Z pomerne viackrát prežutej a strávenej témy nekompletnej a nefunkčnej rodiny, nad ktorou by mohol čitateľ súčasnej slovenskej literatúry otrávene prevrátiť oči, vytvára autorka pomerne zaujímavú kombináciu sociálnej mikrodrámy a čiastočnej „roadtrip“ prózy. V knihe odkladá triviálnosť či sentiment bokom a do popredia predsúva nestrojenú, uveriteľnú masu emócií: od frustrácie, rezignácie cez smútok za blízkou osobou až po radosť či úsmevnosť, vyplývajúce z humorných situácií.
Autorka sa tak rovnako ako tvorcovia uvedenej televíznej série s typom neúplnej rodiny nemazná, no ani ju úplne neponára do tradičného tragického či cynického bahna, ako by sa dalo predpokladať od zvoleného sociálneho námetu.
Decká sú v pohode
Román Vandy Rozenbergovej sa dá rozdeliť na dve časti vzhľadom na lokalizáciu protagonistov: miesto domova (Usranec) a rodinná cesta autom do Fínska. Príbeh prózy je tu vyrozprávaný prostredníctvom troch (i keď nie veľmi výrazovo odlíšených) rozprávačov – syna Petra, dcéry Valérie a starej matky Edity.
Prvý, väčší segment textu je koncentrovaný okolo životnej situácie rodiny, ktorá prišla o jednotiaci element – matku, manželku. Postava otca rezignuje na post hlavy rodiny. Jeho rola sa zúži na pasívneho člena domácnosti, ktorý len finančne prispieva na jej chod tým, že pracuje ako nočný strážnik. Väčšinu svojho voľného času trávi „v jame“ (na gauči) pri on-line hraní simulátora tankových bitiek.
Pozíciu rodiča tu namiesto neho preberá syn Peter. Ten sa pokúša postarať o otca a súrodencov nielen po materiálnej stránke, ale usiluje sa na jednej strane o výchovu svojho mladšieho brata Cabreru a na druhej strane usmerniť vo vysokoškolskom štúdiu či romantických výstrelkoch dospievajúcu sestru Valériu. Do tejto atmosféry vstupuje stará matka Edita, ktorej prítomnosť by mala aspoň čiastočne zaplniť miesto absentujúceho rodiča. Autorka tak na pomerne malom, stiesnenom priestore vnútorne „prasknutej“ domácnosti ťaží práve z momentu jej nefunkčnosti.
Dynamicky pracuje s faktom, že každý jej protagonista prózy funguje osve. Frustrovaný Peter, ktorý sa musí vzdať „slobody“ svojho osobného mladého života (absencia partnerky) a prebrať celkovú zodpovednosť za letargického otca, naráža na búrlivú Valériu a problém, že je nešťastne zamilovaná do ženatého železničiara Marata.
Stará matka Edita je nepriamo konfrontovaná s Petrovou nevraživosťou voči jej prítomnosti v kuchyni, kde predtým dominovala osoba jeho matky. Domov tu tak nenaberá kontúry útočiska či bezpečného prístavu (i keď sa o to postava Petra usiluje), ale stáva sa z neho niekedy bojové pole charakterov, inokedy pretechnizované ihrisko: „Namiesto veľkého domu s deťmi, kvetmi, pohovkami, televízormi, klimatizáciou a kobercami s vysokým vlasom sme žili v skelete s hnusnou fasádou, zato však s vybavením, aké sa nachádza v nadštandardných učebniach informatiky.“
Cabrera natáča mobilom amatérske filmy, v ktorých hlavnú úlohu hrajú panáčikovia z lega. Peter a Valéria si púšťajú a sťahujú pesničky z internetu. Otec vedie virtuálne bitky prostredníctvom videohry. Pozoruhodné je, ako autorka pracuje s motívom kuchyne ako centrálneho priestoru domova (písanie domácich úloh, vedenie rodinných debát, stravovanie a pod.), no zároveň ho jemne narúša vstupom moderných technológií. Tie tu však nepredstavujú krach medziľudských vzťahov, ale prirodzenú súčasť každodenného života súčasnej mladej generácie žijúcej vo virtuálnom prostredí.
Dej Rozenbergovej románu môže v tomto bode pôsobiť na potenciálneho čitateľa dojmom zamrznutia, akoby príbeh stál na mieste a nikam sa neposúval. Jeho vnútornú dynamiku tu však netvoria možné dejové zvraty či budovanie charakterov, ale bizarná (ne)interaktivita medzi rodinnými členmi.
Na road trip a (možno) ešte ďalej
Druhá, tá menšia časť príbehu románu je postavená na tom, ako sa Peter rozhodne, že namiesto rekonštrukcie kuchyne pôjde so súrodencami a otcom na (ním vynútený) výlet za polárnou žiarou: „Ideme tam, pretože ja, Cabrera a Valéria chceme vidieť jasné zelené, žlté, oranžové, biele a neviem aké fľaky na nebi. Ideme tam, pretože sme zostali sami len s tebou, a predtým, než ťa budeme mať doživotne na krku, chceme zažiť niečo veľké.“
Zo žánrového hľadiska sa tak román preklápa do „road trip“ prózy, ktorá môže svojou humorne ladenou atmosférou (epizóda so zabudnutým Cabrerovým batohom), spôsobom odľahčeného rozprávania pozornému čitateľovi napríklad pripomenúť snímku Johnathana Daytona a Valerie Faris s názvom Malá Miss Sunshine (Little Miss Sunshine, 2006). Tým, že sa protagonisti, u ktorých je citeľná rodinná nesúdržnosť, dostávajú na cestu, sú dotlačení k spoločnej kooperácii za stanoveným cieľom.
Autorka tak namiesto toho, aby ešte viac prehlbovala priepasť medzi rodičom a deťmi či vyhraňovala konflikty medzi jednotlivými súrodencami, ukazuje postupné vzájomné akceptovanie členov rodiny. Motív cesty a s ním spojené prekračovanie hraníc (či už tých mentálnych, alebo štátnych), s ktorým sa v súčasnej domácej próze môžeme stretnúť napríklad u Ivany Gibovej (Barbora, Boch & Katarzia), Ivany Dobrakovovej (Bellevue) či Alexandry Salmely (27 čiže smrť robí umelca), tu je prítomný, ale Rozenbergová ho na rozdiel od iných autoriek nevyostruje. Naopak, konflikty jemne vyhladzuje (zmierenie sa s matkinou smrťou), no zároveň ich definitívne neodstraňuje. Dáva si pozor na to, aby v konečnom znení neprekročila hranicu gýču happy endu.
Až vyjde žiara
V konečnom hodnotení tak román Muž z jamy a deti z lásky nepôsobí ťažkopádne, ako by sa dalo predpokladať od zvolenej sociálnej témy dysfunkčnej rodiny. Rozenbergovej rodinní príslušníci nelamentujú a neotravujú čitateľa svojou sebastrednosťou, ale, naopak, ho bavia svojím charakterovým koloritom.
Napriek tomu, že sa príbeh posúva v podstate „len“ od rodinnej kuchyne za polárnou žiarou (nečakajte prevratné, náhle dejové zvraty), próza upúta zmesou kreatívneho, humorného, neupätého rozprávania a dynamickou, vrtkou interakciou medzi protagonistami fungujúcimi osve. Žánrovou kompozíciou malej sociálnej drámy a „road trip“ prózy tak kniha ponúka sondu do komplikovaných medziľudských vzťahov nekomplikovaným, nenáročným spôsobom bez patetickosti či prebytočného tlačenia na čitateľovu citovú strunu.<PE>
