Nezahmlieva, neidealizuje a presvedčivo argumentuje. Vo svojej výpovedi sa naučila byť priama a za nič sa nehanbiť.
Rovnako sa stavia k Spojeným štátom, aj preto jej niektorí urazení čitatelia po prečítaní Amerikánky odkázali, že keď sa jej v Amerike nepáči, nech sa teda vráti domov. Takéto reakcie vystihujú charakter prostredia, v akom sa Adichie ocitla, keď opustila Afriku, a v momente, keď sa jej noha dotkla americkej pôdy, sa zrazu stala černoškou.
Rasizmus ako téma jej bol nanútený skôr, než ho začala pociťovať. A hoci sa jej v Amerike dostalo najlepšieho vzdelania a najvyšších pôct – študovala na Yale, v Princetone i na Harvarde a v roku 2017 ju prijali do Americkej akadémie umení a vied, problémy rasizmu a sexizmu, ktoré vo svojich prózach a esejach opisuje s takou silou až zdvíha zo stoličky, v spoločnosti pretrvávajú a diskusia je stále nedostatočná.
V slovenčine už vyšla jej esej Všetci by sme mali byť feminist(k)ami (Absynt, 2017), ktorá je rozšíreným knižným vydaním jej pôvodného prejavu z roku 2012 pre fórum TED. Amerikánka je jej tretí román a denník New York Times ho zaradil medzi desať najlepších kníh roka 2013. Príbeh odchodu a návratu Nigérijčanky Ifemelu teraz vychádza v Absynte vo sviežom preklade Kristíny Karabovej.
Protichodné svety
Život Ifemelu sa na ten Chimamandin v mnohom podobá. Býva s rodičmi v Lagose a trápia ju všetky nefunkčné vzorce naokolo. Nehovor vždy, čo si myslíš. Ďakuj Bohu za to, čo máš, a nehľaď na to, akým spôsobom sa to k tebe dostalo.
Jej mama sa utápa v podozrivej sektárskej spolupatričnosti, otec zase v apatii po tom, čo ho vyhodili z práce, lebo odmietol šéfku volať „mami“. Tento opakujúci sa motív vyjadruje postoj autorky ku krajine – nechce, aby Nigéria bola miestom, kde musí človek, ktorý sa chce uplatniť, volať šéfku, ako si ona zmyslí. Príchodom na vysokú môže Ifemelu rebelovať ľahšie – stačí, aby štrajkovala s ostatnými a nechodila do školy. Čoskoro pochopí, že ak chce získať kvalitné vzdelanie a ľudsky sa vyvíjať bez trpkosti a pocitu potláčania osobnosti, musí si na to nájsť inú krajinu.
Alternatívou sú pre ňu Spojené štáty, kde sa za trinásť rokov presídli cez celú škálu miest na severovýchode, od Baltimore až po New Haven. Tu musí trpezlivo nadobúdať nielen nezávislosť, ale aj svoj hlas, ktorý je napriek všetkým peripetiám neutíchajúci a úderný.
Vpred ju posúva nielen každodenná konfrontácia s faktom, že je iná a cíti sa nevítaná, ale aj s tetou, ktorá ešte v mladosti podľahla viere, že šťastie ženy sa zakladá na tom, ako veľmi je schopná podieľať sa na šťastí muža.
Ifemelu nevedomky kráča podobnou cestou, no jej vnútru sa to prieči, a naplno sa prejaví až vtedy, keď pochopí, že jej nový domov podporuje to, čo jej v rodnej krajine tak veľmi chýbalo – tu môže hovoriť, čo si myslí. Berie teda túto zbraň do ruky a už ju nepustí.
Prirodzenosť nadovšetko
Dobrým vtipom je od autorky už len to, že súčasnú Ifemelu, svoju intelektuálne podkutú silnú ženu, rozhodnutú vrátiť sa domov do Nigérie, lebo má pocit, že tam ju čaká to pravé naplnenie, posadí na dlhé hodiny do kaderníctva. A zatiaľ čo jej jednoduchá Senegalčanka, zúfalo túžiaca po vydaji v Amerike, zapletá vrkôčiky na cestu, čitateľ sa dozvedá, čo priviedlo Ifemelu až sem.
Nie je to však naozajstný vtip a už vôbec nie výsmech. Vlasy sú v Amerikánke dôležitou metaforou, ktorá sa s pribúdajúcimi vrkôčikmi postupne rozpletá. Typické účesy sú pre černošky v Amerike symbolom slobody, možnosť byť prirodzené a nosiť vlasy tak, ako im narástli.
Ifemelu si vlasy dlho ničí chémiou a žehličkami, aby ju okolie akceptovalo, aby sa jej afra náhodou niekto nezľakol. Na svojom blogu zverejní množstvo podobných skúseností a vďaka tomu, že sa s nimi každý farebný imigrant ľahko stotožní, sa z nej stáva mienkotvorná osobnosť. Sama pritom prechádza osobnostnými výkyvmi a vzťahovými sínusoidami.
Jej najprirodzenejšia poloha úzko súvisí s Obinzem. Iba s ním sa Ifemelu nemusí meniť intelektuálne ani morálne. Ich love story nie je hlavným ťahúňom príbehu aspoň do troch štvrtín knihy, ale dodáva mu istý pocit očakávania a napokon znázorňuje veľmi dospelý vzťah dvoch mladých ľudí, ktorých cesty sa rozišli z jedného kontinentu na ďalšie dva a sami sú zvedaví, ako sa to skončí.
Výkyvy a návraty
Adichie nielenže mieša časovo i geograficky odlišné situácie, ona vedie absolútny rez naprieč všetkými existujúcimi spoločenskými triedami a text nelogicky usporadúva do kapitol, akoby aj touto formou chcela povedať, že taký je život – všehochuť, no zároveň aj čakanie.
Vzťah Ifemelu s bielym Američanom Curtom je ako vystrihnutý zo zlého amerického seriálu a Obinzeho podnikateľské začiatky v Nigérii oplývajú nezáživnou a vulgárnou hantírkou mocných.
Obinzeho pobyt v Anglicku je, naopak, riadnou fackou západnému svetu a jeho vyrovnávaniu sa s imigráciou. Vrcholom jeho agónie je potupný návrat do Nigérie, kde mu colník jedinou otázkou pripomenie miestne pomery, aby náhodou nezabudol, prečo odtiaľ odišiel: „A niečo pre chlapcov sa nenájde?“
Prostredníctvom Obinzeho Adichie bravúrne opisuje pocit prievanu v krajine po tých, ktorí odišli za lepším životom, aj napriek tomu, že doma netrpeli hladom ani nedostatkom lásky. Boli len „od narodenia navyknutí pozerať niekam inam a večne presvedčení o tom, že skutočné životy sa dejú niekde inde…“ Zároveň sa však po čase vracajú domov, pretože hoci uplatnenie našli, a možno aj chvíľkové šťastie, uznania sa im v zahraničí nedostalo. Ambivalentnosť, ktorá je azda autorkiným pokusom o zmier.
Rebelka
Takmer sa až zdá, že Adichie si vyšliapala cestu pomenúvaním všetkého, čo jej na spoločnosti prekáža. Je však jej veľkou výhodou, že to robí s humorom a má jasnú predstavu o tom, ako by mala ideálna verzia spoločnosti vyzerať.
Po vydaní Amerikánky sa nosnou témou jej aktivizmu stal feminizmus. Naposledy jej vyšla esej – rady pre priateľku k výchove dieťaťa (Dear Ijeawele, or a Feminist Manifesto in Fifteen Suggestions, 2017). V rozhovore pre britský Guardian sa vyjadrila, že ju hnevajú rasizmus i sexizmus, no sexizmus ju hnevá väčšmi, pretože v boji za rovnosť pohlaví sa cíti osamotená.
Niektoré feministky ju kritizujú, že z feminizmu robí mainstream – hlavne po tom, čo speváčka Beyoncé použila časť jej TED prejavu v piesni a Gucci začal predávať tričká s nápisom We Should All Be Feminists. Svojím neortodoxným prístupom však inšpiruje ženy po celom svete, predovšetkým černošky, ktoré sa ako feministky doteraz necítili, pretože to považovali za doménu belošiek.
Amerikánka má od manifestu ďaleko – je ľahko čitateľná a rasizmus si podáva moderným jazykom blogových príspevkov, ktorý je dnes univerzálne zrozumiteľný. Zároveň však poskytuje dôležitú štúdiu a kritiku troch prostredí, ale prináša aj obdivuhodný a nákazlivý model ženy vo vzťahu: je inteligentná, sexy, vynucuje si právo milovať po svojom, a áno, aj právo po svojom trpieť.
