Kniha týždňa: Hľadanie tajomstva

10.05.2018 13:00

Anselm Grün je benediktínsky mních a autor viacerých svetových bestsellerov v oblasti duchovnej literatúry.

Tomáš Halík, profesor na Karlovej univerzite a prezident Českej kresťanskej akadémie, je katolíckym kňazom v pražskej Akademickej farnosti. Jeho knihy boli preložené do osemnástich svetových jazykov a je držiteľom prestížnej Templetonovej ceny, čo je akási „nobelovka“ v oblasti prínosu pre duchovný rozmer života.

Anselm Grün a Tomáš Halík: Svět bez Boha
Anselm Grün a Tomáš Halík: Svět bez Boha Autor: Nakladatelství Lidové noviny

Halík a Grün sa v knihe Svet bez Boha stretávajú nielen ako jej autori. S pokorou prijímajú rolu pochybujúcich. Nechcú byť osvietení, nepotrebujú mentorovať. Odvážne polemizujú o viere, o jej svetle i temnote. Vydávajú sa na cestu spolu s nami – so všetkými tými, ktorí ticho, nahlas, s obavami či nádejou hľadajú Boha.

Vojsť do oblaku

Ateizmus ako druh náboženskej skúsenosti, znie podtitul knihy. Azda je to na prvé prečítanie pomerne kontroverzný odkaz, no pri zahĺbení sa do esejí oboch autorov začíname vnímať danú hypotézu vo viacerých konotáciách.

Laik ateistom označuje bezverca, a teda človeka, ktorý neverí v Boha. Popri štúdiu, meditáciách a tisícoch rozhovorov dochádzajú autori na viacvrstevnú podobu ateizmu. „Keď sa stretnem s človekom, ktorý neverí v Boha, vždy mu položím otázku – aký je ten Boh, v ktorého neveríš? A dokážeš si pod pojmom Boh predstaviť aj čosi iné ako to, čo popieraš?“ vyslovuje svoju skúsenosť Tomáš Halík.

V striedajúcich sa pasážach oboch duchovných, ktorým rovnako svedčí pojem esej, ako aj meditácia či jednoducho úvaha, sa Halík a Grün pristavujú pri význame slova ateista. Je to zblúdilec, ignorant, človek uvedomelý a kriticky zmýšľajúci alebo jedinec, ktorý stratil nádej? Je v súčasnom modernom svete ešte možné spájať v harmonický celok intelektuálnosť a náboženstvo?

Ateizmus v knihe Svet bez Boha vystupuje ako popretie určitého teizmu, a teda odmietanie akejsi konkrétnej predstavy o Bohu. Pri otváraní podkrovných komnát je takmer nemožné chápať ateizmus ako uniformnú tézu, ale naopak – obsiahnuť ju ako rozmanitú veličinu, ktorá v zásade nemusí Boha nutne popierať. Pretože, ako píše Tomáš Halík, existujú mnohé druhy teizmu, ktoré v ceste k tajomstvu nazývanému Boh skôr prekážajú, a naopak. Určitý kritický ateizmus má silu pomôcť zdolať úskalia na ceste viery.

Viera v ponímaní oboch intelektuálne založených duchovných nie je teplý a bezpečný príbytok, očarujúci vo svojej nemennosti. Nechať sadať prach na vlastné zakonzervované predstavy alebo ich ozdobovať ako modlu, ku ktorej sa možno zakaždým vrátiť a pokochať, to nie je prúd, ktorý oslavujú ako živý a životodarný. „Viera nie je ideológia, viera je cesta, nekončiaca cesta; uveriť neznamená oprieť sa o pilier istôt, ale vojsť do oblaku Tajomstva, prijať výzvu: Choď do hĺbky!“ medituje Tomáš Halík.

Ako zvliekanie hada z kože

Skúsenosť odchodu Boha zo života teda nemusí nutne znamenať stratu viery. Táto bolestná skúška môže byť prirovnaná k zvliekaniu kože hada, možno až k oživeniu bájneho Fénixa. Grün a Halík sa vo svojich úprimných, miestami sebareflexívnych, inokedy kritických úvahách snažia predstaviť skúsenosť strádania ako nápomocnú v hľadaní pevnejšieho, jasnejšieho, viac obsažného a otvorenejšieho prístupu. Okrem ateizmu píšu o podobách viery, pričom spomínaná bolestná skúška osobného sveta bez Boha je súčasťou viacerých z nich.

Prechod od všeobjímajúceho detského obrazu, ktorý nepripúšťa pochybenia ani pochybnosti, k dospelej, tajomnejšej, často aj temnejšej podobe, ktorá stratila charakter zlatého kostolného rámu a čistej nevinnej sladkastej príchuti, konfrontácia so zlom, ktoré nevieme a nedokážeme pochopiť, uchopiť, premeniť. Osobné traumy, naše príbehy, citové otupenia, jazvy. Nie pre každého je prvotnou náboženskou skúsenosťou osvietenie, ktoré ako nevyhasínajúci zdroj neúnavne osvetľuje našu každodennosť. Niekto je celoživotne hľadajúci, pochybujúci, no pripúšťajúci tajomno ako súčasť života. Iný popiera a inklinuje k vedeckému ateizmu. A potom sú tu aj takí, ktorí ignorujú.

K brehu dospelej viery

„Moje odpovede na otázky, v čo verím a ako v to vôbec veriť môžem, musia obstáť pred mojím rozumom. Len Boh je a zostane nepochopiteľným tajomstvom. Všetky slová viery nás vždy dovedú k tomuto tajomstvu, ktoré tušíme, no ktoré nikdy celkom nepochopíme. Tieto pochybnosti našu vieru očisťujú a zbavujú ju ľudských projekcií. Musíme prijať, že v našom srdci vždy zotrvajú oba póly: viera aj neviera,“ píše benediktínsky mních Anselm Grün v kapitole Keď Boh mlčí.

Pri hlbinnom bádaní v odtieňoch neviery možno dôjsť k viacerým záverom. Súdy, alebo ľudské argumenty proti, vychádzajú vždy z osobnej skúsenosti, a aj keď sú individuálnymi názormi, ich korene sa často stretávajú pod jedným stromom. Sklamanie z cirkvi a nedôvera v jej inštitucionali­zovanosť sa stala aj osobnou epizódou Tomáša Halíka, ktorý sa v pasáži Temnota ostáva vyznáva z kultúrneho šoku po roku 1989.

V dobách temnoty a skrývania počas totality sa v skupinách tajných seminárov „podzemnej cirkvi“ živila prirodzená iskra, duch pravdy a slobody. Cieľ, za ktorým sa oplatilo kráčať, vidina, pre ktorú stálo za to trpieť. Mnohé „nezdravé“ a „zhubné“ však ostalo skrz nežičlivé podmienky opomenuté a naplno vykvitlo až po páde komunizmu.

„Môj pokus priniesť čerstvý závan slobody do zatuchnutých priestorov teologickej fakulty, ktorá sa z periférie kultúrneho a spoločenského života vrátila späť do Prahy, sa skončil tvrdým stretom s jej konzervatívnym vedením a mojím prechodom z teologickej na filozofickú fakultu,“ rozpráva Tomáš Halík svoj vlastný príbeh viery. V jeho ponímaní sa stala skúsenosť s odmietavým postojom oficiálnej cirkvi akýmsi mostom, po ktorom prešiel na breh dospelej viery.

„Pokiaľ vo všetkých oblastiach svojho života, vnímaní a poznaní človek prirodzene rastie a mení sa, avšak jeho ,náboženstvo‘ ostáva pietne uchránené pred všetkými zmenami, potom ten daný človek skôr či neskôr zistí, že je s jeho životom nekompatibilné, a podľa toho s ním aj naloží tak, ako so sentimentálne uchovávanou škatuľou detských hračiek, ktorých sa však pri najbližšom sťahovaní musí jednoducho zbaviť. Zrno v takomto prípade odumrelo, avšak neprinieslo úžitok: takýto človek v kríze duchovného rastu zjavne nestretol nikoho, kto by mu ukázal, že existuje aj iná, dospelá a zrelá viera.“

Cenný zdroj otázok

Napriek zdanlivo ucelenej téze nie je kniha Svet bez Boha monotematická. Cez osobné skúsenosti a úvahy autorov presakuje množstvo pridružených filozofických úvah, ideí a reflexií o súčasnej podobe spoločnosti, miere jej duchovného prežívania a strádania, egocentrizme, do ktorého nás moderná doba vťahuje, potrebe všetko vlastniť, ktorú napĺňame dovtedy, kým mnohých nezotročí. Pri duchovnej literatúre stojí čitateľ pred rozhodnutím (ktoré nutne nemusí urobiť ešte pred jej otvorením). Môže publikáciu prijať ako vôdzku na jeho vlastnej duchovnej ceste, ako provokáciu, ktorá napadne jeho zaužívané predstavy (pokiaľ jej to, samozrejme, dovolí), ako cenný zdroj otázok, ktoré rozvíria ustálené vody a pripravia vnútorný svet na očakávanie tajomna.

Toto všetko Svet bez Boha je. Navyše vypĺňa tú prázdnu medzeru – ktorú možno bez výčitiek nazvať i priepasťou – duchovne sviežej a súčasne intelektuálnej literatúry, ktorá neprikazuje a neodsudzuje, nestavia sa do pozície vševediacej a neomylnej, a čo je azda najvzácnejšie – nepertraktuje náboženskú skúsenosť a vieru ako presne nalinkovaný vzorec.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #kniha #dielo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk