Oľga Feldeková: Dvere otvorené do vlastného sveta

Narodila sa 28. marca 1943 v Martine, vyrástla na Orave. Ukazuje sa, že jej tvrdenia o zázračnosti Oravy nie sú márne – jubileum slávi v dobrej forme, stále pekná a stále vtipná.

Oľga je jubilantka a ja som pamätníčka. Všetko, čo sa nám v živote postávalo, sa ani zverejniť nedá, ale v takejto chvíli je dovolený trocha bližší pohľad. Boli sme spolužiačky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na katedre žurnalistiky. A boli sme – ako hovorieva jej manžel Ľubomír Feldek – dobrý ročník. On to myslí ako žartovnú poklonu (uznáva najmä telesnú zdatnosť, zdravé zuby a pod., a má na mysli celý ročník 1943), no ja som to vztiahla na malé spoločenstvo ľudí, čo sme sa na katedre novinárstva v roku 1961 stretli a stali sme sa spolužiakmi. Môžem teda zodpovedne konštatovať, že okrem iného je Oľga Feldeková výborná spolužiačka, kamarátka a tam sa človek najviac prejaví.

Naše vysokoškolské roky, to boli roky šesťdesiate, tie, ktorým sa hovorí sladké. Boli plné tvorivosti, pozitívnej energie, vznikali skvelé filmy, knihy, výstavy, umenie malo autoritu. Schyľovalo sa k Pražskej jari, svet bol otvorený, všetko sa menilo. Jaroslava Blažková napísala civilný Nylonový mesiac a bola to udalosť, písal Rudo Sloboda, Vincent Šikula, do literatúry vstupovali nové a nové osobnosti a prinášali svoje podnety, čítala sa Mladá tvorba, český literárny časopis Plamen, o všetkom sa vášnivo debatovalo. Po meste chodili impozantní výtvarníci, napríklad taký Rudolf Krivoš či Laluha, o ktorých sa vedelo, že sú dobrí a niečo prevratné chystajú. Skrátka, Slovensko bolo ako jedna veľká tvorivá dielňa. Priamo na katedre novinárstva študoval v tom čase napríklad aj spisovateľ Vlado Bednár, v Bratislave pôsobili avantgardné divadielka (Braňo Hlubocký), kabarety (Textappel), všetko sa dralo k životu a chcelo ho zmeniť úžasnými činmi.

Nálada bola výborná aj v našom ročníku a Oľga do nej nielenže zapadla, ale ju aj utvárala. Z Oravy prišla vysoká, štíhla, mala husté svetlé vlasy. V knižke Minútové romány píše, že vždy bola v triede najvyššia a kedysi mala z toho aj komplexy. Na vysokej to však už neprekážalo. Bola usmievavá, milá, ale nebola to nejaká naivka alebo mačička. Vedela byť ironická a zasiahnuť presne do čierneho, vtipne a s pointou. Výsledkom bol úsmev alebo smiech – aj keď niečo pranieruje, nie je to nikdy zlomyseľné. Tak to vlastne robí aj v knižke Minútové romány, ktorá sa skladá z množstva krátkych „mikropoviedok“.

Spolužiak navyše

V našom ročníku prevažovali dievčatá, mnohé s niekým chodili, ale Oľga bola už vážne zadaná. Príbeh vzťahu Oľgy a Ľuba Feldekovcov a ich manželstva je opísaný vo viacerých knihách (napríklad Feldekov Van Stiphout). My sme ich spoznali ešte ako čerstvú dvojicu. Obdivovali sme, že Oľgin „frajer Ľubo“ je od nás starší takmer o sedem rokov a že je básnik, ktorý už niečo znamená.

Páčilo sa nám, že to nie je žiadny romanticky poet, ale originálny mysliteľ. Hoci v jeho veršoch bolo veľa nežného citu, pre nás bol skôr satyr, ktorý mal vždy situáciu v rukách. K všetkému sa vedel vyjadriť, videl veci inak, než bolo bežné. Bol, samozrejme, ďalej než my. Imponovalo nám jeho sebavedomé vystupovanie, jeho bohémske výčiny, jeho bohatierske historky, jeho humor, jeho provokácie a výzvy. Mal odvahu povedať – a to neošúchane – akýkoľvek názor. Svojím príkladom nás oslobodzoval a rozširoval nám obzory. Sympatické na Feldekovi bolo, že sa od ročníka nedištancoval, ale všetko, čo sa týkalo Oľgy, týkalo sa aj jeho a tak – akoby patril medzi nás. Vypočuli sme si množstvo jeho zážitkov, podnetov.

Spomínam si, ako raz vykladal, ilustrujúc to šťavnatými príkladmi, že ani „škaredé slová“ nie sú od macochy, majú svoj zmysel a krásu a patria do reči aj do literatúry. Nemáme sa ich báť. Nemáme sa báť žiadnych slov. Tieto rady či podnety nementoroval, to sa predebatovávalo na kávach a pri víne. Zároveň však bol Ľubo k slovám veľmi zodpovedný, dôsledný a pristupoval k nim s veľkou vážnosťou. (Aj v Minútových románoch Oľga Feldeková často spomína manžela, prísneho vyštudovaného pedagóga, ktorý sa rozčuľuje nad prehreškami voči spisovnej slovenčine, či ich už číta, alebo začuje v televízii. Napríklad: bratanec a nie bratranec!)

A Oľga zasa patrila všade tam, kde on. Boli stále spolu. Ľubo nepúšťal Oľgu napríklad ani na žiadne katedrové zábavy, exkurzie či výlety, kam by mala ísť bez neho. Zdôvodňoval to – keď sme ju chceli vypýtať – argumentom, že „užiť“ si môže aj s ním doma, a to v tom istom čase, čo by bola na výlete, takže o nič nepríde. Ale, Oľga rada zostala s ním doma.

Ľubo Feldek patril k Trnavskej skupine básnikov, ktorej členovia (Ján Stacho, Ján Šimonovič, Jozef Mihalkovič, Ján Ondruš) si hovorili konkrétisti. Vychádzali zo zmyslovej skúsenosti, čo vylučovalo ideologické vplyvy či korekcie. Cez Oľgu a Ľuba bol náš ročník tiež akoby napojený na tieto avantgardné umelecké kruhy. Hneď sme vedeli všetko, čo sa udialo, nadchýnal nás rebel Stacho, jeho verše a osudy. Mihalkovič, Šimonovič, Rudo Sloboda, Brunovský, Kompánek, Cipár, Johanides, Šebesta, Jakubisko, Zeljenka a ďalší ich kamaráti. A brali sme si z toho, čo sa nás týkalo.

Žiadne kvetnaté reči!

V slovenskej literatúre sa vtedy veľa lyrizovalo, čo presakovalo aj do žurnalistiky. Možno to bola jednoducho doznievajúca tradícia, ale asi bola na vine aj doba okiadzania a velebenia úspechov režimu. Taký „ňu ňu ňu – štýl“ sa hodil. Skĺznutiam do gýča nás prítomnosť Feldeka v ročníku absolútne uchránila. Viac než samotná škola, zapôsobil jeho príklad. Sentiment, chválenkárstvo, faloš, ozdobné metafory, banality, to všetko išlo preč! No a Oľga mala tohto človeka doma!

Nemusela teda chodiť ani veľmi na prednášky – však sa učila priamo zo života a onedlho aj tak otehotnela a porodila syna Martina. Neraz však prišla do školy s obedárom, aby zaniesla Ľubovi obed z menzy. Na oblečenie si veľmi nepotrpela, v tých časoch nám všetkým stačil čierny rolák, ale všetko jej svedčalo. Jej hlavnou ozdobou bola iskra, ktorá z nej žiarila a – zmysel pre každú švandu, huncútstvo. Zároveň však bola veľmi obetavá a materská.

Spolužiačka Jarka spomína, že keď už mala Oľga viacero detí, prišla raz k nim v čase obeda. Oľga vraj mala navarené ako pre jedáleň v družine. Boli to obrovské pekáče francúzskych zemiakov alebo inokedy celé „kýble“ smotanovej omáčky, mäsa a knedlí. Deti prišli a hneď sa po tom zaprášilo. Oľga sa nikdy nesťažovala, že má veľa práce v domácnosti. A koľkých ľudí pohostila, podporila! Koľko káv uvarila, lebo u nich stále niekto bol. Keď mi zomrela mama, a boli sme s deťmi zúfalí a bezradní, náhle sa u nás večer objavila Oľga a v kastróliku nám doniesla teplé jedlo.

Foto: Pravda, Robert Hüttner

OĽga Feldeková, Ľubomír feldek Oľga a Ľubomír Feldekovci.

Môže sa zdať, že pri príležitosti Oľginho jubilea píšem viac o iných ľuďoch než o nej, ale je to prirodzené. Oľga bola akousi „kontaktnou osobou“, ktorá spájala rôzne prostredia a všade ju rešpektovali. Dodnes každého pozná a mnohí poznajú ju. Hoci to viem, aj tak ma prekvapilo, keď som si v knižke Minútové romány čítala spomienku z detstva, ako niekto z príbuzenstva kričí na dievčatko Darinku: Darinkáá, Darinká… a vzápätí sa dočítam, že išlo o malú Darinku Laščiakovú, skvelú speváčku a zberateľku ľudových piesní, ktorá je tiež z Oravy a samozrejme – s Oľgou v rodine.

V kapitolke o okuliaroch zasa Oľga zdedí okuliare po Borisovi Hybnerovi, rodinnom priateľovi. Oľga je človek, ktorý priťahuje a zjednocuje, a to je dnes naozaj vzácne. Všetkým tým ľuďom dáva vo svojich knižkách priestor, čiže, sú to síce jej intímne zážitky, ale zrkadlia sa v nich roky (minúty), ktoré sme prežívali všetci. Mnohé bude čitateľovi povedomé, blízke, no nie je tam všetko iba idylické.

Aj pasce sa zídu

V jednej „minútovke“ sa napríklad dočítame, že manžel ju čaká pri stánku s pohárom kofoly. Ona sa poteší, že na ňu myslel a polovičku nápoja jej nechal. Keď vypije, dozvie sa, že manžel mal pivo a túto kofolu tam zanechal niekto neznámy… Na predstavení, kde sa pýtajú z javiska – kto je tu paroháč?, prihlási sa jediný Ľubo a všetky pohľady sa uprú na vedľa sediacu manželku… Aj tieto príhody z Minútových románov svedčia o tom, že žiť sa dá zábavne a že správni partneri pripravujú na seba aj pasce, aby pozornosť neochabla a vzťah nezovšednel.

Nemajú to však byť až také kruté pasce, ako Oľga Feldeková opísala v perfektnej „minútke“ Kajakár. Táto minútka by bola dobrým námetom aj na horor o mužovi, ktorý týral ženy celkom zvláštnym spôsobom. Alebo poviedka Všade zážitok, kde opisuje, ako boli obaja manželia – spisovatelia na besedách s čitateľmi. Ona sa dostala medzi starých a on k študentom, on sa vrátil rozjarený s kyticami, ju pohostili kelom. On bol v čínskej reštaurácii…

Záver Minútových románov tvorí rozhovor Oľgy Feldekovej so spisovateľom Ľubošom Juríkom, ktorý ju veľmi dôkladne vyspovedal. Zaujala ma najmä pasáž: „Viac ako slávni oravskí spisovatelia (Hviezdoslav, Kukučín, Jégé) ma očaril môj ujo. Spomínaných spisovateľov sme mali ako povinnú literatúru, takže Kukučína a Jégého som si obľúbila až neskôr. Na Hviezdoslava som si ešte nezvykla, je to moja chyba. Ujo bol ako postava z rozprávky. Hovoril a robil veci, ktoré sa vymykali zdravému rozumu. To o ňom tvrdila moja mama. Ja si dodnes myslím, že bol veľmi múdry. Ešte som nevedela poriadne čítať, keď sme sa spolu naučili všetky mená v kalendári od januára po koniec decembra. Viem ich dodnes. Neskôr ma naučil morzeovku, vrstvy Zeme po latinsky, podrobný životopis Piotra Iľjiča Čajkovského po rusky, Internacionálu po francúzsky, od neho viem, ako sa meria nadmorská výška, že jedna tetka z našej ulice bola striga a dozvedela som sa ďalšie užitočné veci. Ujo sa stal poštárom, keď ho ako financa pracujúceho v Bratislave vyhodili, lebo strieľal zo Starého mosta na sovietsku loď. Pred basou ho zachránilo tvrdenie, že si myslel, že bola americká. Nosil ťažké baganče bez ponožiek, aby sa mu, keď si ich vyzuje, prevetrali nohy. Keď som bola smutná, rozveselil ma tak, že si vytrhol zub. Môj ujo rozprával a žil ako spisovateľ, aj keď v živote nenapísal ani riadok. Mojou povinnosťou bolo robiť to zaňho.“

Tak je to jasné – inšpirátori sú dôležití a každý natrafí na niekoho, kto je hoden obdivu. V minulosti však bolo viac samorastov, zvláštnych svojských ľudí, ktorí, chvalabohu, neboli „normálni“, ale práve preto videli viac, než pripúšťa norma. Potom prišla normalizácia, globalizácia a teraz sa už ľudia dosť jeden na druhého podobajú. Všetko je podchytené, zjednotené, upravené, vymydlené. Dobre teda, že v knihách Oľgy Feldekovej zostáva svet, aký bol. Ľudia sú čudáci, dejú sa zázraky. Každý človek je svojský, má nevídaný osud, niekto zmizne, niekto sa objaví, záhady sú na dennom poriadku.

Stalo sa v zemiakovom pralese

A to už je vlastne reč o ďalšej próze Oľgy Feldekovej, ktorá vychádza pri príležitosti jubilea. Zasa sú tam všetci, aj mama, aj spomínaný ujo, aj malá Oľga, aj otec, aj stará mama s drevenou nohou. Ožívajú v próze Veverica.

Kto knižku už pozná, vie, že v názve je inotaj – veverica sa po fínsky povie orava, a v próze o Orave sa tak volá jedna z hlavných postáv – Veverica. Kniha sa veľmi pekne začína magickým obrazom, ako dievčatko blúdi pomedzi vysoké byle zemiakov, stráca sa v nich, nevidno ju, a tak sa stane svedkom zvláštnej scény: sama nevidená, vidí nahú dvojicu. A najmä, počuje hlasy. Nehovoria slová, ale niečo „žužlajú“ Tieto slová – „chlch“ a „žužijú“ – sa ešte v texte objavia a sú ľubozvučnou stopou tajomstva. Je v nich niečo živočíšne, zaklínacie, počiatkové, maznavé, rozrušujúce.

Vevericu napísala autorka naozaj bravúrne. V príbehu vystupuje množstvo postáv, ktoré mala ako dieťa okolo seba. V niečom táto próza pripomína Kompánkove obrazy – asi tie postavy babiek a tetiek to robia. Sú si podobné, ale každá ma vykreslenú tvár – až do takých detailov, ako sú prevrátené oči, nezábudky na tvári a podobne. Feldeková vytvára čarovný svet detstva, ktorý je bezpečný, ale zároveň sa v ňom dejú tie najstrašnejšie veci. Dieťa často vidí viac než dospelí, má svieže inštinkty, všetko vytuší, ale nevie sa v tom orientovať, a to je práve to hrozné. (Napríklad Golem – mláťačka!) Krásne je vymyslený už pôdorys románu: Dve rodiny majú domy tak blízo seba, že cez tesnú uličku – mizôrku – si vidia do hrncov aj do duší a tie duše sú poriadne zaujímavé a záhadné.

Akú úžasnú postavu vytvorila v rôznych prózach napríklad zo svojej mamy! Veriaca učiteľka, ktorá sa snažila veci doma usporiadať, ustrážiť, aby len všetko bolo dobré. Do koľkých komických situácií, ktoré však dojímajú láskavosťou, mamu v prózach situovala! A koľko nám o nej ešte rozprávala! Páčilo sa mi napríklad, ako Oľgina mama chcela, aby boli doma všetky dvere stále otvorené, lebo – za dverami sa môže všeličo diať. Utkvelo mi to v pamäti aj ako symbol istej túžby po priezračnosti, čistote, priamosti. Pripomína mi to samotnú Oľgu a jej písanie: ako keď otvoríte dvere a uvidíte svet.

Na pravé poludnie

Aby som nekončila sentimentálne, ešte jedna príhoda s Oľgou. Tentoraz je to „gangsterka“. Oľga, ako matka rozvetvenej rodiny – mala samozrejme aj dobré organizačné schopnosti. Dalo sa o ňu oprieť. Raz, ešte v minulom režime, prišla naša kolegyňa Betka Š. celá nešťastná do redakcie (vtedy sme istý čas s Oľgou pracovali spolu) a vzdychala, že jej odtiahli auto a nemá ako odviezť deti. Oľga pochopila vážnosť situácie a zavelila: „Ideme po Betkino auto! “ Nasadli sme do ich veľkého auta, bol to taký autobusík, v ktorom tiež vozila deti, a vydali sme sa do Petržalky. Na odľahlom mieste stáli za plotom autá, ktoré čakali , kým si ich majitelia vyzdvihnú. Bolo to na pravé poludnie, nikde nikoho, brána otvorená, ale územie pod ochranou štátu.

Vošli sme do areálu a pomaly sme sa sunuli pomedzi odstavené vozidlá. Všade ticho. Zrazu sme zazreli Betkino auto. Pôvodne sme ho chceli vykúpiť, zaplatiť pokutu, ale nevideli sme ani živú dušu. „Tak nasadni,“ povedala Oľga. Betka si svoje auto otvorila, naštartovala, a pohla sa. Rýchlo sme, jedno auto za druhým, areál opustili. „Kradli“ sme vlastné auto, nebol to žiaden hriech, ale aj tak sme mali dobrý pocit, že sme urobili niečo zakázané a smelé. Najmä sme sa však na tom išli ušúľať od smiechu. Potom sme ešte čakali, čo sa bude diať, či príde nejaký zatykač, ale neudialo sa nič. Skrátka, čistá práca.