Trvalo takmer štyridsať rokov, kým vydal Slovenské povesti knižne (1880). O päť rokov po ich vydaní v predtuche vlastnej smrti ukryl rukopisy „zapakované v doskovej skrini“ v sakristii jasenovského kostola. Symbolicky ich uložil, ako tkaninu zo slov, medzi bohoslužobné rúcha.
Keď Hieronymus Bosch namaľoval Záhradu pozemských rozkoší (1504), umiestnil milencov do bubliny, umožňujúcej plávať na neviditeľných vodách alebo sa nad nimi vznášať, kým sa nerozplynie v prázdnote. Boschova bublina však nepraská – zobrazuje archetypálny symbol psyché nad časom a nad priestorom. Predstavuje neviditeľnú realitu, okrúhlu prázdnotu, ktorú spravujú rozprávači príbehov a mystici. Je to prázdnota, ktorá nie je horror vacui, ale, paradoxne, je primárnym zdrojom všetkého. Aj pohybu a vízií spoločenstva, ktorého zmyslom je pretrvanie.
To, čo dokáže stvoriť neviditeľnú realitu, je poetická myšlienka. Keď Pavol Dobšinský prijal roku 1842 výzvu Jána Francisciho zbierať ľudovú slovesnosť, bol ešte len štrnásťročným tínedžerom levočského lýcea. Ako aktívny člen levočskej Jednoty začal zapisovať rozprávky, porekadlá a príslovia. Očarili ho najmä poetické fragmenty povestí. Čím dlhšie sa „zberu“ venoval, tým menej ho zaujímal doslovný prepis či historizujúci záznam, vrátane vysvetliviek so slovníčkom menej používaných výrazov. Upravovať príbehy znamenalo pre neho umocniť poetickú myšlienku, dať jej hlbinu a tvar. Nahmatať pulz ducha.
Tento Dobšinského postup, ktorý by sme mohli nazvať zaujatím pre básnenie v ľuďoch a ich príbehoch, považujem za kľúčový. Omnoho neskôr ho sformuloval nemecký filozof Martin Heidegger v stati Básnicky bydlí člověk (Oikoymenh, 1993); prednáška po prvý raz odznela roku 1951. Heidegger v nej poukázal na básnika ako niekoho, kto umožňuje, aby sa k slovu dostal dom sveta, aby v ňom ľudia mohli bývať. „Měrou, kterou se člověk poměřuje, je tedy božství, a tento Bůh je básníkovi mírou jakožto Neznámý, který se však zjevuje skrze zřejmé věci, prostřednictvím odhalování, kterým dává vidět to, co se skrýva, ale nepokouší se vytrhovat skryté z jeho skrytosti“ (Heidegger). Obdobná, ak nie totožná, myšlienka sa stala Dobšinského cestou, hľadaním i cieľom. V nemalej miere k tomu prispelo aj jeho kazateľské poslanie. Keď roku 1861 umrel v Drienčanoch jeho priateľ, evanjelický kňaz, spisovateľ a folklorista Jonatan Dobroslav Čipka, Dobšinský ako tridsaťtriročný prijal ponuku drienčanských farníkov a stal sa ich kazateľom.
Podľa monografistu Andreja Melicherčíka sa v rokoch 1850 – 1852, keď vznikali prvé zbierky rozprávok v spolupráci s Augustom Horislavom Škultétym a Jonatanom Dobroslavom Čipkom, Dobšinský na spolupráci nezúčastňoval pre tajomnícke povinnostiam u Stanislava Reussa a recidívy choroby. Omnoho pravdepodobnejšia je však domnienka, že Dobšinského uchvátila poetická myšlienka jednotlivých textov, ich metaforickosť a symbolickosť, a preto pracoval na vlastnej verzii prostonárodných slovenských rozprávok. Drienčany sa stali nemým svedkom tejto práce, napriek smrti jeho prvej manželky Paulíny (umrela na suchoty roku 1862), ich spoločnej dcérky Olinky (umrela v máji 1863), napriek smrti troch svojich priateľov z levočských štúdií Janka Čajaka (1867), Ľudovíta Kubániho (1869), a napokon aj Jána Bottu (1880). Zažil tam aj šťastné chvíle z druhou manželkou, vdovou po Jankovi Čajakovi Adelou.
Trvalo takmer štyridsať rokov, kým vydal Slovenské povesti knižne (1880). O päť rokov po ich vydaní v predtuche vlastnej smrti ukryl rukopisy „zapakované v doskovej skrini“ v sakristii jasenovského kostola. Symbolicky ich uložil, ako tkaninu zo slov, medzi bohoslužobné rúcha. V októbri 1885 umrel na fare v Drienčanoch.
Plavčík a Vratko, čo osúšajú slzy sveta
Kráľ zablúdi v lese a prespí na povale u rubára. V chalupe sa do rána narodí chlapec. Kráľ začuje slová babice, že chlapec bude šťastný, lebo dostane za ženu kráľovu dcéru, ktorá sa narodila v tú istú noc. Spomenie si, že aj on doma zanechal samodruhú ženu. Pred odchodom presvedčí rubára, aby mu syna zveril do výchovy. Onedlho príde po neho sluha, ktorý ho spolu s kočíkom hodí do rieky. Chytí ho bezdetný mlynár, vezme ho k sebe a spolu so ženou ho vychovajú. Dá mu meno Plavčík: Ten, ktorý priplával po vode.
Začiatok príbehu je obdobou narodenia Mojžiša, ktorý sa narodil hebrejským rodičom v Egypte v čase, keď faraón vydal nariadenie, aby bol zabitý každý Hebrej novorodenec. Matka ukrývala dieťa tri mesiace, potom vymazala papyrusový košík smolou a položila ho do Nílu. Faraónova dcéra košík zazrela, dieťa vzala k sebe a dala mu meno Mojžiš: Ten, ktorý bol vytiahnutý z vody.
Mojžiš vyviedol Izraelitov z Egypta. Plavčík vyrástol na muža, ktorý sa vydal za Vratkom, aby spolu osúšali slzy sveta. Evanjelizované spoločenstvá postupne vkladali do starých príbehov starozákonné a novozákonné motívy. Mlyn v tomto kontexte predstavuje alegóriu vzťahu Starého zákona a Nového zákona; pšenica starého zákona mala byť pomletá v mystickom mlyne na múku, chlieb zástupov.
Židovský Jahve bol živým Bohom. Komunikoval s človekom a prehováral k nemu ústami prorokov. Vratko zosobňuje predstavu boha slnka. Tri zlaté vlasy, štylizované lúče slnka, môžu byť aj opozitom k trom strieborným Mohamedovým vlasom, ktoré sú uložené v Jeruzaleme.
Poetická myšlienka Pavla Dobšinského našla svoj stred v osúšaní sĺz. Plavčík putuje za Vratkom v mene tých, čo „plačú vo svete“. Keď to začuje Vratkova matka, aj jej vypadne slza z oka, uľútostí sa nad toľkou ľudskou biedou a Plavčíkovi pomôže. Plač spôsobuje studňa, čo vyschla, a strom, čo „rodil pekné a zdravé ovocie, od ktorého každý nemocný ozdravel“. V oboch prípadoch ide o odkaz na Nový zákon, vodu a strom života. Orákulum predstavuje aj bárka s prievozníkom, ktorému „slzy neosychajú od trápenia, keď už nevládze kermenovať“. Prievozník spolu s bárkou patria do výbavy slnečného boha (v staroegyptskej tradícii existovala bárka s Božou schránkou, na ktorej sa plavil boh Ré oblohou). Pre Dobšinského predstavuje prievozník aj ľudskú schránku tela, ktorá bude v službe pokračovať aj po „odovzdaní vesla“, ako to je zakódované aj v jazyku. Archa tela, kde má Boh svoj chrám, je archou novej zmluvy.
Dobšinského poetický rébus je zrkadlom spásy; soľou zeme (plač) a svetlom sveta (Kristus). (Mt 5:13) Plavčík v literárnom podobenstve putuje za Vratkom (nesmie sa mu pozrieť do tváre, aby ho slnko neoslepilo), aby sa stal pomocníkom človeka, v širšom zmysle záchrancom niekoho iného, lebo taký je údel človeka v dome sveta, kde sa duša chce zabývať.
Laktibrada
Aby si Dobšinský privyrobil, prepisoval pozemkové knihy. Svoje deti Vladimíra a Ľudka (tretí syn Ivan Branislav umrel ako dieťa), vrátane adoptívneho syna Jána Čajaka, vyučoval sám. Napriek minimálnym finančným prostriedkom na fare sa vždy našlo miesto pre jednu-dve siroty. Pamätať na siroty a vdovy patrilo k základnému biblickému mementu.
Sirotstvo znamená stratu primárneho postavenia alebo podpory. Sirota má osobitné miesto v každej kultúre (Mechúrik Koščúrik, Sirota Podhradských či viaceré slovenské povesti s opakujúcim sa motívom sirotstva). Osamelosť siroty presahuje čas i miesto a vo svojej sakralite stojí na prahu zázraku. Aj v slovenských povestiach sa sirota vždy dočká pomoci zo strany božstiev v zmysle duchovnej adopcie. Klasický motív siroty a macochy po druhej ženbe otca funguje, paradoxne, ako matrica, ktorá sa nemení, aj v rozprávke o Laktibradovi.
Macochina dcéra a pastorkyňa chodievali spolu na priadky. Macochina dcéra „len smiech a zhon robila“ a nič nenapriadla. Pastorkyňa ticho sedela a napriadla vždy dve-tri vretená. Práve vretená s priadzou sa stanú zámienkou na vyhnanie pastorkyne z domu. Macocha ich pripíše na vrub svojej dcére a prikáže mužovi, aby ju odviedol do služby a už sa s ňou nevracal. Sirota sa nebráni. Otec poslúchne. Odvedie dcéru do hory, postaví jej z dreva zrub. Na dub zavesí kladivko, aby klopalo, keď naň zaveje vietor. Naveky klopalo: klop, klop. Dcéra si myslela, že otec rúbe drevo, aby mohla navariť večeru. Keď rozpozná, že ju otec oklamal, rozviaže batôžtek s handričkami a uvidí, že od macochy dostala namiesto múky popol, namiesto kaše piesok, namiesto chleba skálie a namiesto slaniny kusy z dosák.
Vtedy sa objaví žobrák, jedna z podôb Božského, a poprosí ju, či by ho neumyla, nenasýtila a neprenocovala. Sirota ihneď súhlasí. Odrazu je na dvore studnička, v chyži blčí oheň, v batôžku je múka, kaša, chlieb i slanina. Pripraví večeru, žobráka umyje, uloží ho do komôrky a sama si ľahne na lavičku. O polnoci prichádza „na piaď chlap, na piaď chlap, na lakeť brada“.
Ak berieme do úvahy, že piaď bola dĺžkovou mierou a predstavovala vzdialenosť medzi palcom a malíčkom roztvorenej dlane, miera piade, ktorá je zdvojnásobená (ako na začiatku, tak aj na konci), metaforicky ide o roztvorené dlane pomoci. Podľa Junga sirota vidí „menšie ako malé, väčšie ako veľké“, a práve preto sa stáva jedinečnou. V kontexte príbehu je, napriek svojmu položeniu, schopná považovať veľkú pomoc za malú, a preto je kráľovsky odmenená.
Brada (lakeť dlhá) náleží k atribútom Boha. Laktibrada je inak nezobrazená podoba Boha, ktorá sa „priznáva“ k ľudskej podobe žobráka. Prináša sirote „veľa dukátov a zlato“. Dievča si ho však nenechá pre seba. Keď otec na tretí deň príde navštíviť dcéru v domnienke, že pozbiera jej kosti, zlato mu nasype do obrusa. Chce lásku, nie zlato. Lásku, ktorú jej dokáže dať len Boh. Poetická myšlienka však má aj odvrátenú stranu. Laktibrada ju preukáže na macochinej dcére, ktorá koná opačne ako sirota. Žobráka neopatrí, nedá mu večeru, ani ho neprenocuje. Tieto skutky symbolizujú príkry rozpor s Božím poriadkom: Kto zaobchádza so sirotou ako s posledným človekom na zemi, musí byť potrestaný. Trest je skutočne mrazivý. Macochina dcéra je za aroganciu a pýchu stiahnutá z kože, z jej hlavy sú odrezané pery (vidieť v okne iba zuby) a namiesto zlata otčim prinesie domov obhryzené koštiale. Akoby to bolo „lego“, ktoré pozemsky treba nanovo zložiť v súlade s Božím poriadkom, lebo inak človek nie je človekom.
Na sakrálnych obrazoch bola Panna Mária zobrazovaná ako priadka s vretenom. Atribút tkania sa spájal so štruktúrou kozmu ako nekonečnej tkaniny, čo neustále dorastá. Tkaniny, do ktorej sú votkané naše individuálne osudy. Keď na tretí deň prichádza ho hory otec za svojou dcérou sirotou s vedomím, že odtiaľ odnesie jej kosti, nachádza ju priasť. V duchu mystického sa ocitáme v posvätnej realite, kde panna tká oponu, za ktorou sa rozprestiera Boh v celej svojej skrytosti.
Príbehy pokračujú Pannou z rosy počatou a z deväť matiek splodenou, Kovovladom, Pamodaj šťastia, lavičkou a ďalej. Neprestávajú mať podiel na tom, kto sme a kam kráčame.
Dana Podracká (1954)
Poetka a esejistka, píše aj prózu. Vydala 13 básnických zbierok, naposledy Kubus (2014). V esejach sa orientuje na archetypy postáv, mytológiu a symboliku. Predstavuje prúd filozofujúcej estetiky v konfrontácii so svetom vnútri, so svetom okolo.