Tolkienovo dielo v socialistickom tábore

Titulok môže vzbudiť dojem, že článok sa bude zaoberať aj údajným hodnotením Tolkienovho diela v Rudom práve z roku 1977, ktoré sa malo začínať slovami: „Ide o ďalší útok proti socialistickému zriadeniu...“. Nie je to tak. Hlavne preto, lebo toto hodnotenie je hoax, ktorý už roky koluje po internete. V Rudom práve nikdy nevyšlo.

13.05.2018 15:00
Beren and Lúthien Foto:
Spisovateľ J. R. R. Tolkien na archívnom zábere.
debata (2)

V úvode spomenutý citát je preloženou a skrátenou verziou poľského textu, ktorý koloval v deväťdesiatych rokoch a pri ktorom sa ako pôvodný zdroj uvádzajú noviny Czerwony Sztandard z 24. mája roku 1971. Poľská internetová komunita fanúšikov fantasy, ktorá by mala mať možnosti si pravosť tejto recenzie overiť, jeho autenticitu vrátane kultovej vety „Bojuj Mordor v kapitalistickom obkľúčení!“ nespochybňuje.

V prípade literárneho diela profesora Johna Ronalda Reuela Tolkiena (1892–1973) a jeho reflexií v socialistickom tábore hovoríme predovšetkým o dvoch dielach, ktoré znamenali zrod fantasy ako nového literárneho žánru. Teda o knihe Hobit, alebo, cesta tam a späť (vydané v r. 1937) a o trilógii Pán prsteňov (1954 – 1955). Do Tolkienovho legendária patrí ešte posmrtne vydaný súbor epicko-dejepisných fantastických rozprávaní Silmarillion (1977), Nedokončené príbehy Númenoru a Stredozeme (1980), História Stredozeme (1983), Húrinove deti (2007) a pod. Z nášho aktuálneho pohľadu však okrem Silmarillionu majú len obmedzený význam.

Preklad Pána prsteňov dnes považujem za rovnaký znak vyspelosti danej kultúry a jazyka, ako bol voľakedy preklad Biblie alebo Homérových eposov. Pre obdobie rokov 1950 – 2000 sme v takomto preklade mohli vidieť aj istý sprievodný jav liberalizácie a otvorenosti konkrétnej spoločnosti a jej nadviazanosti na západnú kultúru.

Hobit a Pán prsteňov za socializmu

Názory na to, či išlo za socializmu o nejakú „zakázanú literatúru“, sa stále líšia. Situácia závisela aj od obdobia a konkrétnej krajiny. Skôr hovorme o literatúre „neodporúčanej na vydávanie“, respektíve takej, s ktorou si panujúce režimy nevedeli poradiť. Hobit nakoniec vyšiel vo všetkých európskych socialistických krajinách (osobne som ho prvýkrát prečítal v roku 1979 a zhodou okolností v Moskve – tam som aj horkými slzami oplakal Thorinovu smrť). S Hobitom bolo totiž menej problémov, pretože sa dal kategorizovať ako „rozprávková knižka pre deti“. Respektíve draka ležiaceho na hromade zlata bolo možné prirovnať k lakomému kapitalistovi a boháčovi…

S existenciou knihy bola spojená aj produkcia rôznych rozhlasových a divadelných adaptácií. Fantasy však ako celok a s ňou aj Pána prsteňov radili do kategórie nehodnotnej brakovej literatúry, ktorá nie je hodná prekladu a ani nemá čo povedať socialistickému človeku.

Komunistický režim mal totiž od istého momentu charakter pomerne rigídnej gerontokracie, ktorá bola opatrná voči všetkému novému. Aj česko-slovenské komunistické elity rýchlo stratili väzby s mladými zapálenými revolucionármi z dvadsiatych rokov a stali sa konzervatívnou zbyrokratizovanou vrstvou papalášov. Zo západných krajín ako-tak prijímali len to, čo im bolo známe z mladosti: trampské pesničky, kovbojské historky, realistické romány o ťažkom živote amerických pracujúcich za veľkej krízy a pod. Fenomény, ktoré v západných krajinách vznikali po „uzavretí sa“ do izolacionizmu za železnou oponou (rokenrol, fantasy), už nie.

Fantasy bolo navyše nezaraditeľné do kategórií socialistickej literatúry. Nebola to detská rozprávková literatúra ani sci-fi. Vedeckú fantastiku režim akceptoval, pretože sa rozvinula aj v Sovietskom zväze ešte pred stalinistickým zglajchšaltovaním literatúry a sci-fi sa hlásila k vede a jej možnému pokroku. Na fantasy režimu prekážala nematerialistická mágia a zázraky. Aj v socialistickom tábore sa objavilo pár originálnych diel alebo prekladov, ktoré by sme mohli priradiť k fantasy. No museli byť nejako prepojené s klasickou sci-fi. Dobrým príkladom je novela Je ťažké byť bohom z roku 1964 od Borisa a Arkadija Strugackých.

Mimochodom, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch bol voči fantasy a inej fantastickej literatúre v ZSSR menší odpor než v Československu. Bol to asi dôsledok výnimočného obdobia okolo rokov 1972 – 1988, keď v Moskve v intelektuálskych kruhoch v niektorých smeroch panovala liberálnejšia atmosféra ako v znormalizovanej Prahe alebo Bratislave. Prejavilo sa to možno i vo vzťahu k Pánovi prsteňov. Oficiálne ho vydať v ruštine skúsili už roku 1982, no vyšiel iba prvý diel (u nás však ani to). Takže prvú časť Tolkienovej ságy som si kúpil v bývalej predajni Sovietskej knihy pri kostole Svätej Trojice v roku 1983. V dodatku mi prekladatelia pekne vysvetlili, že celá vojna o prsteň bola vlastne oslavnou metaforou na hrdinský zápas Červenej armády proti nacistickému Nemecku a obrana Minas Tirith bola inšpirovaná obranou Stalingradu (asi to bola nutná „obeta bohom“).

V rokoch 1982 – 1983 mal však americký prezident Ronald Reagan viacero prejavov, v ktorých prirovnal ZSSR k „ríši zla“ a tú si verejnosť stotožnila s Mordorom. Následne vydanie ďalších dielov v ZSSR zastavili. Druhý diel trilógie Dve veže preto vyšiel až v roku 1990 a tretí Návrat kráľa v r. 1991. V tejto súvislosti je zaujímavé, že aj komunisti tak nejako samozrejme prijímali stotožnenie vlastného socializmu s Mordorom a neidentifikovali sa napr. s komúnou Elrondových elfov.

Okolo Tolkienovho diela vznikol v západných krajinách celý fandom. To v hlavách vodcov komunistického režimu vyvolávalo predstavu nebezpečenstva možného organizovania mladých ľudí a študentov mimo rámca Socialistického zväzu mládeže. Nekonformné spoločenstvá scifistov, trampov a undergroundu boli v ich očiach viac než dosť – nepotrebovali ďalšie. K reputácii a dôveryhodnosti Pána prsteňov nepridávala v očiach komunistických aparátčikov ani tá skutočnosť, že propagátormi a šíriteľmi Tolkienovho diela v socialistických krajinách boli často disidenti alebo podozriví intelektuáli kdesi na hranici prijateľnosti. Čo bolo asi hlavné, komunistickým ideológom a funkcionárom prekážal aj ústredný konflikt v Pánovi prsteňov a najmä jeho „nešťastná“ geografická projekcia: Slobodné národy Západu bojujú voči industrializujúcemu sa impériu zla na Východe.

Na druhej strane, existenciu žánru fantasy ani Tolkienových diel v socialistických krajinách nijako neutajovali a o občas o nich vyšli aj zmienky v oficiálnych literárnych časopisoch. O tom, že Pán prsteňov existuje v angličtine, som vedel od roku 1979 – 1980 – bol to jeden z podnetov, prečo som sa vôbec začal učiť tento jazyk. V anglickom origináli bol Pán prsteňov v niektorých knižniciach aj dostupný – napríklad ja som si ho požičal koncom roku 1987. Postoj k Tolkienovmu dielu zo strany oficiálnych miest socialistických režimov bol teda skôr pokusom o ignoráciu než priamym potláčaním a zákazom. Zrejme bolo aj trápne priamo bojovať proti „rozprávkovej knižke o čarodejníkoch a trpaslíkoch“.

Preklady Tolkienových diel

Slovenský preklad Hobita od Viktora Krupu vyšiel v Mladých letách v roku 1973, český v Odeone v roku 1979, pričom ako prekladateľ bol uvádzaný Lubomír Dorůžka, hoci ho v skutočnosti preložil František Vrba (1920 – 1985) – ten mal však z politických príčin zakázané publikovať. Slovenčina tak bola druhým jazykom socialistického tábora, do ktorého bol Hobit preložený a aj oficiálne vydaný. Prvým bola v roku 1960 poľština, k čomu sa ešte dostaneme. Súčasne bol slovenský preklad dvanástym v poradí celkovo a posledným, ktorý vyšiel ešte za života J. R. R. Tolkiena.

Existujú indície, že v roku 1966 bol vytvorený špeciálny český preklad Hobita (a možno aj Pána prsteňov) ako podklad na výrobu plánovaného animovaného filmu. Dnes sa však považuje za stratený. Samotný film mal na základe iniciatívy producenta Williama Snydera realizovať režisér a animátor Gene Deitch (nar. 1924) – Američan žijúci v Prahe. Výtvarnú stránku mal zabezpečovať Adolf Born a Jiří Trnka. Podarilo sa skutočne sfilmovať aj jeden dvanásťminútový úsek – takže prvá filmová adaptácia Hobita (hoci značne pozmenená) vznikla vlastne v Prahe. Okolo roku 1985 naštudovali divadelnú adaptáciu Hobita študenti DAMU a v tom období bola jeho adaptácia vysielaná aj v rozhlase.

Napriek tomu, že Pán prsteňov v Česko-Slovensku a vo väčšine socialistických krajín do roku 1989 nevyšiel, boli pre intelektuálov a disidentov dostupné rôzne samizdatové preklady. V Česko-Slovensku napríklad český preklad od Stanislavy Pošustovej-Menšíkovej (nar.1948), ktorý vytvorila v r. 1979 – 1980. Napriek prísľubom vydavateľstva Mladá fronta, zrejme z politických dôvodov, ho bolo možné vydať až v rokoch 1990 – 1992. (Rukopis však koloval medzi disidentmi.) V roku 1981 preložila aj Silmarillion, ale preklad sa niekde stratil a pred vydaním v roku 1992 ho musela vlastne preložiť druhýkrát.

Z hľadiska dostupnosti Tolkienových kníh jednoznačne vynikalo Poľsko, v ktorom všetky tri hlavné diela vyšli v rozmedzí rokov 1960 – 1985. Hlavnú zásluhu má na tom prekladateľka Mária Skibniewska (1904 – 1984). Založila aj vlastnú poľskú tolkienistickú terminológiu. Poľský preklad bol po holandčine a švédčine vôbec tretím na svete.

V ZSSR prvý preklad Hobita z pera Natálie Rachmanovej (1930) vyšiel roku 1976 s ilustráciami Michaila Belomlinského. Ako kuriozitu možno uviesť, že predobrazom podoby Bilba bol pre neho známy sovietsky herec Jevgenij Leonov. V roku 1985 v Leningrade natočili aj zjednodušenú filmovú verziu Hobita. V ZSSR sa objavili pokusy preložiť a vydať aj Pána prsteňov alebo jeho časti. Zrejme prvým plnohodnotným prekladom bol preklad Alexandra Gruzberga z roku 1978, no bol publikovaný až po rozpade ZSSR. V roku 1982 však vyšiel preklad prvého dielu od Andreja Andrejeviča Kisťjakovského (1936 – 1987) a Vladimira Sergejeviča Muravjova (1939 – 2001), ako už bolo uvedené. V ZSSR okrem ruštiny existoval aj veľký počet menších národných jazykov. Estónsky (zaujímavo ilustrovaný Hobit) vyšiel už v roku 1977. Ukrajinský v roku 1985 (preklad Oleksandra Mokrovoľského). Do pádu ZSSR vyšli aj arménske, litovské a moldavské preklady.

V NDR bola trocha zvláštna situácia. V NSR publikovali prvý preklad Hobita do nemčiny v roku 1957 a jeho autorom bol Walter Scherf (1920 – 2010). Určite sa dostal aj do NDR. Jeho tretie vydanie vo vydavateľstve Georg Bitter Verlag bolo pripravené v súčinnosti s východonemeckým vydavateľstvom Kinderbuchverlag a bolo tak vlastne prvým vydaním v NDR. Pán prsteňov do roku 1990 v NDR zrejme nevyšiel.

Osobitná situácia sa vyvinula v Maďarsku, kde sa podarilo v roku 1975 vydať nielen Hobita v preklade Tibora Szobotku, ale v roku 1981 aj Pána prsteňov. Bola to zásluha trojice prekladateľov: Réza Ádama (1926 – 1978), Árpáda Göncza (1922 – 2015) a Dezsőa Tandoriho (1938). Hodno azda spomenúť, že jeden z nich – Árpád Göncz – sa v rokoch 1990 – 2000 stal prezidentom Maďarskej republiky. Rumunský preklad Hobita vyšiel v roku 1975 (prekladateľ: Catinca Ralea 1929 – 1981). V rovnakom roku vychádza aj Hobit bulharský od Krasimiry a Asena Todorovcov.

Rok vydania prekladu Pána prsteňov je veľmi signifikantný pre dobové pomery v tej-ktorej krajine. Vidíme, že oficiálne bol vydaný len v dobovo najliberálnejších, najotvorenejších socialistických krajinách (Juhoslávia, Poľsko, Maďarsko). Výnimku predstavuje ZSSR, ale tam vyšiel len jeden diel. Hobit do roku 1989 vyšiel takmer všade. Vlnu jeho vydaní medzi rokmi 1973 – 1977 môžeme spojiť aj s vtedajším dočasným uvoľnením v medzinárodných vzťahoch. Ale aj tu vidíme isté rozdiely, ktoré plne korešpondujú s rozdielmi v dobovej politickej spoločenskej situácii: skoršie vydanie slovenského prekladu pred českým možno spájať s miernejším priebehom normalizácie na Slovensku oproti Česku a s dožívaním voľnejšej atmosféry rokov 1966 – 1969. Vydanie Hobita v estónčine už v r. 1977 (po tom, čo to bolo ruským vydaním legitimizované a umožnené) potvrdzuje známu skutočnosť, že aj v podmienkach ZSSR boli Estónci najviac otvorení západným vplyvom.

Význam tolkienovskej subkultúry

Spätne možno povedať, že podozrenia a obavy, ktoré mal komunistický režim voči Tolkienovmu dielu a jeho fanúšikom, sa plne potvrdili. Tolkienistická neformálna subkultúra vrátane milovníkov fantasy ako takých a hráčov „hier na hrdinov“ (Dungeons and Dragons) napríklad v Bratislave v nadväznosti na aktivity ochranárov, undergroundových hudobných a literárnych prúdov, skupín historického šermu a romantického trampingu skutočne vytvárali isté kultúrne zázemie alternatívne voči oficiálnej komunistickej kultúre a ideológii a so záujmom o myšlienkové prúdy v slobodných západných spoločnostiach.

Osobne preto môžem potvrdiť, že väčšina z mojich kamarátov tolkienistov a sci-fistov v kľúčových rokoch 1989 a 1994 – 1998 stála na správnej strane barikády. V prípade mladých mužov a žien odchovaných na hrdinských príbehoch z plání Rohanu a spod hradieb gondorských pevností nepredpokladám nič iné ani v budúcnosti. Boj dobra proti zlu je totiž v ľudských dejinách nekonečný zápas. A k víťazstvu svetla nad rastúcou temnotou je povinný prispieť aj malý, zdanlivo bezmocný a usadený človiečik. <PE>

Článok je skrátenou verziou prednášky prednesenej 5. mája 2018 na festivale fantastiky Slavcon.

2 debata chyba
Viac na túto tému: #komunizmus #socializmus #J.R.R. Tolkien #dielo