Kniha týždňa: Poctivé sebahľadanie a sebanachádzanie

V tvorbe etablovaného básnika Rudolfa Juroleka (1956) možno rozoznať dve línie, z ktorých každá vyjavuje iný spôsob tvorivého sebavyjadrenia, vyplývajúci z autorovho ustrojenia alebo životno-básnickej polohy, ktorá mu je vlastná a blízka.

17.06.2018 12:00
debata
Rudolf Jurolek: Pán Ó Foto: F.R.&G.
Rudolf Jurolek Pán Ó Rudolf Jurolek: Pán Ó

Prvou je línia básnická, ak chceme, lyrická: je to poézia písaná dominantne voľným veršom (Posunok, 1987; Dobrovoľná samota, 1994; Hierografia, 1999; Život je možný, 2007; Smrekový les, 2009 a Poľné vety, 2013). Druhou je línia lyricko-reflexívna, zápisková, s presahmi do filozofie bytia a iných oblastí, akú predstavovalo v jeho doterajšej tvorbe ojedinelé Putovanie Jakuba z Rána (1996) alebo z neskoršej tvorby do istej miery Poznámky na kraj (spoluautor Krajina vo mne, 2015). Jeho najnovšia kniha Pán Ó je podľa samotného autora voľným pokračovaním Putovania Jakuba z Rána a zároveň knihou zápiskov a meditatívnych reflexií.

Najnovšia Jurolekova zápisková próza v nejednom ohľade pripomína prózu Rainera Maria Rilkeho Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho, a to nielen faktom osamotenosti hlavného hrdinu, prebíjajúceho sa životom zo dňa na deň, ale aj skutočnosťou, že všetky fakty v próze, celé jej dianie, vnímame takmer výhradne cez filter subjektívneho vedomia hlavnej postavy, dôsledne vzťahujúcej celý okolitý svet k svojmu vnútru, plnému pochybností, váhaní, neujasneností a prekvapení.

Mohli by sme poukázať aj na iné príbuzenské vzťahy: z nemeckej literatúry na Novalisa, Nietzscheho či aktuálnejšie na Eliasa Canettiho, z francúzskej na Baudelaira, Reverdyho či novšie Michela Houellebecqa; zo stredoeurópskych filiácií stačí spomenúť Sándora Máraia. Treba povedať hneď na začiatku, že Rudolf Jurolek je hoden tejto vyberanej „zápiskovej“ spoločnosti a neprichádza s prázdnymi rukami: jeho pohľad je sýtený prvkami a akcentmi, ktoré možno pokladať za prínosné a osobité.

Deje pokračujú inak

Celá kniha pozostáva z dvoch častí: prvou je Pán Ó a Modrý dom, druhou Zošity Pána Ó. Prvá časť má 25 kapitol, obsahom ktorých je rozprávanie v tretej osobe o Pánovi Ó, zvláštnom, možno trochu excentrickom človeku, o ktorom sa nedá bližšie povedať, v akom je veku, aké je jeho zamestnanie, či je ženatý alebo nie.

Problematický je aj jeho sociálny status: na jednej strane sa len tak poneviera, nepatrí k žiadnej vyhranenej sociálnej skupine, nenadväzuje spoločenské vzťahy, nevieme takmer nič o jeho rodine okrem ojedinelých spomienok na mamu a otca, na druhej strane nejaké finančné zabezpečenie má, aj keď sa tu a tam sťažuje na nedostatok peňazí. Zdá sa, že jeho existencia patrí do kategórie bizarných životných okolností, cieľom Pána Ó je len aké-také naplnenie aktuálneho konkrétneho dňa. A ešte o ňom vieme, že si robí zápisky o tom, čo pozoruje a čoho je svedkom, ale nie pre nejakú konkrétne zameranú inštitúciu, len pre svoju potrebu.

A akú úlohu v tom všetkom hrá Modrý dom? Zdá sa, že Modrý dom pre Pána Ó stelesňuje akési intimissum, ukotvenie a nádej. Lenže je ťažké k nemu dospieť: „Chcel ti o tom dome niečo povedať, o tom, ako ho už mnoho ráz mal na dohľad, no nakoniec sa mu zakaždým stratil z očí. O tom, ako deje v jeho živote zostávajú nedokončené, pokračujú inak, zmutujú alebo sa stratia niekde v čase.“

Pán Ó žije a pohybuje sa v prírodných i mestských prostrediach v bližšie neidentifikovanej časti Slovenska, ale nie je preňho problém presunúť sa v krátkom čase i do zahraničia, napríklad do Benátok, kde pozoruje mestské holuby na Námestí svätého Marka alebo uvažuje o zahraničných plotoch pri rodinných domoch.

Vychádzky Pána Ó niekedy sceľujú, prispievajú k jeho pohode, ešte častejšie ho však nejaký zážitok vyvedie z miery: „A len čo vyjde na ulicu, oproti nemu kráča čudný muž: čierne topánky, čierne nohavice, čierna bunda, čierna baretka a na nej, celkom navrchu – žltý brmbolec… Pána Ó to zaskočí: chodí tento muž takto po ulici bežne, alebo sa tak nahodil iba dnes, a iba tak, z vášne k životu?“ Alebo inokedy stretne na lesnej cestičke nahého mladého chlapca, ako si kráča so stoporeným údom. Všetky tieto bizarnosti utvárajú vnútorný svet protagonistu, ktorý „svoju neschopnosť napredovania povýšil na životnú filozofiu a zmysel života“. Podobne, keď je už vo svojom príbytku a chystá sa na spánok, máva obsesívne až paranoidné predstavy, že ho chcú vylúpiť alebo zlikvidovať: keď sa dá vyšetriť u lekára, všetko je v norme.

O vnímaní a žití

Pán Ó, aby sa nezapodieval stále sebou samým, chodieva na potulky, ale keď sa z nich unavený vnímaním vracia, „vypadáva z tela, stráca kontakt so svetom, chvíľu sa ocitá v blaženom prázdne a potom zas na okamih precitá. Vníma len akúsi mazanicu niečoho, čo sa mu na povrchu vedomia vybavuje ako svet – dotieravý, vracajúci sa, do ktorého sa mu už vôbec nechce vrátiť“.

Hrdina nezošalel, ale jeho vratká sociabilita mu vnucuje ustavičné pochybnosti o sebe samom, o korektnosti vlastného vnímania a žitia, takže odtiaľto je už len krôčik k tomu, aby pripustil, že niekde v ňom existuje „systémová chyba“. Napriek tomu má aj pozitívne zážitky – napríklad spílenie starej jablone a jej posekanie na polienka. Úvaha o úžitku z nej (úrody jabĺk, z ktorých sa robieval jablkový koláč, predmet hier detí, ktoré po nej lozili) má jednoznačne pozitívny, hlboko sceľujúci význam: „Teraz, keď jej drevom prikladá do kozuba, ho ešte zohrieva teplom, ktoré za tie roky, kým bola na svete, v sebe nahromadila.“

Život Pána Ó by bol vari celkom neznesiteľný, keby ho aspoň občas nenapĺňali chvíle intimity s milovanou ženskou bytosťou. Áno, Pán Ó má svoju „komplementárnu“ existenciu: možno manželku, možno družku, ale rozhodne bytosť, ku ktorej sa upína, v prítomnosti ktorej zabúda na ťažkú realitu a ktorá mu dáva zmysel: je však zaiste tragické, že tých chvíľ nie je viac, čitateľ by to Pánovi Ó iste doprial.

Hĺbavé pozorovanie sveta

Zošity Pána Ó prirodzeným spôsobom a nenásilne dopĺňajú prvú časť knihy, v ktorej sme o nejakom súvislom epickom deji nemohli hovoriť, iba ak o fragmentari­zovanom dianí: teraz máme pred sebou zápisky, usporiadané do siedmich tematických častí s názvami, v ktorých sa Pán Ó predstavuje ako hĺbavý pozorovateľ prírodného diania, autor filozofických a teozofických komentárov k svetu a jeho zmyslu, ako aj rôznorodých reflexií o svete, živote, globalizácii, rizikách i pozitívach civilizácie, o šťastí i o smrti. Posledné slová nášho hrdinu sústreďujú pozitívnu energiu nádeje na lásku a plnohodnotný život a sú dokladom o jeho vnútornej sile: „Budem ťa znovu hľadať, v pamäti, vo večne prichádzajúcom čase, až do chvíle, kým všetky deje nezačnú do seba zapadať a nezaklapnú do jedného celku s posledným úľavným slovom: tak.“

Kniha Rudolfa Juroleka Pán Ó je pozoruhodným literárnym dokumentom o sebahľadaní a sebanachádzaní jedného osamelého muža, ktorý využíva všetky svoje schopnosti na to, aby poctivo a dôsledne žil život, ktorý mu bol daný; aby si zmeral sily s ťažkosťami a problémami a aby ukázal, že má hlboko ľudskú, príťažlivú podstatu, nebažiacu po sláve a poctách, iba túžiacu po láske a zmysluplnosti. Knihu sa oplatí čítať každému, koho oslovujú tieto základné otázky bytia.

Rudolf Jurolek: Pán Ó
F.R.&G. 2017

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Rudolf Jurolek #Pán Ó #F.R.&G.