Držať sa srdnato. Básne, niečoho pevného... Spomienka na Olega Pastiera

25.03.2018 16:00
Oleg Pastier
Oleg Pastier (17. apríl 1952 - 15. marec 2018) Autor: ,

S Olegom Pastierom sme „hrávali“ spolu niečo ako korešpondenčný šach. On do mňa esemeskou, ja doňho mailom a naopak, držiac sa Tatarkovho: národ sa deje v reči. Prísny a nežný priateľ literatúry, básnik, vydavateľ, publicista, dramaturg a blízky kamarát, tým všetkým bol pre mnohých z nás. Oleg odišiel na večnosť minulý týždeň, 15. marca, rozlúčka s ním sa udiala v bratislavskom krematóriu včera. No ešte prv, ako opustil tento svet, stihol stvoriť pomyselný vzdych-epitaf v podobe haiku: Dohrať a zaplatiť, / dopiť a utrieť ústa! / smrť si už píska...

O Olegovi Pastierovi, Olinovi, Olinkovi, Olijankovi či Olegsonovi Bartoldym (býval v obci Dolný Bar, neďaleko Dunajskej Stredy) som už tuším všetkým povedala všetko. Držiac sa však srdnato a pevne niečoho pekného, ako Oleg v mailoch kázal, dovoľujem si tak urobiť znovu, presnejšie a naposledy.

V roku 1990 som dala výpoveď v Literárnom týždenníku a hľadala si zamestnanie. Napadlo mi, že zájdem aj do redakcie Fragmentu. Aj som zašla. V miestnosti sedeli Juraj Spitzer, otec a syn Šimečkovci, Miloš Žiak, Oleg Pastier a dáke ženy, ktoré som nepoznala. Predstavila som sa a opýtala na prácu v redakcii. Všetci na mňa vyvalili oči, zdalo sa mi, že som ich priviedla do rozpakov ešte viac ako seba. Miesto vraj nemajú; otočila som sa vo dverách a bežala kade ľahšie. Mala som pocit, že budú o mne klebetiť, pre istotu som sa na ulici rozplakala. Tí ľudia v redakcii sa voči mne správali dosť nepriateľsky, cítila som, že je to kvôli môjmu otcovi Vincovi, ktorý bol možno pre nich predstaviteľom oficiálnej literatúry, a oni boli predsa bývalí disidenti, nepriatelia toho oficiálneho, čo slovenská literatúra ponúkala.

S Olegom Pastierom som sa zoznámila osobne omnoho neskôr v rozhlasovom bare. Tato už nežil, mala som vydané tri knižky v Slovenskom spisovateľovi, všetky pod starostlivou kuratelou jeho manželky, knižnej redaktorky. Texty, ktoré som mala napísané, som chcela vydať nejako inak a inde, povedzme, že som nechcela, aby ma ustavične spájali s otcom a s vydavateľstvom, v ktorom pracoval. Chcela som sebe aj ľuďom ukázať, že viem „lietať“ a že „lietam“ alebo píšem dobre. Najskôr som Olegovi poslala po Janovi Litvákovi texty, neskôr som sa opýtala na možnosť publikovania v jeho vydavateľstve, na žiadosť o štipendium a napokon sme sa stretli osobne. Na stretnutí sme sa dlho písomne dohadovali. To „písomne“ bolo v našej komunikácii s Olegom odvtedy najdôležitejšie.

Zavše sme si zavolali, niekedy sa stretli aj osobne, pravdaže, boli časy, keď sme jeden druhého dosť nástojčivo vyhľadávali, aj sme sa neskôr rozvadili, čo sa s prísnym a „srdnatým“ Olegom stalo viacerým, ale naše priateľstvo, aj udobrovačky či zvady, akoby sa celé odohrávalo najmä v písomnej komunikácii. Všetko sme si vždy krajšie napísali, ako povedali, iba to napísané akoby platilo a bolo bernou mincou.

„Bokom“ od oficiálnej kultúry

Oleg Pastier bol prísny chlap. Najprísnejší, akého som poznala. Nielen na kamarátov či kolegov a nielen v literatúre. Rovnako prísny a povedzme, že aj kritický, bol aj na seba či k sebe. Z počutia aj z prečítaného viem, že bol disidentom. Narodil sa 17. apríla 1952 v Tekovskej Novej Vsi, dnes časti obce Nová Dedina v okrese Levice, študoval na strednej škole v Nitre, kde býval až do maturity s rodičmi. Jeho otec bol dekanom Pedagogickej fakulty v Nitre, odkiaľ však musel v roku 1970 odísť, keď vystúpil proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Táto udalosť pravdepodobne dospievajúceho študenta ovplyvnila, komunistickú normalizáciu a jej nenormálnosť a nemorálnosť začal vnímať ako niečo, čo s jeho pohľadom na svet nie je zlučiteľné. Odvtedy pracoval ako robotník v rozličných zamestnaniach.

V druhej polovici sedemdesiatych rokov sa začal v Bratislave stretávať s Vladimírom Archlebom, Igorom Kalným, Jánom Budajom, Františkom Mikloškom, manželmi Bočkayovcami, Otisom Laubertom, Vladimírom Havrillom a mnohými inými umelcami, ktorí stáli či kráčali proti oficiálnemu prúdu. Najskôr začal rozširovať iba niektoré texty, ktoré si zaslúžili publicitu alebo ho nejakým spôsobom zaujali – Solženicynova prednáška či esej Milana Šimečku, no postupne sa „nazbieralo“ aj na samizdatové časopisy, ktoré začal vydávať. Kontakt, Fragment a Fragment K.

Počas nežnej revolúcie v roku 1989 stál pri zrode občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu. Sedemnásty november ho zastihol v Pukanci u spisovateľa a priateľa Ivana Kadlečíka, kde vraj sedel pri peci a ako obyčajne – prikladal (pracoval v rôznych kotolniach ako kurič). Už 19. novembra, po prvom protestnom mítingu v priestoroch Umeleckej besedy v Bratislave, sa spolu s Martinom M. Šimečkom, Jánom Budajom a Milošom Žiakom zúčastnil na stretnutí v byte Jána Langoša, na ktorom vznikol názov hnutia – Verejnosť proti násiliu, hnutia, ktoré tak významne ovplyvnilo politické dianie počas nežnej revolúcie.

V roku 1990 začal „svoj“ Fragment vydávať verejne, ani nekoketoval so vstupom do politiky, naopak, naďalej sa držal „srdnato“ a „bokom“ od oficiálnej kultúry, zostal akýmsi oficiálnym „disidentom“, ktorý dianie v literatúre, kultúre aj politike síce sledoval „spoza pece“, ale zato veľmi pozorne.

Vo svojom vydavateľstve F. R. & G založil knižnú edíciu, a ak sa nám pred rokom 1989 všetkým zdalo, že knižka by mala na svojho čitateľa zavolať z pultu a mal by ho zaujať jej obal, Olegove knižky, akési krémové zošity, zostali stále zošitmi, kde je text na prvom mieste. Dnes v záplave omračujúceho nevkusu sú výnimočné a pekné svojou jednoduchosťou.

Spolupracovala som s Olegom, keď pracoval v Romboide aj v rozhlase, kde vytvoril sériu 23 fíčrov pod názvom Rodinné striebro, v jednom z nich (Boli biele Vianoce, padal čierny sneh) som dokonca zaspievala!, a rozhlasových relácií Obuj sa a choď, Avantgardy, Európska poviedka.

Zdravý „fanatizmus“

V mojich očiach sa „disidenti“ väčšinou dištancovali od slovenskej literárnej minulosti, na ktorej, povedzme s ohľadom na svoje korene, ja uľpievam. Niektorých autorov, akokoľvek kontroverzných, nemožno obchádzať.

Keď sme sa zoznámili, Oleg mi rozprával o svojom projekte Rodinné striebro. Ako si spomínam, práve pripravoval reláciu tentoraz o skladateľovi – Iljovi Zeljenkovi. Od začiatku mi bol sympatický jeho zdravý „fanatizmus“. Zhovárali sme sa aj o Jankovi Silanovi, o Trnavskej skupine, vravel mi, ako čítal môjho tata ešte ako chlapčisko, o Dušekovi, Mitanovi, ale aj prekladoch Joycea od Jozefa Kota, ktorého debut čítal hneď, ako vyšiel. Neskôr sa s mnohými z „disidentov“ práve kvôli ich jednostrannosti a neochote prijať iný názor rozišiel.

Okamžite, ako som sa vrátila domov, som mu napísala mail a spripomienkovala a doplnila tú jeho reláciu o Zeljenkovi a nakontaktovala ho na Iljovu manželku Marienku.

Niekedy sme si počas dňa sedenia za písacím stolom vymenili aj zo štyri maily. Všetky ich mám odložené.

Väčšinou sme si písali o počasí, knižkách, o tom, čo robíme a nerobíme a mali by sme, inokedy sme si navzájom poslali niečo na ukážku, prípadne zacitovali z rozčítaného textu. Vždy, keď sa Oleg ozval, zahanbila som sa, aká som lenivá a začudujem sa, čo všetko medzitým, čo sme mlčali, stihol urobiť, prečítať, napísať.

Tu u nás v Modre sme sa stretli iba zopárkrát. Zašli sme na cintorín za Kadlečíkovcami aj za Ilečkom, ukázala som mu „jurkovičovskú Modru“ a pochválila sa svojím kuchárskym umením. Keď prišiel domov, čakal ho v doručenej pošte mail odo mňa, kde som mu všetko ešte raz povedala… Iba to napísané akoby sa cenilo.

Vždy, keď som bola dlhší čas odcestovaná v zahraničí, nabrala naša korešpondencia obrátky a chytila akýsi sviežejší či zmysluplnejší vzduch do plachiet.

Keď sa vyliahne haiku

Keby som naše maily vytlačila na papier, bola by z nich celkom slušná kopa. Najviac som sa potešila, keď sa v texte vyliahlo haiku alebo báseň. Oleg bol pre mňa v prvom rade básnik. Okrem toho, že bol všetkým, čím bol. Myslím si, že aj on sám seba považoval najmä za básnika, hoci zohral významnú úlohu ako vydavateľ aj ako redaktor. Vydával vynikajúce knižky, robil vynikajúce relácie, sebe však knižky akoby zabudol vydávať, hoci určite je čo. Ani mne knižka v jeho vydavateľstve napokon nevyšla, hoci poviedky, ktoré som neskôr vydala inde, takmer všetky Oleg čítal, pozorne okomentoval a trochu upravil.

Na záver ponúkam úryvky z korešpondencie, ktorá si nenárokuje na súkromie, ale naopak, s ohľadom na haiku či básne.

Z Baru do Modry: „Modrá, večer som sa pokúsil pozerať môjho obľúbeného Poirota – novú sériu – ale zaspal som v najlepšom. O jednej som sa zobudil, potom o druhej, potom o pol štvrtej a nakoniec až o šiestej… trhaný budíček, hlava ako zlodejov mech, zima krehká a jasná… dve kávy, čaj, med a paralen. raňajky pracujúceho… Tri dni musím makať na plné pecky, inak sa nedá. Haiku:
Dve kávy, čaj, med
a krabička cigariet.
Skromný je môj svet…
A inak: tvoje stručné mailové poviedky rád čítam, celá Modra je v nich, všetci – aj tých, ktorých nepoznám… Pokúsim sa dnes pohľadať ten môj rozhovor s Grossmanom, prípadne ti ho prepošlem. Dobre? A drž sa. Zimu kriesi Kai s Gerdou kdesi v grónskom nekonečne. O. P. S. jedno ranné mailové haiku:
Hovorím ticho…
Ale poznám každú lesť
smutného smútku… “

Z Modry do Baru: „Oleg, šetri plynom, nie slovami! Veverica zhovorčivá.“

Z Baru do Modry: „Modrá, už mi mrzne, musím na vlak, depka sa na mňa zakvačila pazúrmi, nechce sa mi nič a nikde… Preposielam ti pozvánku na výstavu Jara Štullera, ktorá bude kdesi v Čechách… mám sa s ním dnes stretnúť, príde do rozhlasu a prinesie mi obrázky na obálku Romboidu. Všetky tohtoročné čísla budú mať obálku od Jara Štullera! Koncom roku alebo začiatkom budúceho bude veľká výstava a farebný katalóg! Konečne! Po štyridsaťročnej práci, ktorú pozná zopár priateľov… ale tak to má asi byť – dobré sa až na konci ukáže… Drž sa, píš román, z toho sa nevytancuješ ani nevykrútiš! O. P. S. a jedno ranné haiku, ktoré skočilo na papier a ani sa nepýtalo:
G. Ajgimu
A ak je, nech je…
A to, čo bude potom,
smrť si odnesie…
(No a včera – pri čítaní – kde sa vzala, tu sa vzala jedna čitateľská parafráza… je to viac voľný preklad alebo čo… Karion Istomin bol starý Rus – cituje ho Asejev – a tu je to štvorveršie):
Ak sa učíš písať básne,
piesní sa drž v každom verši.
Hlásky klopkajú ako noha presne
a nikto ich už z rytmu nevyruší.“

Z Modry do Baru: „Oleg! ,A ty čérny tam odzadu, nevystrkuj na nás bradu, ja nemóžem, že sem černý, ja sem z murínskej zemi…' V Rusku sú Vianoce, Vaľka má večer slávnostný. V našom kostole dnes posväcujú trojkráľové kriedy. Obedujeme s Jankom, pozvala som ho. A u nás všetci v nedeľu idú preč.
Odhŕňame sneh s Jankom. Janko búcha, hučí na gánku. Včera bol u pani Bakošovej na káve. Hovorí sa, že jej muž dodával Nemcom víno. Keď ho po vojne vyšetrovali, hovoril, že dával som im víno, ale druháka a zlomené! Bakošovci boli kotlári. Tu v Modre robili sudy. Na víno.
Želám Ti bielu, sebe tiež, studený, biely deň, nech sa Ti niečo podarí, ak nič iné, aspoň niečo pekné uvidieť či dobré zjesť. Robinsonka Šikulovna…“

Z Baru do Modry: „Modrina modrá: Dnes je Roždestvo Christovo, poumývaj si ruky peniazmi, nakŕm chudobných aj všetkých ostatných kračunom… Veľké povečerie by malo byť štedré k iným viac ako k sebe. A snehu je, o piatej som ho poodhŕňal a na čistom prahu môžem zapáliť sviečku za všetkých, ktorí už tu nie sú. Drž sa. Oleg P. S. a jedno dnešné ranné haiku o včerajšom dni:
Kýchajúci deň.
Ktosi zvoní. Mihne sa
popri stene tieň.“

Neodbočiť na hlavnú

Takéto správy chodievali z Dolného Baru do Modry a späť. Zavše o vtákoch, ktoré prileteli a už sa zberajú, inokedy o mačkách, ktoré nakukli do dvora, o knižkách alebo psíkoch Dore a Bakovi, či vernom Bangovi, ktorých som nikdy nevidela, ale poznám ich, aj tých, čo sú už v nebi, takmer osobne. Od Olegovej Ľudky viem, že Abrakadabrak, Bak, odprevadil Olega až tam a kúsok ďalej… Zavše o štvrtej ráno sme už bývali na nohách, písali sme si o tom, ako varíme a pijeme kávu a niekedy ju zajedali tabletkami, okolo nás svet, „sto čertov sa žení s mátohami“, dôvodov slávne sláviť čoraz menej, čo asi?, svet dnes má iné starosti ako knižky, ako poéziu, iné rauše, iné hračičky. Nechajme mu jeho radovánky a ako napísal kdesi v básni Ezra Pound a zacitoval v ktoromsi z mailov mailovaný Oleg: „Poď, poľutujeme tých, ktorí sú na tom lepšie ako my…“

Keď sa ma Jurko Johanides pýtal, aké slovo mi napadne v súvislosti s Olegom, aký bol, keby som to mala vyjadriť iba tým jediným slovom, bez váhania som povedala „nasratosť“. Druhým, ktoré stojí vedľa vo dverách, je pracovitosť. Oleg mal, kedykoľvek som ho stretla, dobre nasadené pracovné tempo, dopisoval scenáre, čítal, písal básne a vravieval, že nič iné ani netreba, že o všetko ostatné sa postarajú tam hore…

Na záver pridávam ako obrázok z pracovne jedno z jeho ranných modrých haiku:
Môj písací stôl…?
Prístav smútku a námah
a vĺn búrnych snov…

Citovaný mail Oleg skončil slovami: „Modrá, na vedľajších koľajách je predsa len lepšie… Hlavne: drž sa a neodbočuj na hlavnú!“

Áno, Oleg, ty si dôkazom toho, že aj na vedľajšej koľaji sa dá prežiť plný a dobrý život. Nech Ti je slovenská zem ľahká, bolo mi cťou, ďakujem.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#úmrtie #Oleg Pastier #Fragment #F. R. & G.
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk