Gita sa narodila 1. marca 1925 v ďalšom slovenskom mestečku Vranov nad Topľou ako Gizela Fuhrmannnová. Do Auschwitzu ju vyviezli 13. apríla 1942 a vytetovali jej číslo 34902, a v júli toho istého roka, keď ju premiestnili z Auschwitzu do Birkenau, jej Lale toto tetovanie obnovil.
Tetovač z Auschwitzu je román vychádzajúci zo skutočného príbehu Laleho a Gity Sokolovovcov. Dvoch slovenských Židov, ktorí prežili koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau a po vojne si našli nový domov v Austrálii.
Lale v tábore dostal prácu tetovača. Jeho povinnosťou bolo číslovať väzňov, ktorých nacisti po selekcii nechali nažive, teda vpichávať im do predlaktí čísla s neodstrániteľným atramentom – jeden z najsilnejších symbolov holokaustu. Minimálnu slobodu pohybu, ktorú mu umožňovala táto funkcia, využíval na získavanie potravín výmenou za šperky a peniaze po zavraždených Židoch, čím nejedného spoluväzňa zachránil pred vyhladovaním. Jemu hrozila za túto činnosť smrť, mnohí iní jej vďačili za prežitie.
Jedného dňa sa v rade na tetovanie vyskytlo vystrašené a roztrasené mladé dievča… Pre Laleho – fičúra, frajera a trochu aj dobrodruha – to bola láska na prvý pohľad. Zaumienil si, že popri vlastnom prežití urobí všetko pre to, aby prežila aj Gita.
To, čo robí túto knihu zvlášť pozoruhodnou, je Laleho životný elán. Vedel, aký osud nacisti chystajú jemu aj ostatným väzňom, on sa však rozhodol nepoddať neľudskosti tábora, zachovať si dôstojnosť, osobnú integritu a žiť čo najplnšie, ako to bude možné. Napriek všetkej svojej drsnosti je Tetovač z Auschwitzu príbehom nádeje a odvahy, a hoci to znie neuveriteľne, aj príbehom veľkej lásky.
Vypočujte si AUDIO úryvok. Z knihy číta Vlado Kobielsky:
Tetovač z Auschwitzu je príbeh dvoch obyčajných ľudí, ktorí žili v neobyčajnom čase, pozbavení nielen slobody, ale aj dôstojnosti, mien a totožnosti. Laleho výpoveď hovorí o tom, čo všetko museli robiť, aby prežili.
Lale sa celý život držal motta: „Ak si sa ráno zobudil, je to dobrý deň.“
Lale začne „prácu“. Pokúsi sa nedvíhať zrak. Naťahuje sa ku kúsku papiera, ktorý mu podávajú. Musí tie číslice preniesť na dievčinu, ktorá ho drží. Ona tam už má nejaké číslo, to však vybledlo. Vpichne ihlu do ľavého predlaktia, vykresľuje číslicu 3, usiluje sa byť jemný. Vytečie krv. Ale ihla nevošla dosť hlboko, musí to číslo vykresliť znovu. Dievčina sa nemyká, no Lale vie, že jej spôsobuje bolesť. Varovali ich – ani slovo, ani pohyb! Odstráni z ruky krv a do rany vtrie zelený atrament.
„Švihni si!“ šepne Pepan.
Lalemu to trvá pridlho. Tetovanie mužských predlaktí je jedna vec. Zohavovanie tiel mladých dievčat ho však desí. Na okamih zdvihne zrak a vidí, že pozdĺž radu dievčat pomaly prichádza muž v bielom plášti. Občas sa pri niektorej zastaví a pozorne si prezerá tvár a telo zhrozenej mladej ženy. Napokon sa zastavuje pri ňom. Zatiaľ čo Lale drží ruku dievčiny pred sebou najjemnejšie, ako dokáže, onen muž berie jej tvár do dlaní a drsne obracia hlavu na všetky strany. Lale sa pozrie do vystrašených očí. Pohyb perí akoby naznačoval chuť niečo povedať. Pevne stlačí predlaktie, aby ju zastavil. Pozrie sa naňho a on špúli pery do pst!. Muž v bielom plášti jej pustí hlavu a odíde.
„Skvelé,“ šepne a začne tetovať ďalšie štyri číslice 4 9 0 2. Keď skončí, drží predlaktie dlhšie, než je nevyhnutné, a znovu sa jej pozrie do očí. Núti sa do slabého úsmevu. Ona mu odpovie ešte slabším, no jej oči sa pred ním roztancovali. Pri pohľade do nich sa mu zdá, že mu srdce prestalo biť a zároveň sa rozbúšilo, takmer ako keby sa chcelo vyrvať z hrude. Na okamih spustí zrak na zem a tá sa pod ním kníše. Pred ním sa objaví ďalší papierik.
„Rýchlejšie, Lale!“ šeptom nalieha Pepan.
Keď opäť zdvihne zrak, už jej niet.
Heather Morrisová sa narodila na Novom Zélande a v súčasnosti žije v Austrálii. Niekoľko rokov pracovala vo veľkej verejnej nemocnici v Melbourne a zároveň študovala aj písala filmové a televízne scenáre.
Podobne ako mnohí iní bývalí väzni z koncentračných táborov, aj Lale a Gita si svoje zážitky nechávali zväčša pre seba. Po vojne sa im podarilo vycestovať do Austrálie, narodil sa im syn a prežili úspešný život. Po Gitinej smrti však Lale cítil, že už nevládze niesť bremeno ich minulosti sám, a rozhodol sa vyrozprávať svoj príbeh. Heather pôvodne napísala Laleho príbeh ako scenár, neskôr ho prepracovala na svoj literárny debut Tetovač z Auschwitzu.