Písanie ako vzdor. Spomienka na Ivana Kadlečíka

17.04.2018 14:00
Ivan Kadlečík
Spisovateľ Ivan Kadlečík zomrel 15. júla 2014 vo veku 76 rokov. Autor:

„Život – nepremožiteľný, vždy vznikajúci, z mŕtvych vstávajúci – si treba vážiť, uctievať, mať s ním súzvuk, mať k nemu úctu, súcit a porozumenie, aby sme ho neurazili,“ tvrdil Ivan Kadlečík, spisovateľ, esejista a literárny kritik, ktorého nedožité 80. výročie narodenia sme si pripomenuli minulý týždeň 8. apríla.

Ivan Kadlečík sa narodil 8. apríla 1938 v Modre v rodine evanjelického farára a správcu sirotinca. Jeho život je spätý s viacerými regiónmi Slovenska. Detstvo a dospievanie je spojené predovšetkým s regiónom západného Slovenska. Ľudovú školu navštevoval v Rači, kam bol jeho otec preložený, a neskôr v Pustých Úľanoch. V štúdiu Ivan Kadlečík pokračoval najskôr na Jedenásťročnej strednej škole v Bratislave-Krasňanoch, neskôr v Senci. Vysokoškolské štúdium ukončil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (slovenský a taliansky jazyk), pričom témou jeho diplomovej práce boli prózy Vladimíra Mináča.

Po skončení štúdia začal pôsobiť na východnom Slovensku, pracoval v redakcii Pravdy v Košiciach a redigoval literárny časopis Krok. Neskôr sa s rodinou presťahoval do Martina, kde od roku 1968 pracoval v Matici slovenskej a stal sa šéfredaktorom Matičného čítania. V období normalizácie bol pre svoje občianske postoje vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, mal zakázané publikovať a stal sa súčasťou literárneho disentu. Najskôr žil s rodinou na chate v Banskom Studenci pri Kolpašskom jazere, v druhej polovici sedemdesiatych rokov sa presťahoval do Pukanca, kde žil až do svojej smrti. Zomrel 15. júla 2014.

Blízkosť ku krajine, prírode

Kadlečíkove osobné skúsenosti s rozličnými slovenskými regiónmi sa odrazili aj v jeho literárnej tvorbe. V jeho textoch nájdeme nielen odkazy na ich špecifické osobitosti a zvláštnosti, ale najmä v nich môžeme identifikovať jeho blízky vzťah ku krajine a k prírode. Téma regionalizmu je nakoniec výrazne zastúpená aj v dielach iných slovenských autorov, spomeňme napríklad malokarpatský región (Hečko, Šikula), Záhorie (Sloboda, Moravčík, Pišťanek), južné Slovensko (Ballek), východ (Patarák, Pankovčín), Tatry (romantickí básnici), a to už nehovoríme o Gemeri, ktorý ako „literárny región“ kanonizoval v Dúchaní do pahrieb Vladimír Mináč. Zoznam spisovateľov, ktorých tvorba je spätá s nejakým regiónom Slovenska, by bol nesmierne obsiahly, v podstate každý región, každá obec má „svojho“ spisovateľa. Vráťme sa však k Ivanovi Kadlečíkovi.

Prevažnú časť svojho života prežil Ivan Kadlečík v Pukanci, teda na južnom úpätí Štiavnických vrchov. Kadlečíka zaujala najmä ich geologická štruktúra, ktorá má sopečný pôvod. Príroda a krajina sa pre spisovateľa stali súčasťou akéhosi „literárneho panteizmu“, v ktorom môžeme nájsť veľa empatie s prírodnou realitou a možno povedať, že aj celým univerzom, časom a dejinami: „Tú citlivosť som možno zdedil po predkoch, je to genetická choroba v duši po Keltoch mystických, ktorí tu pod Sitnom kutali zlato, striebro, ametysty pradávno. A mám to aj od nemeckých kolonistov, baníkov pracovitých, od temperamentných Maďarov, od statočných českých bratríkov aj od Slovákov clivých…“

Dnešným jazykom by sme mohli povedať, že Kadlečík bol multikultulárnym spisovateľom, čo dokazujú aj jeho tesné väzby na český literárny disent. Podstatnú časť jeho tvorby tvorí korešpondencia s českým spisovateľom Ludvíkom Vaculíkom, s ktorým zdieľal rovnaký osud politicky prenasledovaného spisovateľa. Počas svojho života si vymenili veľa listov, ktoré vydali aj knižne. Ekologické povedomie a blízky vzťah k prírode a krajine bol výrazne prítomný aj v tvorbe Vaculíka.

Horror vacui

Pietny vzťah k všetkému živému i neživému však úzko súvisí s Kadlečíkovým duchovným naturelom, jeho vnímaním hodnôt a tiež s náboženskou vierou. Súčasný svet akoby stráca zmysel pre hodnoty a ovláda ho ničota a prázdno: „Áno, ničoho sa bojím viac ako niečoho – horror vacui,“ píše Kadlečík. Predmety nie sú pre neho len obyčajnými vecami, ktoré nás obklopujú alebo slúžia našim potrebám. Naopak, sú súčasťou bytia, dosvedčujú celostnosť našej existencie a vedomie zmysluplnosti, keď aj ten najbezvýznamnejší predmet dennej spotreby, anorganický objekt či prírodný jav nadobúda určitú duchovnú kvalitu a stáva sa svedectvom nášho jestvovania.

Slovami nemeckého filozofa Immanuela Kanta by sme také vnímanie mohli označiť ako „vznešené“, ktoré na rozdiel od zmyselne krásneho v nás evokuje aj určitú bázeň. Taká je celá príroda a všetky živly, ktoré by v nás mali vzbudzovať rešpekt a úctu. Predmety teda nie sú len obyčajné „veci“, dokonca nimi nie sú ani predmety dennej spotreby. Preto Kadlečík už v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, teda v období normalizácie, odmietal konzumne orientovanú spoločnosť, ktorá stratila cit pre tradičné remeslo, ktoré bolo spojené s prácou konkrétneho človeka, každá vec má totiž svoju prehistóriu a je spojená s individualitou jeho tvorcu: „Predmety krátkodobej spotreby (a sú to už aj kedysi s láskavou umnosťou vytvorené čižmy, ktoré sa – adresne – šili takmer na celý život; dušou vyhladený stôl či stolička; z božej trávy vyrastený kožuch a podobne).“

Úcta k prírode, k všetkému živému aj neživému je jednou z vlastností slobodného ducha, preto Ivan Kadlečík zostal slobodným človekom aj počas normalizácie. S jeho videním a vnútorným prežívaním úzko súvisí silne individualizovaný literárny jazyka a špecifická poetika. Preto uprednostňuje intímnejšie žánrové polohy, ako sú denník, memoáre a korešpondencia, ktoré dominujú v jeho tvorbe práve počas obdobia, keď nemohol verejne publikovať. Zároveň to však neznamená, že by tým rezignoval na spoločenské témy alebo sa utiahol do nejakej slonovinovej veže. V Rapsódiách a miniatúrach, ktoré vznikli v tomto období, píše: „No písať o sebe, hoci o svojich najosobnejších pocitoch, znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije – a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži (…) Proces tvorivého písania je potom pokusom premôcť smrteľnú chorobu doby (…)“

Podobne sa to týka aj textov Dvanásť a Vlastný hororskop, v ktorých je azda najviditeľnejšie Kadlečíkovo literárne majstrovstvo, z dnešného uhla pohľadu by sme mohli povedať, že majú multižánrový a multimediálny charakter, aj preto sa možno stali predmetom aktuálneho výskumu aj v zahraničí (texty sú skúmané aj ako svojho druhu grafický artefakt). Nemajú totiž nejakú presne uchopiteľnú žánrovú formu, nachádzajú sa kdesi na pomedzí epištolárnej literatúry, eseje a poézie, autor v nich synkreticky spája a variuje rozličné protichodné motívy.

Plač a exaktnosť tónov

Ak som hovoril o multimedialite Kadlečíkových textov, musím spomenúť hudbu, totiž autorove texty sú zaujímavé nielen ako grafické artefakty, ale sú doslovne aj múzické či muzikálne. Inšpiratívnou je pre Kadlečíka samotná štruktúra hudobnej kompozície, ktorú prirovnáva k vlastným tvorivým postupom, ktoré pripomínajú polyfonickú a kontrapunktickú podobu fúgy – paralelného a simultánneho rozvíjania viacerých tém smerujúcich k syntetickej jednote a harmonickému súzvuku, kde popri sebe jestvuje autonómnosť a komplexnosť, časť a celok, horizontálna a vertikálna línia ako „vedomie kontinuity kríža“. Spisovateľ píše: „Platí to predovšetkým o tkanive Bachových fúg. Toto majstrovstvo polyfónie a kontrapunktu, kde každý hlas je autonómne sám, aj keď zmysel nadobúda v družnej plnosti celku, je cestou od osamelosti k splynutiu, ponoreniu sa do totality bytia (…)“

S hudbou bezprostredne súvisí organ, ktorý symbolizuje sakrálnu monumentálnosť – organ je pre Kadlečíka vo svojej dokonalosti syntetického nástroja zároveň metaforou i symbolom: „organ – ako i láska – je oveľa viac než len organ: aj architektúra, aj výtvarné umenie neopakovateľnej zvláštnosti indivídua“. Organ Kadlečíkovi pripomína jeho vlastný životný osud, najmä pocity strachu a samoty: „proti samote a strachu som si našiel neskoršie organ“. Z pocitov samoty teda uniká prostredníctvom hry na tomto hudobnom nástroji: „Si tu sám. Len rozladený hoboj vyje ako starý sivý vlk – tremolo. A hráš. Na diabolskom nástroji, ktorého vnútornou, štrukturálnou podstatou – aj vtedy, keď žiarivo jasá – je smutný údes, ktorý ustavične človeku pripomína jeho absurdnú úbohosť.“ S témou Bachovej hudby – „plač a exaktnosť tónov; bod, kde sa matematika stretáva so súcitom a s dobrom“, sa stretávame v celej jeho tvorbe, autor sa ustavične vracia k tomuto hudobnému skladateľovi, ktorý je pre neho tvorivo a ľudsky inšpiratívny.

Organ, resp. organová hudba má úzku spätosť so sakrálnymi motívmi a kresťanskou kultúrou, tóny hudby tohto nástroja najintenzívnejšie vždy zaznejú v chrámových priestoroch. K tradičnej inštitucionali­zovanej, resp. cirkevnej zbožnosti sa však Kadlečík staval skôr s dešpektom. Viera sa totiž u neho nerodí v prostredí cirkevných obradov, ale vnútri človeka, v čase tichých meditácií, kde Boh už nie je anonymnou silou, ale je ustavične prítomný ako „personálne Ty“, stretáva nás uprostred života ako individuálne bytosti, hriešne a hľadajúce. Podobne vníma aj ideu kresťanstva: pred bezkonfliktným stotožnením sa s jej dogmatikou uprednostňuje moment „zápasu s Bohom“, tak ako je napríklad prítomný v dielach ruskej literatúry: „Thomas Mann kdesi vraví, že ruská literatúra je svätá – áno, lebo od Puškina cez Dostojevského po trebárs Solženicyna, Jevtušenka, Nabokova, Ajtmatova jej hlavnou témou je ťažkopádny, no poctivý zápas, sporenie sa s Bohom, nie remeselné, elegantné malokupecké kramárenie.“ Z tejto perspektívy reflektuje aj osobnosť Ježiša Krista, u ktorého si všíma predovšetkým jeho ľudský rozmer. Jeho osamelosť, bezmocnosť a vzdorovitosť.

Podpora a súcitná pomoc

Kadlečíkova tvorba je príkladom toho, že myšlienkový konzervativizmus môže byť aj dnes rovnako provokatívny, ako bol provokatívny v časoch normalizácie (pod konzervativizmom sa tradične chápe niečo nemenné či spiatočnícke). Kadlečík nie je totiž len kritikom minulého režimu, jeho odkaz má duchovný a intelektuálny potenciál, aby oslovil aj súčasnú mladú generáciu, ktorá hľadá alternatívy k súčasnému ekonomickému neoliberalizmu. Analógiu ku Kadlečíkovmu kriticizmu by sme mohli nájsť napríklad aj v konzervativizme súčasného pápeža Františka, hoci Kadlečík bol protestant. To však len dokazuje, že kresťanská sociálna náuka je vo svojej podstate univerzálna a nadkonfesionálna, solidarita a kritika ekonomického pragmatizmu vyrastajú nakoniec z myšlienkového odkazu Ježiša Krista, z ktorého Kadlečík čerpal vnútornú silu a odhodlanie vzdorovať.

Pápež vo svojej encyklike Laudato si᾿, ktorá sa venuje životnému prostrediu a je adresovaná všetkým kresťanom a súčasnej civilizácii, píše: „Napríklad vedomie, že každé stvorenie odzrkadľuje niečo Božie a má v sebe posolstvo, ktoré nám má odovzdať, alebo istotu, že Kristus prijal na seba tento materiálny svet a teraz vzkriesený prebýva v hĺbke každej bytosti, ktorú zahrnuje svojou láskou a preniká ju svojím svetlom. Vedie aj k uznaniu, že Boh stvoril svet a vpísal doň poriadok a dynamiku, ktoré človek nemá právo ignorovať. Keď čítame v evanjeliu, že Ježiš rozpráva o vtákoch a hovorí, že ‚Boh ani na jedného z nich nezabudne‘, mohli by sme s nimi zaobchádzať zle a ubližovať im? Pozývam všetkých kresťanov, aby vyjadrili túto dimenziu svojej konverzie a umožnili tak sile a svetlu prijatej milosti preniknúť i do vzťahov k ostatným stvoreniam a okolitému svetu (…).“

Rovnako Kadlečík svojou tvorbou ukazuje, že svet nie je nejaká vec na predaj, ktorá má slúžiť našim potrebám, práve naopak. Kto totiž nemá úctu k prírode a k všetkému živému, nemôže mať úctu ani k ľuďom: „Lebo život – nepremožiteľný, vždy vznikajúci, z mŕtvych vstávajúci – si treba vážiť, uctievať, mať s ním súzvuk, mať k nemu úctu, súcit a porozumenie, aby sme ho neurazili. Chcel som tu teda povedať, že akákoľvek vesmírna – organická aj anorganická – forma bytia, každý spôsob života (nielen ten ľudský) a jestvovania chce od nás podporu a súcitnú pomoc.“

Pavel Matejovič (1963)

Literárny vedec, pracuje ako samostatný vedecký pracovník v Ústave slovenskej literatúry SAV a na Trnavskej univerzite. Venuje sa dejinám slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia. Je autorom štyroch odborných monografií, jeho štúdie a eseje vychádzajú v domácich a zahraničných periodikách a zborníkoch.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#výročie #spisovateľ #Ivan Kadlečík
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku