matku a dá výpoveď v knižnici, zisťuje, že je jej bývalý manžel Imro prepustený z väzenia, kde sedel "za spreneveru financií vyčlenených na svetovú súťaž nevidiacich masérov“. Skontaktuje sa s ňou, aby jej odovzdal "mapu lásky“, ktorá by mala Ariane ukázať cestu k stratenému Markovi.

Po ich osobnom stretnutí v bratislavskej Medickej záhrade sa v zostave "fantastickej štvorky“: exmanžel Imro, spisovateľka Ariana, kustód esbéeskár Ďusi a pes Lucky vydávajú na púť, na ktorej konci by mal stáť hrdinkin milovaný básnik. Protagonistka tak prejde rôznymi bizarnými epizódkami od dočasného bezdomoveckého života až po neplánované účinkovanie v pompéznom divadelnom predstavení, ktoré organizuje nemravný vojvoda s vojvodkyňou. Ariana nakoniec nachádza v priestoroch múzea nezvestného partnera, ale už nie v jeho "ľudskej“ podobe, ale vo forme "strojového mladíka“.

Starý kontra nový svet

Na ploche románu sa tak vynárajú dve témy a s nimi úzko súvisiace problematické miesta textu. Vo vzťahu matky a dcéry sa tematizuje otázka pamäti a jej strácania sa: "…mama naďalej zotrvávala v divnom stave, vyzerala, akoby bola celkom sama. Vypadli jej aj slová a bez nich odišla do nemej samoty. Chvíľkový výpadok mysle však čoskoro skončil a reč začala naskakovať.“

V kontexte súčasnej svetovej literatúry sa v tejto súvislosti môže čitateľovi pripomínať príbeh profesorky lingvistiky trpiacej alzheimerovou chorobou Lisy Genovej v románe Stále som to ja (Still Alice, 2007) či pátranie starej dámy Maud po zmiznutej priateľke v knihe Hľadá sa Elizabeth (Elizabeth is Missing, 2014) Emmy Healeyovej. U Evy Maliti Fraňovej sa s touto problematikou rovnako pracuje na rovine rodinných vzťahov, ale nevyužíva jej potenciál naplno. Napriek tomu, že sa snaží túto tému zaujímavo formálne stvárniť prostredníctvom platformy denníka, zápiskov matkiných historiek z mladosti, jej rozprávanie sa zastavuje niekde pri zmesi úsmevnosti a tragickosti jednotlivých epizódok zo spomienok pamätníčky.

Pokiaľ sa pozrieme bližšie na vzťah zrelej ženy Ariany so študentom Markom, z ich interakcie sa vynára téma kolízie digitálneho priestoru so svetom "odpojeným“ od modernej technológie. Písané slovo sa tu tak dostáva do rozporu s textom jednotiek a núl na bielych obrazovkách počítača. Konkrétne je to vidieť napríklad v motíve kustódov pôsobiacich v múzeu, kde sa píšu "knihy života“ osudov jednotlivcov bez pomoci súčasných prostriedkov. Poprípade na príklade postavy básnika, ktorý má na začiatku hlboký vzťah k pôvodnej slovenskej literárnej tvorbe, no v závere končí na virtuálnom pieskovisku erotických hier s neznámymi používateľkami.

Opätovne sa tu však ambícia témy, v tomto prípade relativizovať ľudskosť a životný pocit súčasného človeka na ploche digitálneho sveta, nepremieňa do zaujímavej, rozvitej formy, ktorú môžeme aktuálne nájsť napríklad v románe českého prozaika Emila Hakla Umina verze (2016).

Prísľuby, ktoré neboli naplnené

V anotácii k románu mohla potenciálneho čitateľa prózy zaujať informácia, že kniha sľubuje istú dávku "príťažlivej zmesi magického realizmu a každodennej autentickosti“. Práve tá by mohla podľa zvoleného naratívneho postupu a foriem prameniť z perspektívy postavy Ariany, ktorej sa udalosti bežného dňa prelínajú s jej predstavami: "…takto sa naňho dívala, predstavujúc si, čo všetko by mohli podniknúť, keby na to prišlo. A on, doslova v zhode s tým, čo si predstavovala, v jednej chvíli vkročil dnu a zatvoril dvere.“

Intenzívnejšie je to cítiť v kapitole Múzeum, kde sa magické, "zázračné reálno“ premieta na plátne záhadných postáv kustódov, divadelníkov či vojvodského páru. Podobne to možno vnímať aj v latentne sa objavujúcom motíve Ariadninej nite, ktorá pomohla Théseovi dostať sa z labyrintu. Pomyselným bludiskom sa pre autorkinu hrdinku stáva životná situácia osamelej ženy bez blízkeho rodinného či partnerského kontaktu.

Maliti Fraňová sa pokúša vybudovať si vlastné bludisko s prelínajúcimi sa imaginárnymi, fantastickými a reálnymi uličkami rozprávania. Treba však zároveň dodať, že čitateľ by mohol z hľadiska protagonistky nadobudnúť pocit, že tu skôr ide o naivný, vyfantazírovaný "videoklipový svet“, bdelé snenie Ariany o mladej láske než o atmosféru románového univerza, ktoré by mohlo byť vybudované na prúde magického realizmu.

Ariana bez svojej nite

Z románu Kustódi. Arianina kniha je cítiť ambicióznosť. Chce ponúknuť čitateľovi zrelú protagonistku, ktorá je duchom mladá, samostatná, empatická, kultúrne rozhľadená (či už ide o platformu filmu, alebo literatúry), jemne ironická, ale nebojí sa byť naivne zaľúbená. Snaží sa prierezovo ponúknuť témy týkajúce sa mladého, moderného verejného priestoru a starého, postupne strácajúceho sa intímneho sveta pamätníkov.

Príklonom k magickému realizmu a mytologickému motívu ašpiruje na prózu, ktorá by mohla byť interpretačnou a zážitkovou výzvou. Ale celkové autorkino snaženie stroskotáva na fakte, že čitateľ je v prúde románu zasypaný rôznorodými formami (denník, pamäti či inscenované divadelné predstavenie), charaktermi a naratívnymi postupmi. Tento prístup však nesmeruje k dojmu labyrintu, v ktorom by sa dalo veľkoryso a so záujmom pohybovať, opak je pravdou. Namiesto prísľubu pútavého mixu zázračnosti či magickosti a autenticity každodenného prežívania súčasného človeka sa výsledný dojem z prečítaného rovná navŕšenej kôpke ošúchaných predmetností. .

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Kustódi #Eva Maliti Fraňová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk