Kniha týždňa: Kniha, ktorá sa smeje

, 03.06.2018 08:00
Olga Feldekova
Spisovateľka Oľga Feldeková. Autor: ,

Minútky na tanieri sú dobre stráviteľné a výdatné. Dá sa to povedať aj o novej knižke Oľgy Feldekovej Minútové romány (Ikar).

V krátkych útvaroch stvárnila celú epochu: Autorka mapuje svoj – aj náš – život v rozpätí niekoľkých desaťročí. Neopúšťa svoju obľúbenú tému Oravy, rodiny, píše o všetkom, čo sa okolo nej dialo, ale najmä – neopúšťa (ju) humor.

Oľga Feldeková bola vždy skôr osamelý bežec. Patrila síce do literárneho sveta aj svojím súkromím, cez manžela Ľubomíra Feldeka, ale z toho vyplývali skôr prekážky ako výhody. Pozornosť sa upriamovala najmä na renomovaného básnika a ju brali skôr ako múzu. O to viac prekvapila už prvými poviedkami – boli svojské a vtipné. Obávaný kritik Viktor Kochol o nej napísal, že „od Timravy nemala slovenská ženská próza talent s takým sviežim a pritom neľútostne presným pohľadom na svet.“ Viktor Kochol zomrel v roku 1984, ale jeho slová platia aj na knižku, ktorá vychádza v týchto dňoch. Oľga Feldeková píše naozaj sviežo, neľútostne presne, len by som ešte dodala, že nie je iba chladnou pozorovateľkou, ale chápajúcou súčasťou dejov.

Oľga Feldeková: Minútové romány
Oľga Feldeková: Minútové romány Autor: IKAR

Životopis na smiech

Hoci má Oľga Feldeková veľkú rodinu a veľa priateľov, ako autorku by som ju nazvala osamelou bežkyňou. Rodila jedno dieťa za druhým (má ich päť), a tak si žila vo vlastnom svete. Nepotrebovala hľadať literárne kontakty, kolegiálne porozumenie, nepotrebovala žiadne generačné spolčovanie. Vďaka osudu patrila skôr k vekovo staršiemu spisovateľskému prostrediu manžela Ľubomíra Feldeka (napríklad Trnavská skupina), ale tak či tak – je aj súčasťou svojej generácie autoriek – ako aj Kochol hovorí – slovenskej ženskej prózy. A to sú autorky narodené okolo roku 1943.

Je to skôr tichá generácia, ktorá na svoj dátum narodenia mierne doplatila, lebo schytala ešte vojnu, potom 50. roky, potom šok z drastickej likvidácie Pražskej jari, normalizáciu a napokon totálnu zmenu režimu. Táto generácia práve dosahovala zrelosť, no v búrlivých spoločenských zmenách sa roztratila a jej prezentácia sa oslabila. Ťažko bolo vydať knihu.

Niektoré prozaičky sa vtedy združili (z pudu sebazáchovy) do spolku Femina, ktorého členky zostavili niekoľko antológií (aj medzinárodných) a Malú literárnu encyklopédiu. Tá zaznamenala, ktoré autorky v tých búrlivých časoch písali, lebo bolo jasné, že tie momenty sa v histórii roztratia a na niektoré autorky sa možno celkom zabudne. Encyklopédia vznikala demokraticky – sú v nej informácie o vyše päťdesiatich spisovateľkách, z rôznych „košiarov“, čiže – rôznych politických názorov. Nie sú to iba členky Feminy, voči knižke sa správali ústretovo všetky oslovené spisovateľky a z dnešného hľadiska je to zaujímavá stopa v dejinách slovenskej kultúry.

V enycyklopédii je aj „osamelá bežkyňa“ Oľga Feldeková, ktorá sa zdôveruje, ako písala svoj prvý životopis. Dala im ho napísať pani učiteľka v piatej triede a žiačka Oľga napísala: „Narodila som sa v marci, na Kvetnú nedeľu o druhej popoludní. Bol vtedy vlahý jarný deň a zo zeme vykúkali prvé snežienky.“ Učiteľka vraj krútila hlavou, predčítala tento životopis celej triede, aby ukázala, ako sa životopis písať nemá. Oľgina mama bola učiteľkou v tej istej škole, a tak Oľge prezradila, že učiteľka čítala životopis kolegom v zborovni a že sa nad jej životopisom všetci smiali. „Mamička mi dohovárala, prečo som sa jej neopýtala, ako sa taký životopis píše. Myslela som si vtedy, že sú všetci hlúpi a prízemní a prisahala som, že v živote už nenapíšem dobrovoľne ani riadok a že aj slohové práce na tému Vianoc, lásky k vlasti, alebo Môj najkrajší deň, napíšem tak, ako si Oni predstavujú životopis. Touto skúsenosťou sa riadim podnes. Nemám rada pátos ani v knižkách, ktoré napísali iní.“

Takže takto si Oľga Feldeková výborne charakterizovala v encyklopédii vlastnú tvorbu: je najmä bez pátosu. Preto sa jej do minúty často vmestí celý román. Príbehy sú očistené ako otlčená tehla. Dalo by sa z nich ďalej stavať, ale bolo by to zbytočné. Všetko podstatné je v úspornom texte. Minútové romány vytvárajú veľké plátno – mne pripadá ako breugelovské – kde je veľa ľudí a každý v nejakej zaujímavej situácii. Vyskytuje sa aj exhibicionista. Autorka nostalgicky spomína, ako sa jej ukázal na cintoríne, a myslí si, že už neexistujú. Dcéra ju vyvedie z omylu: Sú, sú, len tebe sa už neukazujú…

Zvláštne sa jej lepí na päty

Oľga Feldeková vie vybrať z reality tie najzaujímavejšie momenty. Vníma a vidí. To však nie je nič zvláštne, dôležité je, a náročnejšie, zaujať k zistenému stanovisko. Príbeh šikovne vypointuje, ale to by nestačilo. Svet sa veľmi zmenil, je pestrý, ľudia majú rozličné názory. Spisovateľ nemôže „ulahodiť“ všetkým. Môže však presvedčiť. Oľga Feldeková túto schopnosť má. Neproklamuje, nenúti, rozpráva.

Ani ona, ako sa to deje v textoch mnohých spisovateľov v rokoch, sa nevyhne porovnávaniu, ako bolo kedysi a ako je dnes. Pripomína, čo vzniklo, čo sa objavilo, a či je to dobré. Má vzácny dar, že nepôsobí mentorujúco, otravne, ale ani nenadbieha optike mladých a vkusu súčasnosti. Zostáva sama sebou.

V každej miniatúre je osobne prítomná, je tam vlastne hlavnou postavou. Pozoruje, zasahuje, ako kedy. Nehorekuje však, ničomu sa nečuduje, oznamuje. Je presvedčivá, ale aj odvážna. Postaví sa aj proti všeobecne akceptovanému a preferovanému názoru, ktorý práve v spoločnosti panuje. Ľudsky a jednoducho povalí alebo zosmiešni neprávosť, vyjadrí pochopenie, alebo odhalí, že kráľ je nahý. Výborne to urobila napríklad v glose o materstve, kde elegantne otupila ironizovanie českého režiséra Víta Klusáka. Ten zarýpal do poeta Jiřího Žáčka, že píše sentimentálne o maminke. Oľga Feldeková ho pekne usadila, keď dospela k záveru, že on bol asi vysedený z vajca (viď viacej v knihe).

Jej autorské postoje, ktoré žáner mikropoviedky viac odhaľuje, sú zmierlivé, chápavé, ale aj ironické. No najmä – uvažuje logicky, a tak môže prísť len k jedinému záveru. Ten konfrontuje ešte s tzv. ľudovou múdrosťou. Používa veľa citátov z výrokov skúsených ľudí. Nechýbajú ani stretnutia s čarami, so zvykoslovím či s tradíciami. „V mesiaci, ktorého meno obsahuje hlásku er, si človek nemá sadať na zem,“ začína sa minútka s titulom Mesiace s er. Príbeh sa potom odvinie celkom iným smerom – pokračuje témou „opitému sa nič nestane“, ale – život dá za pravdu maminmu tvrdeniu. Komplikácie nastanú.

V kapitolke Dvakrát v Győri sa spisovateľka priznáva, že na dovolenky často nechodí, ale aj na malom výlete môže zaiskriť ohňostroj prekvapení. Zistí sa napríklad, že všetky cesty vedú do Győru! Oľga Feldeková je skrátka človek, ktorému sa stávajú zvláštne veci, aj keď ich nevyhľadáva. A sú to veci, hodné fantázie Márqueza, lenže – u nej je to naozaj!

Takmer sto príbehov uzatvára rozhovor so spisovateľom Ľubošom Juríkom nazvaný Orava – zázračný kraj môjho detstva. Aj v tomto texte sa v jednej z odpovedí autorka sama charakterizuje: „Mám rada humor. Myslím, že rozosmiať je ťažšie ako rozplakať, a ľuďom bez zmyslu pre humor sa vyhýbam.“

Z dnešnej doby sa humor vytráca. Každý sa tvári smrteľne vážne. O to cennejšia je kniha, ktorá sa smeje.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#román #Oľga Feldeková #kniha týždňa #kniha #humor
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk