Stephen King, Owen King - Spiace krásavice. Svet mužov bez žien!

06.04.2018 06:00

Spiace krásavice je vyše 700-stranová lahôdka pre milovníkov kingoviek. Odpovedá aj na otázku, čo by sa stalo, keby ženy zmizli zo sveta mužov?

Stephen King, Owen King - Spiace krásavice
Stephen King, Owen King - Spiace krásavice

Je to divoká, šialené a dokonale premyslená fabulácia, ktorá však provokuje k zamysleniu. Ako napísali v People, „je to násilná, dystopická vzrušujúca jazda, ktorá vás vystraší a pripúta ku knihe, kým ju nedočítate.“

Spiace krásavice je príbeh o tajomnej chorobe, o boji dobra so zlom. Záhadný, strašidelný, zimomriavkový.

Taký, na aké sme od Stephena Kinga zvyknutí.

V ženskej väznici je toľko osudov, koľko je tam trestankýň. Každá má svoj žiaľ aj nádej. A jedna má tajomstvo, ktoré môže zmeniť dejiny ľudstva.

Medzitým vo svete prepukne spavá choroba, aká tu ešte nebola. Postihuje ženy a dievčatá každého veku. Ak žena zaspí, je z nej monštrum, ktoré neslobodno rušiť. Ženy sa boja spánku, muži sa obávajú, že všetko sa rúca. Šíri sa panika.

Šerifka Lila Norcrossová sa zo všetkých síl snaží udržať situáciu vo svojom mestečku pod kontrolou. Predovšetkým sama nesmie zaspať, hoci padá od únavy, inak by sa nevyhla smrteľným následkom. Ale má ešte prečo bdieť, keď ju zradil ten najbližší?

Jej manžel, psychiater Clinton Norcross, musí v núdzi riadiť väznicu plnú na všetko odhodlaných žien. Netuší, že jedna z nich zrejme ani nie je človek!

Niekedy dostanete to, čo chcete…ale väčšinou dostanete jednoducho to, čo dostanete. Prečítajte si spoločné dielo kráľa a princa hororu.

Vypočujte si AUDIO úryvok. Z knihy číta Alfréd Swan:

Stephen King a jeho syn Owen spojili sily a spoločne napísali strašidelný triler Spiace krásavice. Nadupaný príbeh zo ženskej väznice. „Ak má fantastický román pôsobiť presvedčivo, detaily, na ktorých stojí, musia byť realistické. Počas písania Spiacich krásavíc nám s týmito detailmi pomohlo veľa ľudí,“ hovorí Stephen King. Aj preto išli do ženskej väznice, aby si ju zažili na vlastnej koži. Aby videli ako funguje a kto sú ženy, ktoré sú tam zatvorené.

Začítajte sa do novinky Spiace krásavice:

Nočný motýľ Evie rozosmeje. Pristane jej na nahom predlaktí a ona ho ukazovákom jemne pohladí po hnedosivých vlnách, ktoré mu sfarbujú krídla. „Ahoj, krásavec,“ povie mu. Nočný motýľ vzlietne. Stúpa vyššie a vyššie, až ho zhltne kus slnka zamotaný medzi ligotavými zelenými listami šesť metrov od miesta na zemi medzi koreňmi, kde leží Evie.

Z čierneho otvoru v strede kmeňa vylezie stužka medenej farby a skrúti sa medzi vrstvami kôry. Samozrejme, Evie hadovi nedôveruje. Už s ním mala problémy.

Jej nočný motýľ sa spolu s desaťtisícom ďalších zdvihne z vrcholca Stromu v praskajúcom sivohnedom oblaku. Roj sa valí oblohou k chudorľavým boroviciam na opačnej strane lúky. Evie vstane a ide za nimi. Pod nohami jej praskajú steblá a nahú pokožku jej odiera tráva vysoká po pás. Keď sa priblíži k lesu, smutnému a z veľkej časti vyťaženému, zacíti prvé chemické pachy – čpavok, benzén, ropa a ešte kadečo iné, desaťtisíc vrúbkov na jednom páse kože – a vzdá sa nádeje, ktorú si ani neuvedomovala.

Z jej šľapají vyrážajú pavučiny, šíria sa a iskria v rannom svetle.

Prvá kapitola

Ree sa spýtala Jeanette, či niekedy pozorovala svetelný štvorec, ktorý vrhá okno. Jeanette povedala, že nie. Ree ležala na vrchnom lôžku, Jeanette na spodnom. Obidve čakali, kedy cely odomknú a pôjdu na raňajky. Bolo ďalšie ráno.

Jeanettina spoluväzenkyňa Ree sa svetelným štvorcom zjavne zaoberala takmer vedecky. Pustila sa do vysvetľovania, že štvorec začína svoju dráhu na stene oproti oknu, skĺzne dolu, potom sa preplaví cez dosku stola a napokon dopadne na dlážku. Ako Jeanette vidí, teraz sa nachádza presne v strede dlážky a je neskutočne jasný.

„Ree,“ zamrmlala Jeanette, „mne nejaký svetelný štvorec môže ukradnutý.“

„Podľa mňa ti svetelný štvorec ukradnutý byť nemôže!“ Ree vydala gagotavý zvuk, ktorým vyjadrovala pobavenie.

Jeanette odvetila: „Ako myslíš,“ a jej spoluväzenkyňa ešte raz zagagotala.

Ree bola v pohode, ale správala sa ako decko – znervózňovalo ju ticho. Sedela za finančné podvody, falšovanie a prechovávanie drog s cieľom predaja. Ani jedno z toho jej ktovieako nešlo, a preto skončila tu.

Jeanette zavreli za zabitie – jednej zimnej noci v roku 2005 bodla svojho manžela Damiana skrutkovačom do slabín, a keďže bol zhulený, zostal sedieť v kresle a vykrvácal. Samozrejme, aj ona bola zhulená.

„Dívala som sa na hodiny,“ pokračovala Ree. „Stopla som si to. Svetlo prejde od okna na dlážku za dvadsaťdva minút.“

„Mala by si zavolať do Guinnessovej knihy rekordov,“ navrhla Jeanette.

„Snívalo sa mi, že som jedla čokoládový koláč s Michelle Obamovou a ona sa naštvala: ‚Priberieš z toho, Ree!‘ Hehe, ale tiež ho jedla.“ Ree zagagotala. „Nie. To som si vymyslela. Snívalo sa mi o jednej učiteľke. V kuse mlela, že nie som v správnej triede, a ja zase, že som v správnej triede, a ona, že dobre, potom nám niečo vysvetľovala a potom mi zase povedala, že nie som v správnej triede, a ja, že nie, som v správnej triede, a tak stále dookola. Vlastne o nič nešlo, ale bola to otrava. O čom sa snívalo tebe, Jeanette?“

„No…“ Jeanette si lámala hlavu, ale na nič si nespomenula. Po nových liekoch akoby mala tvrdší spánok. Predtým občas mávala nočné mory o Damianovi. Väčšinou vyzeral tak ako vtedy ráno, keď bol mŕtvy, pokožku mal fľakato modrú ako vlhký atrament.

Jeanette sa doktora Norcrossa spýtala, či si myslí, že ten sen súvisí s pocitom viny. Doktor na ňu pozrel s tým svojím výrazom, či to akože myslí vážne, čo ju vždy najprv vytáčalo, ale zvykla si na to, a potom sa jej spýtal, či si myslí, že králiky majú ovisnuté ušká. Jasné. Chápem. Jeanette však tie sny rozhodne nechýbali.

„Prepáč, Ree. Neviem. Ak sa mi niečo snívalo, tak je to fuč.“

Niekde na chodbe na poschodí krídla B klopkali po betóne topánky: dozorca vykonával poslednú kontrolu pred otvorením dverí.

Jeanette zavrela oči. Vymyslela si sen. Väznica v ňom bola zrúcanina. Po starých stenách ciel sa šplhali popínavé rastliny a chveli sa v jarnom vánku. Strop bol napoly preč, zhltol ho čas, zostal z neho len prístrešok. Po hŕbe hrdzavých trosiek pobehovali jašteričky. Vo vzduchu poletovali motýle. V tom, čo zostalo z cely, bolo cítiť sýte vône zeme a lístia. Bobby bol unesený, stál vedľa nej pri diere v stene a nazeral dnu. Jeho mama bola archeologička. Ona to miesto objavila.

„Myslíš, že ťa pustia do televíznej súťaže, keď máš záznam v registri trestov?“

Predstava sa rozplynula. Jeanette zastonala. Nuž, bolo to pekné, kým to bolo. Život bol jednoznačne lepší na tabletkách. Našla s nimi pokoj. Jedno treba doktorovi uznať – vďaka chémii sa žije lepšie. Jeanette otvorila oči.

Ree na ňu zízala. Väznica na tom nemala zásluhu, ale dievča ako Ree sa tu možno ocitlo vo väčšom bezpečí. Vonku by mohla veľmi ľahko podbehnúť pod auto. Alebo predať trávu agentovi, ktorý na to vôbec nevyzeral. Veď to aj spravila.

„Čo je?“ spýtala sa Ree.

„Nič. Len som bola v raji a tvoja papuľa mi ho odfúkla.“

„Čo?“

„Kašli na to. Počúvaj, podľa mňa by mala existovať televízna súťaž, do ktorej by si mohla ísť len vtedy, ak máš záznam. Volalo by sa to Vyklam si výhru.“

„To už hej! Ako by to fungovalo?“

Jeanette sa posadila, zívla a pokrčila plecami. „Musím sa nad tým zamyslieť. Vytvoriť pravidlá.“

Ich domov bol taký, aký vždy bol aj bude, svet bez konca, amen. Cela dlhá desať krokov so štyrmi krokmi medzi posteľou a dverami. Steny boli hladké, z betónu farby ovsenej kaše. Zvlnené fotky a pohľadnice (niežeby sa chcel na ne niekto dívať) držali na jedinom povolenom mieste kúsky zelenej lepiacej hmoty. Pri stene bol kovový stolík a pri druhej krátky kovový policový diel. Vľavo odo dvier bol oceľový záchod, nad ktorý si museli čupnúť, a obe odvracali pohľad, aby si vytvorili úbohú ilúziu súkromia. Z okienka na dverách cely, cez dvojité sklo na úrovní očí, bolo vidieť krátku chodbu, čo sa tiahla cez krídlo B. Každý centimeter a predmet v cele mal príchuť prenikavých väzenských pachov: potu, plesne a lyzolu.

Jeanette si chtiac-nechtiac všimla ten svetelný štvorec medzi posteľami. Bol takmer pri dverách – ale ďalej sa nedostane, však? Ak bachar nestrčí do zámky kľúč alebo neotvorí celu na diaľku zo strážnice, zostane tu trčať rovnako ako ony.

„A kto by to moderoval?“ spýtala sa Ree. „Každá súťaž potrebuje moderátora. Aké by boli ceny? Ceny musia byť dobré. Detaily! Musíme vymyslieť detaily, Jeanette.“

Ree so zdvihnutou hlavou pozerala na Jeanette a nakrúcala si na prst pevné odfarbené kučery. V hornej časti čela mala jazvu, ktorá pripomínala odtlačok grilu – tri súbežné čiary. Jeanette nevedela, kto alebo čo jazvu spôsobilo, ale domyslela si. Nejaký chlap. Možno jej otec, možno brat, možno frajer, možno niekto, koho nikdy predtým nevidela a už nikdy neuvidí. Diplomaticky povedané, väzenkyne nápravnovýchovného zariadenia v Doolingu sa nepreslávili vyhrávaním cien. Zato sa často zaplietli s darebákmi.

Čo s tým? Môžete sa ľutovať. Alebo nenávidieť sama seba či všetkých ostatných. Môžete fetovať čistiace prostriedky. Môžete robiť čokoľvek (v rámci svojich obmedzených možností), ale nič tým nezmeníte. Ďalšiu šancu rozkrútiť veľké ligotavé Koleso šťastia nedostanete skôr ako pri nasledujúcom prerokúvaní žiadosti o podmienečné prepustenie. Jeanette ním chcela zakrútiť z celej sily. Musela myslieť na syna.

Ozval sa hlasný buchot, keď dozorca zo strážnice odomkol naraz šesťdesiatdva zámok. Bolo pol siedmej a osadenstvo ciel vyšlo von na nástup.

„Neviem, Ree. Zamysli sa nad tým,“ povedala Jeanette, „aj ja sa nad tým zamyslím a potom si to preberieme.“ Švihla nohami a vstala z postele.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Stephen King #knižná novinka #Ikar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk