Foto: TASR, Jakub Kotian
Boli ste jeden z mála spisovateľov, ktorý si písaním slušne zarábal. Žijete stále z predaja kníh?
Hoci som vyštudoval pedagogiku a mal som byť učiteľom, už štvrť storočie sa živím písaním. Som sám sebe pánom, nikdy som nemusel odísť z voľnej nohy. Minulý rok mi však hrozila zmena. Som rád, že sa to vrátilo do pôvodného stavu a knihy začali prinášať opäť zárobok. Neviem si predstaviť, že by som v 56 rokoch začal učiť na základnej škole. To by bol katastrofický scenár.
Aj najnovšia kniha Muž a žena sa začína stretnutím s vaším dlhoročným vydavateľom a najlepším kamarátom, ktorý vám oznamuje, že knihy – nielen vaše – sa už tak nepredávajú a mali by ste uvažovať o zmene zamestnania, pretože sa písaním neuživíte. Skutočne sa odohral ten rozhovor?
Bolo to tak. O pár dní na to som si urobil vlastný prieskum v niekoľkých českých kníhkupectvách – v Prachaticiach, v Pelhřimove, v Benešove aj v Prahe. Od kníhkupcov som sa dozvedel, že moje knihy nemajú a žiadali ma, aby som s tou mizernou distribúciou niečo urobil. Martin Reiner, môj vtedajší vydavateľ naznačoval, že by som mal písať inak, vynechať vulgarizmy. Ukázalo sa však, že to nebol hlavný problém. Po tom, čo som prešiel k novému vydavateľovi, sa moja najnovšia kniha predáva rovnako dobre, ak nie lepšie než moje najslávnejšie romány.
Čo sa zmenilo príchodom nového vydavateľa?
Podpora predaja mojej knihy sa robí skutočne vo veľkom štýle. Po Prahe chodia autá obrandované obálkou mojej poslednej knihy. K tomu patria dobre zorganizované tlačovky s médiami a stretnutia s čitateľmi. Po prvý raz v živote som tiež aktívny na sociálnej sieti.
To však asi nebude vaša šálka kávy. V jednom zo svojich statusov uvádzate: Práve som mal 56, užívam jedenásť tabletiek denne, poberám čiastočný invalidný dôchodok a začal som písať na facebook. Aký máte pocit z virtuálneho sveta?
Na facebooku som krátko. Na naliehavé odporúčanie môjho vydavateľa. Mám z toho veľmi zmiešané pocity. V budúcnosti by som dal prednosť skôr nejakej forme blogu, do ktorého by som prispieval len ja. Necítim potrebu komunikovať s osemsto neznámymi ľuďmi. O čom? Pripadá mi tiež nezmyselné, aby som si najal niekoho, kto bude statusy uverejňovať za mňa.
Pomáhajú vám dcéry s „facebookovskými“ zručnosťami?
Nie, s dcérkami sa, žiaľ, stretávam len raz za dva týždne. Nechcem ich zaťažovať facebookom. Z času na čas mi pomáha priateľka, ktorá je o niečo mladšia a na sociálnej sieti bola aktívna už predtým.
Kde sa zoznámili, keď väčšinu času trávite vo vašej pracovni na Sázave?
Potom, čo ma opustila manželka, žil som ako starý mládenec odhodlaný tak stráviť celý život. V dome som mal však taký bordel, že to moji blízki nevydržali a zohnali mi pani na upratovanie. To je Monika, ktorá má opatrovateľskú službu pre seniorov. Žartujem, že som jej najmladší dôchodca. Na rozdiel od iných ma necievkovala, len mi upratovala a nosila obedy.
Čím vás zaujala, okrem toho, že dobre upratuje?
Keď nebudem hovoriť o tých štandardných veciach, ktorými žena zaujme muža, spájal nás istý skepticizmus, pretože aj ona sa rozvádzala. Mali sme spoločnú nielen únavu z predchádzajúcich vzťahov, ale tiež túžbu mať pri sebe niekoho, kto nám pomôže. Hovoril som jej, že trpím pocitom krivdy a chcem žiť sám. Monika to akceptovala a bývame oddelene. Na rovinu – vedel by som s ňou zdieľať domácnosť, ale nedokážem si predstaviť, že by som býval s jej troma deťmi. Môj staromládenecký pokoj a sebectvo by sa výrazne narušili. Nášmu vzťahu by to určite neprospelo. Monika býva neďaleko a vidíme sa vtedy, keď chceme.
Ako dcéry vnímali celý váš prerod po tom, čo vám v roku 2012 praskla aorta? Ako sa vyrovnali s vašou premenou?
Po počiatočnom zdesení a strachu, že im umrie otec, nasledovalo obdobie plné ohľaduplnosti. Boli starostlivé a trpezlivé k mojim výpadkom pamäte. Dnes, po piatich rokoch, trpezlivosti ubúda. Vravia mi, aby som si robil poznámky, čo si nerobím a oni sú patrične nahnevané. Navyše majú trinásť a pätnásť rokov, sú v puberte. Napriek tomu ma dojíma, že nado mnou držia ochrannú ruku – prevedú ma nákupným centrum, ktoré je pre mňa hotovým peklom. V tomto megalomanskom niekoľkoposchodovom monštre vždy zablúdim. Ony sa o mňa postarajú a bezpečne ma privedú k autu.
Foto: Dušan Kittler
Chodíte v nákupných centrách aj do kníhkupectva?
Chodím. Vyznieva to narcisticky, ale kupujem si vlastné knihy. Pre známych, ktorým sa neušli autorské výtlačky. Niekedy je až deprimujúce vidieť na pultoch kníhkupectiev tisícky kníh, z ktorých sú stovky určite skvelým čítaním. Autora môže takéto množstvo konkurentov až ochromiť. Potom prichádzajú pochybnosti, ako sa dá tomu všetkému konkurovať. A nejde len o knihy. Uvažujem aj o tom, či sa dá konkurovať päťdesiatim kanálom v televízii.
Ak by ste mali teraz pred sebou všetky vaše romány, ktorý by ste si kúpili?
Netúžim po vlastnej knihe. Ak by ste sa ma však opýtali, ktorá kniha je moja najobľúbenejšia, musím povedať, že najvďačnejší som za knihu Báječná léta pod psa. Nielen preto, že to bol prvý úspešný román. Kniha mojich blízkych veľmi potešila, pretože je to autobiografický príbeh jednej súdržnej rodiny. Navyše podľa románu vznikol aj film. Mám v ňom všetky babičky a dedkov, ktorí už dávno zomreli.
Vaše romány sú z veľkej časti autobiografické. Vlastne si ani nemusíte písať denník, stačí siahnuť do police s knihami a pripomenúť si momenty zo svojho života…
Rád by som zdôraznil, že v knihách používam autorské zveličenie, štylizáciu. Hanbil by som sa pred vami, keby som sa mal identifikovať s tými promiskuitnými alkoholikmi v mojich knihách. Povedzme, že autobiografické sú moje denníky. V nich skutočne nesiem svoju kožu na trh a to, čo píšem, sa skutočne stalo.
V knihe Biomanžel doslova idete sám sebe po krku a nešetríte sa. Boli ste vždy taký sebaironický?
Sebareflexia je veľmi dôležitá schopnosť. Len narcis, ktorý sa domnieva, že je dokonalý, sa jej nepodrobuje. Uvedomujem si chyby, ktoré som v živote urobil a je prirodzené sa sebakriticky na ne pozrieť. Samozrejme, nemalo by to skončiť nejakým sebabičovaním.
Druhá časť nového románu s názvom Čarodějka z Křemelky je o žene, ktorá má zvláštne schopnosti – číta myšlienky. Ako vznikol tento nápad?
Nápad nie je nijako originálny. Ocitol sa vo filme s Melom Gibsonom Po čom ženy túžia, aj v románe Umírat v nitru od Roberta Silverberga. V dnešnom svete originalita neexistuje, všetci píšeme len variácie na existujúce témy. V dielach Shakespeara je všetko, všetky odtiene ľudských vzťahov, aké si dokážeme predstaviť. Máme právo robiť nové, moderné variácie starých príbehov.
Foto: Ľuboš Pilc pre Pravdu
Stretli ste sa niekedy v živote so ženou, ktorá má zvláštne schopnosti?
Občas som mal pocit, že moja manželka, teda tá druhá – biomanželka – je tak trochu čarodejnica. Mala rôzne ezoterické kamarátky, s ktorými vítali jar, zaháňali negatívnu energiu, tancovali so šamanom a kupovali biopotraviny. V románe Biomanžel si robím žarty z premeny tejto biomanželky na finančnú poradkyňu, čo je pre mňa úplne nevierohodný obrat. Čo asi hovorili v banke na to, že klientom radí laktačná poradkyňa?
Možno sa Veronika len bála, že rodinu nedokážete zabezpečiť a to bola cesta…
Niet pochýb o tom, že to bol hlavný motív. Už tri roky pred naším rozvodom sa na to začala pripravovať. Netuším, či momentálne tú prácu robí, pretože spolu komunikujeme, len keď si odovzdávame deti.
Keď hovoríme o zvláštnych schopnostiach, strata pamäte, ktorá nasledovala po prasknutí aorty pred piatimi rokmi, neviedla k zdokonaleniu iných zmyslov?
Bolo by krásne, keby som zrazu videl ako rys, lepšie by som počul alebo by som dokázal čítať myšlienky! Žiaľ, k tejto kompenzácii neprišlo.
Ktorý zmysel by ste chceli mať lepšie vyvinutý?
Mohol by som nemiestne žartovať, že by som sa mohol stať supermužom alebo pornohercom, to však zveličujem.
Lepší sa vaša krátkodobá pamäť?
Musím úprimne povedať, že nie. Obávam sa, že to je konečný stav. Na pamäť existujú cvičenia, ale ja som lajdácky pacient. Nebaví ma vyratúvať pražské mosty v nejakej riekanke. Vravím si, že aj samotným písaním a rozhovormi si ju trochu precvičujem. S týmto hendikepom som sa naučil, vlastne stále sa učím žiť. Pozrite, bez tohto diára, ktorý mám v taške, som stratený. Bez poznámok v ňom by som tu nebol. Aj túto tašku na rameno, ktorá sa pomaly rozpadáva, si stále nechávam. Som na ňu zvyknutý a viem presne, čo mám v ktorej priehradke.
Klíče, peněženka, mobil – to je mantra, ktorú ste pri používal v roku 2012 pri odchode z domu. Ešte stále vám slúži?
Samozrejme. Ak stratíte alebo zabudnete doma jednu z tých vecí, prichádza existenčná dráma.
Ako sa zmenil váš štýl písania? Pamätáte si, čo ste písali včera a predvčerom?
Ani veľmi nie. Ak som v novele na stránke osemdesiat a deň či dva v písaní vynechám, musím si všetko napísané prečítať znovu. Ak sa mi darí udržať pri písaní dennú kontinuitu, pamätám si, čo som písal včera. Vždy si to však aj tak zbežným prečítaním pripomeniem. Osnovu som si robil aj predtým, teraz som pridal rôzne farebne odlíšené zvýrazňovače, aby som sa vedel orientovať.
Nie je strata pamäte niekedy výhodná, nevyhovorili ste sa na ňu, keď sa to hodilo?
Môže to byť uveriteľná výhovorka. Keď to však kamarátom urobíte tri alebo štyrikrát, dajú vás do škatuľky nespoľahlivý. Snažím sa preto termíny a časy stretnutí dodržiavať. Pamäť ma však aj tak dokáže zradiť. Nedávno som bol na čítačke v meste, ktoré má dve námestia – horné a dolné. Počkajte, pozriem do diára, ako sa volalo. Tu je to – Hranice na Moravě. Zaparkoval som teda na jednom z tých námestí a po akcii som nevedel nájsť auto. Už som chcel volať policajtov, keď sa ukázalo, že je zaparkované na tom druhom námestí.
Knihu Andělé všedního dne ste napísali v roku 2007. Päť rokov predtým, než vám praskla aorta. Napísali by ste ju s dnešnými skúsenosťami inak?
Knihu som písal pod vplyvom skúseností z umierania môjho otca. Bol to logický dôsledok tej životnej situácie. Keď žijete pol roka vedľa niekoho, kto umiera, písať o manželstve a o sexe sa vám nechce, ani vám to v danej chvíli nejde. A viera v anjelov? Som pomerne racionálny človek, hoci kedysi som bol oveľa spupnejší racionalista. Dnes som už pokornejší, aj kvôli tomu, čo sa mi stalo. Môj kamarát Jarda Dušek sa zaoberá ezoterikou a občas má nadreálne interpretácie sveta. Dnes už to rešpektujem a neposmievam sa veciam, ktoré ma presahujú. V boha neverím, ale chýba mi. To isté by som povedal o anjeloch. Neverím, že nad nami poletujú bytosti s krídlami, ale chcel by som, aby tu boli.
O anjeloch ste napriek tomu vedeli pomerne veľa?
K anjelom som sa dostal cez Petra Hapku. Spolu s ním a Michalom Horáčkom sme mali písať muzikál. Petr Hapka sa vždy zaujímal o anjelov, poznal ich typológiu a mená a pracovné zaradenie. Muzikál nakoniec nevznikol, ale informácie o anjeloch som mal zozbierané, tak som ich použil.
Deväťdesiat percent čitateľov beletrie tvoria ženy. Myslíte na to pri písaní?
Pri písaní Románu pro ženy som na to určite myslel. Som prvým čitateľom svojich kníh, snažím sa predvídať reakcie publika. Pri všetkej skromnosti som schopný vycítiť, že nejaká pasáž je zdĺhavá, alebo ktorý vtip by mohol zafungovať… Keď sa autor vo svojej pracovni zasmeje na vlastnom vtipe v knihe, môže to vyzerať zvláštne, ale na druhej strane je to istá záruka, že vtip bude fungovať aj u čitateľov.
Foto: Viola Ivašková
Dokáže vás po tridsiatich rokoch fungovania ešte nadchnúť alebo prekvapiť nejaká téma?
Zaujímavá téma je základná podmienka pre začiatok písania. Pre to, aby som vydržal deväť mesiacov, sedem dní v týždni, sedieť desať hodín nad počítačom. Výber témy je dnes pre mňa kľúčový. Asi je to dôsledok môjho skrachovaného milostného života, ale po dvoch rozvodoch už asi o láske písať nebudem.
Na ktorú tému ste si doteraz netrúfli?
Skôr na žáner. Veľmi rád by som napísal humoristický román. Začal by som hneď zajtra, ale je to jedna z najťažších spisovateľských úloh. Pri psychologickom románe alebo detektívke sa dá všetko naplánovať, vybudovať kostru a charaktery postáv. Vyrobiť humor, vtip sa mi darí na menšej ploche – vo fejtónoch, ktoré som začal písať pre Lidové noviny.
V rozhovore, ktorý sme robili pred piatimi rokmi, ste hovorili aj o tom, ako ste stratili schopnosť smiať sa. Dcéry, ktorým váš smiech chýbal, vás šteklili… Vrátil sa vám smiech?
Mám za sebou niekoľkoročnú liečbu antidepresívami a moja situácia sa zmenila výrazne k lepšiemu. Mal som klinicky diagnostikovanú depresiu a pri nej človeku veľmi do smiechu nie je. Viem sa zabaviť, napríklad nedávno na párty so susedmi. Kamaráti mi hovoria, že už som to opäť ja, že som naspäť, že dokážem rozprávať vtipné historky, alebo vymýšľať slovné hračky. To nie je samochvála, len citujem. „Pred aortou“ som bol úspešný, sebavedomý, azda schopný, slúžil mi orientačný zmysel a pamäť, cestoval som po svete. Dnes máločo z toho zvládnem bez sprievodu. Pred troma rokmi som bol na pokraji zrútenia v obchodnom dome. Nevedel som si spomenúť, čo chcem a predavačka na moje rozpaky nevhodne zareagovala. Možno som pôsobil ako debil, ale mohla zareagovať empatickejšie. To poníženie si pamätám dodnes, ale je to, našťastie, za mnou. Veľmi mi pomáha aj beh.
Lekári vám dovolili behať?
Behanie skutočne vplýva dobre na psychiku. Vyplavujú sa pri ňom endorfíny a dostávam nápady na písanie. V ľadvinke preto vždy nosím blok a ceruzku, aby som si ich mohol zapísať. Lekári mi rekreačný beh odporúčajú, ale maratón mám zakázaný.
Rok po prasknutej aorte ste mali tvorivú krízu. Nútili ste sa do písania v čase, keď vám to nešlo?
Rok po príhode som ešte vydal knihu Môj život po živote, čo bol vlastne denník pacienta. Písal sa mi ešte relatívne dobre. Denník som si totiž predtým písal rukou a poznámky som len prepísal. Boli to každodenné banálne udalosti, kde-tu doplnené ironickým komentárom alebo intelektuálnou poznámkou. V tom čase to bolo moje maximum. Fabulovať som nedokázal. Mal som depresiu, nič ma nebavilo, neudržal som myšlienku a príbeh sa mi rozsýpal pod rukami. Preto som sa v tom čase logicky sústredil na poviedky. Obdobie, keď bolo pre mňa písanie pôrodom, je už, našťastie, za mnou.
Je teraz spolupráca s editorom pre vás oveľa dôležitejšia?
Je kľúčová. Prácu editora som vždy považoval za dôležitú. Sám som robil editora vo vydavateľstve Československý spisovateľ. Viem, aký je rozdiel medzi odovzdaným rukopisom a vydanou knihou. Nie sú tam štylistické neobratnosti, ktorých sa dopúšťa aj skúsený autor, napríklad z únavy. Nie sú tam vecné chyby, ktoré čitateľa rušia a popudzujú. Dobrý editor je pre autora poklad. Teraz potrebujem editora oveľa viac. Na stránke desať má vedľajšia postava brata a sestru, a na strane osemdesiat už len sestru… Moja hlava si to nedokáže ustrážiť.
Stent (výstuha) vo vašej aorte asi nemá doživotnú záruku… Rozmýšľate o chvíli, keď vám lekári opäť otvoria hrudník?
Chodím na pravidelné kontroly a lekári vravia, že zatiaľ je to dobré. Nie je to vlastne stent, v hrudníku mám implantovanú dvanásťcentimetrovú plastovú hadičku, ktorá nahrádza chýbajúcu časť aorty. Radšej si ani nepredstavujem tie spoje na obidvoch koncoch… Veď aj záhradná hadica zvykne v tomto exponovanom mieste prasknúť… V mojom prípade by to malo fatálne následky. Vravím si, že azda lekári vedia, čo robia a majú to pod kontrolou. V prvom roku mi hovorili, že zvyčajný scenár je reoperácia po troch, výnimočne piatich rokoch. Zatiaľ sa o tom nehovorí. Kardiológovia tvrdia, že to nie je treba, že je to v dobrom stave. Radšej by som bol bez operácie. V mojom prípade nejde len o strach spojený s rizikami zákroku, ale bojím sa aj narkózy. Môj už aj tak poškodený mozog by sa mohol ešte výrazne zhoršiť. Mohlo by sa stať aj to, že sa prebudím ako polovičný dement. A takto by som skončiť nechcel.
Michal Viewegh
Narodil sa 31. marca 1962 v Prahe, ale detstvo prežil v Sázave. Pochádza z rodiny inžiniera chémie a právničky. Po maturite na gymnáziu v Benešove, krátkom štúdiu na VŠE a niekoľkých príležitostných zamestnaniach, vyštudoval češtinu a pedagogiku na FF UK v Prahe. Učil na základnej škole, bol redaktorom nakladateľstva Československý spisovateľ. V roku 1995 sa stal spisovateľom na voľnej nohe. Od svojej prvotiny Názory na vraždu z roku 1990 napísal tri desiatky kníh, niekoľko z nich bolo sfilmovaných (Báječná léta pod psa, Výchova dívek v Čechách, Román pro ženy, Účastníci zájezdu, Nestyda, Román pro muže, Svatá čtverice a Andělé všedního dne). Jeho najnovšia kniha nesie názov Muž a žena (na snímke vľavo). V decembri 2012 mu praskla aorta. Lekári ho vďaka rýchlej operácii zachránili, ale doteraz má problémy s krátkodobou pamäťou. O svojich problémoch v roku 2013 vydal knihu Můj život po životě. Je dvakrát rozvedený. Z prvého manželstva má dospelú dcéru Michaelu, z druhého manželstva s Veronikou má dcéry Sáru a Báru.
