Kniha týždňa: Kompas historickej analýzy

Klasický konzervatívny pohľad na spoločnosť predpokladá už od čias Thomasa Hobbesa, že človek je vo svojej podstate divoký tvor a potrebuje hranice, ktoré mu zabránia v sebadeštrukcii.

01.04.2018 09:00
debata

Práve preto vznikla a dodnes existuje spoločnosť. Môžeme s takýmto pohľadom na svet súhlasiť alebo môžeme prijať koncepciu, ktorá sa nezameriava na jednotlivcov, ale na premenlivosť ich osudov. Keith Lowe vo svojom diele Strach a sloboda predostrel pohľad na ľudstvo, podliehajúce historickým zmenám súvisiacim s druhou svetovou vojnou.

Keith Lowe: Strach a sloboda

Britský historik sa slovenským čitateľom predstavil už knihou Krutý kontinent, kde konfrontoval premisu pokojnej situácie, ktorú mnohí stotožňujú s ideou konca druhej svetovej vojny. V knihe Strach a sloboda, s podtitulom Ako nás zmenila druhá svetová vojna, sa zameral na koncepty uvažovania o svete a spoločnosti prostredníctvom individuálnych príbehov. Keith Lowe napísal dynamické a nanajvýš čitateľné dielo, balansujúce na pomedzí eseje a vedeckej monografie.

Ponúka vysvetlenia mnohých predstáv, o ktorých pôvode a zmenách v bežných situáciách ani neuvažujeme. Zvykli sme si na naše videnie dobra a zla, hrdinstva, utrpenia či pokroku. Menej nás už zaujíma, že naši predkovia pred druhou svetovou vojnou uvažovali úplne inak. Loweova kniha ponúka komplexnú príručku zmienených a mnohých ďalších ideí.

O dobre a zle

V prvej časti sa venuje nášmu chápaniu mýtov a legiend. Nie že by v kolektívnej imaginácii neexistovali predstavy o konci sveta už v stredoveku či skôr, no bola to katastrofa zhodenia atómovej bomby na Hirošimu, ktorá v našich mysliach navždy ukotvila predtuchu tretej svetovej vojny a masovej deštrukcie ľudstva. Keď sa nedávno vyjadril miliardár, vizionár a miláčik hipsterských kapitalistov Elon Musk, že musíme kolonizovať Mars, aby sme sa ako druh uchovali, nepochybne udieral presne na túto strunu.

Druhá svetová vojna, respektíve jej výsledok, rozhodujúcou mierou formovala aj našu predstavu o hrdinoch a monštrách. Naučili sme sa binárne rozlišovať dobro a zlo, nehľadíme často na nuansy a hrdinami sú pre nás všetci, ktorí skončili na víťaznej strane. Ako vieme, po vojne existovali politicky motivované snahy biľagovať Nemcov kolektívnou vinou. Nemecký existencialista Karl Jaspers sa pokúsil tesne po vojne kategorizovať vinu, aby zabránil psychologickej skaze celého obyvateľstva. Jeho knihu Otázka viny možno považovať za pokus narušiť binárne videnie dobra a zla. Nejde o to, aby sme boli citliví voči nacistickým agresorom a jeho prisluhovačom, ale práve naopak, aby sme neobetovali celý historický vývoj morálky jednej udalosti, akokoľvek brutálnej. Pretože takáto spoločnosť má tendenciu ospravedlňovať zlo, ak ho pácha tá „správna strana“.

Nemožnosť ísť proti pokroku

V druhej časti sa oboznamujeme s utopickým myslením po druhej svetovej vojne. Materiálna deštrukcia ľudských životov a ich životného a kultúrneho prostredia znamenala aj potenciál realizácie utopických myšlienok, ktoré dovtedy len kvasili v predvojnovom období a zaujímali len „pomätenú“ inteligenciu. Urbanistické plánovanie, prudký rozvoj vedy či snahy o rovnoprávnosť a uznanie rôznorodosti, to sú všetko koncepty, ktorým druhá svetová vojny vdýchla nový rozmer. Je obdivuhodné, že autor ani na chvíľu neskĺzne do morálnej relativizácie doteraz najväčšieho vojnového konfliktu. Ak vyvodzuje z vojny akékoľvek pozitívne výsledky, robí tak na základe prísnej analýzy materiálnych podmienok, psychológie spoločnosti či priaznivej politickej situácie, ktorá spomínané predstavy pomohla uviesť do života.

Ani tu však nestráca svoju precíznosť, keď si všíma realizáciu povojnového nadšenia. Vedci ako Eugen Rabinowitch, chemický vedúci projektu Manhattan, priniesli ľudstvu nástroj ohromnej sily, ktorého využitie závisí len od nás. Rabinowitch pochopil, že nemôžeme ísť proti pokroku, omnoho dôležitejšie je mať ho pod kontrolou. Organizované úsilie vedcov po druhej svetovej vojne nastolilo otázku prepojenia medzi vedou a spoločnosťou, a zároveň ju navždy previazali s morálkou.

Taliansky architekt Giancarlo De Carlo bol jeden z mnohých, ktorí videli v ruinách povojnových miest predovšetkým príležitosť na realizáciu urbanistických utópií, ktoré mali zlepšiť spoločnosť. Výsledok však nedopadol podľa očakávaní. Plánované utópie v mnohých prípadoch namiesto skvalitnenia života spoločnosti iba odcudzili jednotlivcov.

Prekvapivé nuansy

Obdobie konca vojny a tesne po nej prinieslo aj to, čo slovinský marxistický filozof Slavoj Žižek nazýva univerzalizmom boja. Francúzska odbojárka Françoise Leclerquová vyhlásila: „ Som presvedčená, že náš boj za oslobodenie Francúzska nás urobil citlivými voči boju iných ľudí, ako aj k boju žien za nezávislosť v utláčaných krajinách.“ Lowe sa opiera aj o tvrdenia Simone de Beauvoirovej, ktorá vo svojej ikonickej knihe Druhé pohlavie vyslovila analógiu medzi utláčaním žien a černochov v Spojených štátoch. Lenže boj za rovnoprávnosť nasmeroval marginalizovanú časť obyvateľstva do tzv. politiky identity. Táto zakorenená dvojznačnosť je do značnej miery aj dnes prítomná v spoločnosti, pričom často býva predmetom polemík. Skúsenosť druhej svetovej vojny síce priniesla množstvo utopických vízií, no tie boli často konfrontované s túžbou navrátenia starého poriadku. A tak zatiaľ čo na ekonomickom poli došlo k mnohým globalizačným snahám, politický nacionalizmus bol podľa Keitha Lowea zabetónovaný vznikom Organizácie Spojených národov. Vznešená idea kolektívneho rozhodovania o svete sa nevymanila z rámcov nacionalizmu a mier ostal v rukách veľmocí disponujúcich právom veta.

Za zmienku stojí aj Loweov kritický prístup vnútropolitickej reflexie studenej vojny. Všíma si predovšetkým politiky vlád Spojených štátov a Sovietskeho zväzu, ktoré tieto mocnosti aplikovali na domáce obyvateľstvo. Prízvukuje, že rozdelenie Európy železnou oponou nebolo samozvaným aktom Stalina, ale skôr mocenským kompromisom, s ktorým súhlasili aj Spojené štáty americké a Veľká Británia. Najväčšou devízou diela Strach a sloboda je však minimalizovanie eurocentrizmu. Britský historik venuje obrovský priestor ázijským a africkým povojnovým príbehom. Dekolonizácia predostretá na pozadí osobných príbehov nám pomáha pochopiť mnohé procesy tzv. tretieho sveta. Ideológie či koncepty, ktoré vznikli v euroatlantickom priestore, tu získali nové nuansy, čím často prekvapili aj latentne rasistických predstaviteľov „civilizovanejších“ národov.

S prísnym etickým krédom

Tak ako Lowe deklaruje neoddeliteľnú väzbu medzi vedou a morálkou, ktorá je produktom druhej svetovej vojny, aj on sa riadi prísnym etickým krédom, zohľadňujúc najmä kritiku do vlastných radov. Najpresvedčivejšou je v tomto zmysle kapitola o odchode britského impéria z Indie či analýza hladomoru počas vojny vo vtedajšom Bengálsku.

Kniha sa aj vďaka svojmu dynamickému spádu môže stať kompasom historickej analýzy aj pre laickú verejnosť. Je ukážkou toho, že keď sa snažíme pochopiť občiansku vojnu, nacionalistické povstania, rasové konflikty, hospodársku krízu, roľnícku vzburu, mestský triedny boj či dokonca krízu modernity alebo iné otázky vyvolané druhou svetovou vojnou, nikdy nesmieme zabudnúť na všetky roviny problému, ako aj dynamiku ich vývoja. Strach a sloboda sú dva možné výsledky druhej svetovej vojny a zmysel im musíme priradiť my.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Keith Lowe #Strach a sloboda