Ako literárny vedec pripravil editorsky dielo viacerých českých autorov (Michal Mareš, Vladimír Burda, Vladimír Körner), ale napríklad aj dielo významného slovenského básnika Štefana Strážaya (2011). Je spoluautorom Dejín československého komiksu 20. storočia. Jeho cesta k literatúre nebola pritom bezproblémová a priamočiara. Po absolvovaní odborného učilišťa pracoval krátko v podniku Liaz v Jablonci nad Nisou ako robotník. Neskôr vyštudoval teóriu a dejiny dramatických umení na Palackého univerzite v Olomouci. V Ústave pre českú literatúru pracuje od roku 1999.
Svoju básnickú dráhu začal básnickou zbierkou Tanec v začínajícím létě (1994). Nasledovali Plameny vody (1996) a Prospal jsi hedvábí (1998). V novom storočí vydal zbierky Brzo je k lásce pozdě k řečem (2001) a Kdo dnům rozumí (2006). Po istej odmlke vydal novú básnickú knižku Začátek eposu (2017).
Prečo nie celá skladba?
Nad názvom zbierky sa môže čitateľ i pozastaviť. Veď epos je žáner, ktorý zvykneme spájať s dávnou minulosťou na samom úsvite písomníctva (Gilgameš, Ilias a i.), v lepšom prípade s obdobím literárneho stredoveku, baroka či klasicizmu (v slovenskej literatúre pestoval žáner eposu napríklad Ján Hollý v období obrodeneckého klasicizmu alebo aj Jonáš Záborský ešte v 60. rokoch 19. storočia) a nijako nám nejde dokopy s obsahom literárnej súčasnosti, ktorú mimovoľne spájame s modernými žánrami, s experimentom, nehovoriac o rôznych interdisciplinárnych multižánrových projektoch. A prečo „začátek“ eposu, prečo nie hneď celá skladba?
Na tieto otázky nám, možno v náznaku a nie celkom priamo, dáva odpoveď samotný autor, a to jednak citátom z Adama Thirlwella v úvode svojej knihy: „ Stejně jako nevíte, jak vypadá váš vlastní žaludek, netušíte ani, jak se to má s vašimi pocity.“ Výklad citátu by mohol spočívať v tom, že pôjde o nezvyčajný prieskum „vlastného žalúdka“, teda metaforicky útrob, či už vzťahujúcimi sa na človeka, alebo na konkrétnu situáciu.
Ak k úvodnému citátu pridáme úvodné štvorveršie bez názvu, napovie nám to ešte viac: „Na vrbě mýtu chvění tichá / Rybník se řadí u stavidel / Živoří – ale ještě dýchá / a blázen kdo to neuviděl.“ Štvorveršie hovorí o „tichých chveniach“ na „vŕbe mýtu“, teda nás uvádza do tajomnej mýtickej alebo mýtotvornej situácie, ktorá „živorí – ale ešte dýcha“, existuje aj v súčasnom hektickom svete plnom technológií a najrôznejších civilizačných výdobytkov, pri ktorých akoby sme ani nemali možnosť precítiť to starobylé „chvenie“ skutočnosti spájajúce nás nielen s počiatkami dejín ľudstva, ale aj s kozmologickými, nebeskými či podsvetnými úkazmi.
Zdá sa, ako uvidíme ešte pri bližšom pohľade na všetky tri časti básnickej zbierky, že autorovi ide práve o to, aby sme spolu s ním precítili tie neviditeľné, ťažko merateľné, a predsa existujúce univerzálne spojivá s hlbokou minulosťou ľudstva, ako aj o to, že každá vnútorná a precítená individuálna situácia môže byť nositeľkou mýtu, môže byť mýtotvorná. A napokon, pri realizácii mýtu do konkrétneho žánrového útvaru, akým je epos, sa v ňom spájajú záujmy básnika so záujmami literárneho vedca, a tak nám predostiera vlastný projekt eposu ako produktu konkrétnej individuálnej životnej situácie v konkrétnom historickom čase. Nezaujíma ho ani tak vyčerpávajúca kompletnosť takéhoto projektu, ako samotný jeho zrod a to, čo implikuje, stačí mu „začiatok“ eposu.
Keď bolesť prekonala hlas
Básnická zbierka Začátek eposu pozostáva z troch častí s názvami: Peklo, Picí miska a Začátek eposu. Všetky tri časti sú na jednej strane natoľko odlišné, že by pokojne mohli figurovať ako samostatné celky, na druhej strane sa dá predpokladať (a potvrdí to dočítanie do konca), že ich autor spojil významovými súvislosťami, a teda môžeme o zbierke hovoriť ako o ucelenej básnickej skladbe, ako o jednom celku.
Prvá časť Peklo je napísaná v stroficky nepravidelných, variabilných jedno- až desaťveršiach (na rozdiel od rovnomenného Danteho opusu, napísaného v pravidelných tercínach), v ktorých sa hovorí v 1. osobe o situácii básnického subjektu ocitnuvšieho sa v pekle týmito veršami: ,,Pekl jsem se na dvojroštu a bolest překonala hlas / a pak už jsem neviděl nic.“ Okrem naturalistického opisu najrôznejších fyzických i duševných múk, ktoré musí subjekt podstúpiť, sa útržkovite dozvedáme čosi o motivácii jeho pobytu v pekle – že sa dopustil zrady, ale to peklo i honoruje – ako dar dostáva dlhovekosť, nemotu a pamäť, čo v súvislosti s predchádzajúcim „mýtotvorným“ výkladom dáva istý zmysel: môže ísť o individuálne predpoklady schopnosti vytvoriť epos.
Samotná básnická faktúra Jarešovho Pekla je pôsobivá, skutočne stvoril peklo na svoj spôsob. A takýmito veršami hovorí o východe z pekla na krásnu zem: „A napravo dveře z dřeva černého / s odštípnutou třískou ve veřejích / a za nimi světlo tak silné / že jsem jím prošel zcela omámený / a za světlem tichý zvuk ticha a zpívající vzduch / a náhle zem v lese a listí a několik / ptáků vyplašených mnou / a dvě lišky u mých nohou / žluté oči / vše jako sen / Vše jako nyní.“
A dole čaká celý život, celá smrť
Druhú časť knihy Picí miska tvorí 25 básní písaných prevažne viazaným, ale aj voľným veršom. Niektoré majú i samostatný názov (V jižním Glamorganu, Ozeáš a i.), prevažne však je v obsahu ako názov uvedený počiatočný verš. Mohli by sme ich považovať za štandardnú lyriku s biodromálnymi prvkami, teda mapujúcu konkrétny individuálny príbeh básnického subjektu od raného detstva cez dospievanie až do dospelosti.
Básnický subjekt prítomný v básňach môžeme pomocne stotožniť so životným behom samotného autora v reále. Konkrétne bio-spoločenské súradnice cítiť napríklad v tejto básni: „Zbytečně prázdné město / v řece kočárek a smetí / smrad z teplovodu / prázdniny si nestříhají nehty // Kopeme do prázdného štěněte / kolem mlékárny zkratkou / Mluvíš o snech / smějeme se // Je nám šestnáct a něco / Revoluce byla loni // a je to dokonale jedno.“ Básnický subjekt vidíme i pri školských úlohách s prepojením na dávnu minulosť: „Kreslí si úkol ze školy / dítě věkem / vzpomínkami Sumeřan // A dole čeká / celý život / i celá smrt.“ Vcelku je v tejto lyrike prítomná scenéria mestská i prírodná, ekológia i etika. Verše o jeseni: "Podzim byl ohmataný jak lístek do záhrobí / jak lístek k představení které už proběhlo / Minulý týden listí spustilo hemoglobin / a někde zůstávalo docela malé zlo.“
Nesamozrejmá citlivosť
Po pobyte v pekle a po dvadsiatich piatich básnických zastaveniach lyrického subjektu, mapujúcich konkrétny osud v čase a priestore, prichádza tretia, záverečná časť Začátek eposu. Tvoria ju 3 strany širokodychých voľných veršov bez interpunkcie, vyjavujúce príbeh o vtákovi Kaopovi a bohoch vody, zeme a „ničoho“, ktorí sa napokon rozídu po vlastných cestách.
Netrúfol by som si zaradiť túto Jarešovu skladbu do kontextu súčasnej českej poézie, no pre slovenských čitateľov môže byť podnetná svojou témou i kompozíciou, básnickou citlivosťou a napokon už len prítomnosťou naozajstnej poézie, aká nemusí byť vždy pre poéziu píšucich literárnych vedcov samozrejmou.
