Olega Pastiera som stretla osobne len pár ráz, ale teraz sa mi zdá, že som sa s ním rozprávala každý deň. Prostredníctvom jeho tvorby, ktorá prináleží do rôznych sfér kultúry, prostredníctvom kníh, ktoré vydával, tvrdiac, že mu ide o knihy, ktoré majú zmysel a musia byť také, aké chce sám čítať. A boli to e-maily, ktoré v poslednom asi polroku sa síce "odmlčali“, ale za roky som cez ne spoznala človeka láskavého, prajného, prísneho k sebe i k akémukoľvek zlu. A musím povedať, že som v ňom stretla i človeka s istou príjemnou trémou, priam hanblivosťou. Nikdy sa "nevytŕčal“, (,,Buďme my radšej v závetrí tieňa – tam je miesta habadej.“), bol skôr v úzadí. V Dolnom Bare si robil prácu, ktorá ho zaujímala a ktorú mal rád. Tvoril svoje a spoluvytváral diela iných – ako editor bol majstrom, vedel vo svojom dome, ktorý bol pracovňou i vydavateľstvom, vždy nájsť to, čo do kníh potreboval.
Jeden z najlepších literárnych časopisov
Nebol náročný na priestor a materiálne podmienky, pretože v časoch totality a normalizácie žil a tvoril v podmienkach neporovnateľne ťažších. A z tých podmienok dokázal "vydolovať“ jeden z najlepších slovenských literárnych časopisov – Fragment, z cyklostylovaných publikácií Knižnú edíciu časopisu Fragment a knihy z vydavateľstva F. R. & G. sú vizuálne i obsahom príťažlivé.
Olegovi Pastierovi sa po Novembri ’89 naplnil sen, keď mohol vydávať knihy, časopis, robiť rozhlasové fíčre a svoju pôvodnú tvorbu slobodne, bez obmedzovania cenzúrou, po čom "v podzemí“ vždy túžil. Nezastavoval sa zbytočne pri váhaní (,,Takto si bežím po dlhej trati – s vodnou priekopou ako bonusom.“), konal, zdá sa, tak, ako mu kázalo svedomie, vôľa a láska k dobru a ľuďom. Neprosil, nechválil sa, radšej nasmeroval slová do humoristickej roviny a kde bolo treba, i do irónie či až satiry. Mal na to nielen talent, ale akosi aj právo. Bol, ako je všeobecne známe, jednou z kľúčových postáv nášho disentu a občianskeho kultúrneho samizdatu. Jeden z mála ľudí, ktorí nemuseli zmeniť svoje správanie a postoj po roku 1989. Bol prísny k sebe, prísny a súčasne žičlivý k iným.
Keď sa povie Oleg, myslí sa aj Ľudmila
Keď sa povie Oleg, myslí sa súčasne aj Ľudmila, jeho manželka. Oleg a Ľudmila, okrem niekoľkých externých spolupracovníkov, tvorili v podstate vydavateľstvo. Popri praktickej Ľudmile väčšmi vynikla Olegova zádumčivosť, popri jej organizátorských schopnostiach Olegov zmysel pre chvíľu zastavenia a debatu. A na jar sadili, v lete spolu varili tekvicu a džemy, na jeseň oberali ovocie a Oleg kosieval trávu a strihal plot. A potom sedeli na verande pri pohári červeného vína.
Zdalo by sa – bežný život ľudí. Ale taký život zanechal po sebe silnú stopu. Nielen prostredníctvom skromného, ale radostného Olegovho úsmevu, keď nám v Košiciach pred Artforom vyšiel kamarátsky v ústrety – dostal z nemocnice, kde sa doliečoval, vychádzku – aby sa mohol stretnúť aj s košickými priateľmi. Nielen prostredníctvom viacerých dôležitých spoločenských ocenení, ktoré si bezpochyby zaslúžil. Nielen prostredníctvom kníh našich a inonárodných autorov a časopisu s príťažlivým znakom a farbou. Silnou stopou zostáva jeho pôvodná tvorba v podobe šiestich básnických kníh, s vyše dvadsiatkou umeleckých rozhlasových fíčrov, keď časť z nich pretransformoval do knižných podôb.
Oleg Pastier vedel scenáre urobiť na mieru a s intenzívnym efektom. A ide aj o knihy rozhovorov a vynikajúcu editorskú tvorbu s časovou a priestorovou kolážou dejinných udalostí a osudov jednotlivcov. Vedel vybrať originálne materiály a témy, použiť rôznorodé žánre, čo príjemcu nielen upúta, ale často i ohromí – pozitívnou veľkosťou dobra alebo nepredstaviteľným zlom. V jeho knihách sa premietajú dejiny 20. storočia i tohto aktuálneho prostredníctvom ľudských osudov.
Pre toto všetko, ale aj pre osobnú charizmu zostane Oleg Pastier pri nás predovšetkým ako príjemný, obetavý, pracovitý a príťažlivý človek. Jednoducho bol a zostal pojmom. "Držte sa statočne!“ takto končieval skoro každý svoj e-mail.
