Pred revolúciou pôsobil Oleg Pastier v disente. „My sme sa svojou nezávislosťou v kultúre, pôsobením mimo režimu neusilovali o štátny prevrat. Áno, túžili sme po zmene, no nič násilné sme nepodnikali. Pre nás to, čo sme robili, bola normálna literatúra, normálne výtvarné umenie, normálna hudba, jedným slovom normálna kultúra,“ povedal Pastier v knihe rozhovorov Jána Štrassera s ôsmimi slovenskými vydavateľmi Osem vytrvalých.
Koncom 70. rokov začal Oleg Pastier vydávať samizdatový časopis Kontakt, koncom 80. rokov zase Fragment a Fragment K. Od roku 1990 začal Fragment vychádzať oficiálne a vznikla aj jeho knižná edícia v Pastierovom vydavateľstve F.R.&G. Časopis Fragment je súčasťou Zbierky českých a slovenských samizdatových periodík z rokov 1948–1989, ktoré v roku 2013 zaradili na prestížny Zoznam UNESCO Pamäť sveta.
Samizdatovo Pastier vydal básnické zbierky Tieň Chamraj (1981) a Pavúčie hniezda (1982), po revolúcii mu potom vyšli Plot (1992), Oko za zub (1995), Možno (2003), Album (2006).
Pastier ako autor vydal aj knihu rozhovorov s Albertom Marenčínom Nezabúdanie (2004), knihu rozhovorov s jedenástimi literátmi Z protiľahlého brehu (2008) a sériu portrétov významných slovenských osobností Za ozvenou tichých hlasov I. – III. (2011 – 2013). Z prozaických diel sú to spoločné knihy s Ivanom Kadlečíkom Spytovanie. Román (2010) a Krúženie (fragmenty románu) (2014).
„Naozaj píšem, vydávam knihy a časopis ako pred Novembrom 1989 – s dôrazom na morálnu kontinuitu, ktorá nie je ničím iným, iba "stavaním hrádzí proti ničote“ – ako kdesi napísal Ivan Kadlečík. Ničota je totiž vírusová potvora a votrie sa do každého režimu a do krvného obehu každej spoločnosti náchylnej na periodické zlyhávania,“ povedal o svojej práci pre Pravdu v roku 2013, keď získal Cenu Dominika Tatarku. Prestížne literárne ocenenie mu udelili za knihu Za ozvenou tichých hlasov II. "V knihe Za ozvenou tichých hlasov II, som sa pokúsil o pochopenie a následné znovuzloženie fragmentov roztrúsených právd a poloprávd dôležitých dejinných udalostí, ktoré zásadným spôsobom zasiahli a následne určovali naše vzostupy a pády v rokoch 1948 – 1989,“ povedal vtedy Pastier pre Pravdu.
Ako editor je Pastier podpísaný pod knihami Pohybliví v pohyblivom (2007), Pohybliví nehoria – Laučík, Štrpka, Repka (2009), Haiku, haiečku, haiku zelený (2011), Poker s kockami ľadu – Laučík, Štrpka, Repka (2014) a Mandeľštam Osip: Zázrakmi chránená tíš (2017). Kniha Poker s kockami ľadu sa v roku 2014 stala víťazom ankety denníka Pravda Kniha roka.
„Oleg Pastier je básnikom, ale aj básnickým danteovským sprievodcom po slovenskej literatúre. Sprevádza na ceste tých, ktorých má rád: Dominika Tatarku už v samizdatových časoch, neskôr Alberta Marenčina, Ivana Laučíka, Petra Repku, Ivana Štrpku a Ivana Kadlečíka. Potom Štefana Krčméryho, Thea H. Florina, Ela Havettu, Pavla Hrúza, Tomáša Janovica a výtvarníkov zo Skupiny Mikuláša Galandu,“ povedal predseda poroty Ceny Dominika Tatarku Peter Zajac pri príležitosti ocenenia Pastiera. „Oleg Pastier je v dnešnom čase nepamäti živou pamäťou našich čias. Nevyzývavou, nestojí v rade na pocty, radšej chodí sám, v tichom spoločenstve svojich autorov. Vytrvalo, bez okázalosti, s nebývalou stálosťou.“
Oleg Pastier bol držiteľom aj množstva ďalších cien. Prezident republiky ho v roku 2016 vyznamenal Radom Ľudovíta Štúra 2. triedy, získal aj Cena Václava Bendu (2015). Český Ústav pre štúdium totalitných režimov ju udeľuje osobnostiam, ktoré zohrali významnú úlohu v boji za obnovu slobody a demokracie Československa. Pastier bol tiež držiteľom ocenenia Biela vrana (2014) a jeho rozhlasovú tvorbu niekoľkokrát ocenil Literárny fond.
V Pastierovom vydavateľstve vychádzali diela autorov ako Karol Chmel, Eugen Gindl, Leopold Lahola, Ján Litvák, Juraj Mojžiš či Alta Vášová. A v neposlednom rade tvorba básnickej skupiny Osamelí bežci, ktorú tvorili Ivan Laučík, Peter Repka a Ivan Štrpka. „Poéziu Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku poznám od svojich študentských čias, vždy mi boli blízki. Mal som pocit, že treba nejako zaujímavo sprítomniť históriu a peripetie Osamelých bežcov cez ich básne, ale najmä cez iné texty a dokumenty, ktoré boli roztrúsené po časopisoch. Vymyslel som si, že by som to urobil na spôsob dokumentárneho filmu, ktorého chrbtovou kosťou bude časová os. Tak vznikla kniha Pohybliví v pohyblivom. No veľa materiálu mi ostalo, objavili sa nové texty, skrátka, vyžiadalo si to ďalšiu knihu – Pohybliví nehoria. Potom sa mi dostali do rúk listy, ktoré si všetci traja písali dlhé roky. Fascinujúce sú najmä tie, ktoré písal Laučík – sú to jednoducho artefakty. Knihu Poker s kockami ľadu som koncipoval tak, aby cez listy zaznel príbeh Osamelých bežcov,“ povedal Pastier v rozhovore Jánovi Štrasserovi v už spomínanej knihe.
