Kniha týždňa: Tá, ktorú nikto nechce

20.06.2018 13:01

Tých málo turistov, ktorí sa z našich končín dostali v polovici 70. rokov minulého storočia do Talianska, vnímalo túto krajinu ako súčasť bohatého Západu s obchodmi plnými tovaru a vzácnym kultúrnym dedičstvom.

Donatella di Pietrantonio: Tá, čo sa vracia
Donatella di Pietrantonio: Tá, čo sa vracia Autor: INAQUE

Tie časti Apeninského polostrova, ktoré navštívili, také aj boli. Mimo turistických centier, najmä na juh od Ríma, existovali široké oblasti, ktorých sa ekonomický zázrak, ktorý Taliansko zažilo desať rokov predtým, ani nedotkol. Patrili k nim aj hornaté časti kraja Abbruzzo, o ktorých píše vo svojom románe Tá, čo sa vrátila (L'Arminuta) Donatella Di Pietrantonio. V slovenskom preklade Adriany Šulíkovej teraz vyšiel vo vydavateľstve Inaque. Titul originálu si museli prekladať aj Taliani, lebo znamená tá, čo sa vrátila, ale v miestnom nárečí, ktorému väčšina z nich nerozumie.

Mladá autorka

Di Pietrantonio je mladá autorka, aspoň v tom zmysle, ako to na konci 80. rokov minulého storočia o sebe tvrdil Umberto Eco, ktorý svoj prvý román vydal len pár rokov predtým a ako prozaik mal celú budúcnosť pred sebou. Ako filozof a semiológ bol ročník 1932, ale ako spisovateľ sa zrodil v roku 1980. Donatella Di Pietrantonio, ktorá sa narodila v roku 1962, vydala svoj prvý román Moja matka je rieka až v roku 2011, je to teda v panoráme talianskej literatúry mladá autorka, ktorá sa k písaniu odhodlala až v zrelom veku.

Ako naznačuje názov, rozprávačka čerpala materiál pre svoju mozaiku o živote obyvateľov horskej dedinky z toho, čo jej vyrozprávala matka vo chvíli, keď jej pamäť začína odchádzať. Vytvára tak podobu kraja a jeho obyvateľov od druhej svetovej vojny až dodnes ako spomienku ženy, ktorá dcére nevedela dať toľko lásky, ako by potrebovala, ale chudoba, zaostalosť a zvyky dedinskej komunity jej to ani veľmi neumožňovali.

Aj v druhom románe Moja krásna z roku 2014 zostáva autorka verná kraju Abbruzzo, ale teraz jeho dej presunula do hlavného mesta tohto kraja, do L'Aquily, a do doby, keď mesto postihlo ničivé zemetrasenie. Dospelá žena sa musí vyrovnať s nečakanou stratou blízkeho človeka, toho najbližšieho, aký je možný – svojho dvojčaťa. Nielen to, musí sa postarať aj o jej osirelého syna. Hoci sa autorka sústreďuje predovšetkým na psychiku hlavnej postavy, v nepriamych náznakoch poukazuje aj na cynizmus a ľahostajnosť štátu v postoji k ľuďom postihnutým živelnou pohromou.

Román o chudobe

Román Tá, čo sa vrátila, vyšiel len v minulom roku a do rúk slovenských čitateľov sa dostáva naozaj rýchlo. Prispelo k tomu veľmi priaznivé prijatie knihy v Taliansku, kde si získala veľa obdivovateľov a prestížne ocenene Premio Campiello. Je to jedna z mladších literárnych cien, udeľuje sa len od roku 1962 a vznikla na podnet benátskych podnikateľov. Knihy do finále vyberá síce odborná porota, ale o víťazovi rozhoduje tristočlenná porota náhodne vybratých osôb, ktoré sú každý rok iné. Ide teda o čitateľské ocenenie, no o jeho finančné vyjadrenie sa starajú priemyselníci, ktorí sú dosť štedrí. Pri románe Tá, čo sa vrátila, tak došlo k nechcenému paradoxu, že jednu z najlukratív­nejších literárnych cien získal román o chudobe.

Príbeh je vystavaný ako spomienka dospelej ženy, ktorá si spomína na ťažké roky svojho života, keď sa ako 13-ročné dievča, ktoré vyrástlo v meste pri mori, odrazu musí vrátiť do dediny vo vnútrozemí, kde bývajú jej skutoční rodičia. Keď mala šesť mesiacov, dali ju vzdialeným bezdetným príbuzným, lebo chudobné rodiny si takto pomáhali, keď nemali dosť prostriedkov na obživu početnejšej rodiny. Z dôvodov, ktoré dievča nepozná, si ju teraz adoptívni rodičia nemôžu dlhšie nechať. Pre pôvodnú rodinu znamená jej návrat len ďalší hladný krk, ktorý treba nasýtiť. „Žena, ktorá ma splodila, sa ani nezdvihla zo stoličky. Dieťa v jej náručí si hrýzlo palček, zrejme sa mu predieral zub. Obaja na mňa hľadeli a ono prerušilo svoje monotónne mrmlanie. Nevedela som, že mám takého malého brata. Prišla si, povedala. Zlož sa. Otec vyšiel zo spálne naboso a zíval. Objavil sa do pol pása nahý. Všimol si ma, keď kráčal za vôňou kávy. Prišla si, vyhlásil rovnako ako jeho žena.“

Jednoduchým konštatovaním, vecným zobrazením scén a epizód zo života v novej rodine zachytáva autorka bolestnú skúsenosť dievčaťa na začiatku dospievania. Práve výrazová zdržanlivosť dodáva jej rozprávaniu poetickú silu aj vo chvíľach, keď odhaľuje drsné stránky tohto spôsobu života a citovú skúposť osôb, ktoré ju obklopujú. Podobne ako rodičia privítajú malú sestru aj jej súrodenci. Najmä jeden zo starších bratov využije každú príležitosť, aby jej pripomenul, že tu nie je vítaná. Musí si zvykať, že sa je to, na čo stačia peniaze, a deti musia pomáhať rodičom s prácami okolo domu, ktoré ona ani nevie robiť. Našťastie má aj desaťročnú sestru Adrianu, ktorá sa síce stále pomočieva, ale je to bezprostredné dedinské dievča, ktoré je na svoju sestru z mesta hrdé a neváha ju brániť dokonca aj pred matkou, keď sa ju chystá biť.

Sirota dvoch žijúcich matiek

Matka od mora, ako dievča nazýva ženu, u ktorej donedávna žila, však na ňu nezabúda a každú sobotu jej posiela malú sumu na prilepšenie. So sestrou si za to môžu dopriať zmrzlinu, dokonca ušetriť toľko, aby mali na cestu autobusom do mesta pri mori.

Pre Arminutu však nebol výlet k moru iba príležitosťou, aby sa mohla vykúpať, ale aj možnosťou, aby zistila, prečo musela z mesta odísť. Dom, v ktorom voľakedy bývala, však našla prázdny. Otázka, ktorá ju najviac trápila, zostala nezodpovedaná, nemala sa koho opýtať, prečo sa jej život v ňom odrazu skončil. Bolo sa treba zmieriť s novou situáciou. „Zostávala som sirotou dvoch žijúcich matiek. Jedna sa ma vzdala v čase, keď mi jej mlieko ešte stekalo po jazyku, druhá ma v trinástich vrátila. Bola som dcérou odlúčení, falošného či zamlčaného príbuzenstva, časovo-priestorových odstupov. Netušila som, odkiaľ pochádzam. A v hĺbke duše to neviem dodnes.“

Po prázdninách nastúpila do posledného ročníka základnej školy, kde ju deti prijali s rovnakou nedôverou ako jej súrodenci. Najstarší brat sa k nej stále správa, akoby ani nebola jeho sestra, ale cudzie dievča, ktoré sa mu páči. Dáva jej drobné darčeky, na ktoré si však zarába podozrivým spôsobom. Keď ho prenasledujú policajti, zabije sa pri havárii na motorke. Matka, skúpa na slová i na prejavy citov, sa ešte viac uzavrie do seba. Možno to bolo jej najobľúbenejšie dieťa a teraz, po jeho smrti, to bol jej prejav lásky. Pre ostatné deti však z pozornosti rodičov ešte ubudlo. „Na jar som mala narodeniny a nikto si to ani nevšimol. Kým som bola preč, moji prví rodičia na to zabudli a Adriana nepoznala dátum môjho narodenia.“ Arminuta však chcela mať oslavu, kúpila si krémeš, zavrela sa do kôlne, sama si zablahoželala a sfúkla aj sviečku. Jediným darčekom bola tá sviečka, ktorú jej predavačka v cukrárni dala zadarmo.

Nechcené dievča je však nadané, čo uznajú aj jej nevzdelaní rodičia a s pomocou adoptívnej matky pokračuje v štúdiu aj po skončení základnej školy. Od koho iného ako od svojej všetečnej sestry Adriany sa dozvie aj to, prečo sa jej život v meste tak nečakane skončil. Zapríčinili to veci, ktoré sa medzi dospelými stávajú, len sa deťom ťažko vysvetľujú.

Bohatý prameň spomienok

Donatella Di Pietrantonio pracuje ako detská zubná lekárka v meste Penne v kraji Abbruzzo a spisovateľkou je iba mimo pracovného času. Žije stále na miestach, kde sa narodila rozpráva o ľuďoch a veciach, ktoré dôverne pozná a môže čerpať z bohatého prameňa vlastných spomienok. To dodáva pôsobivosť a presvedčivosť jej postavám, psychologická motivácia ich konania pôsobí logicky a autenticky.

Slovenskí čitatelia sa budú môcť stretnúť s talianskou autorkou aj osobne. V rámci festivalu Dolce vitaj sa počas celého júna konajú v Bratislave a v ďalších slovenských mestách podujatia, ktoré organizuje Taliansky kultúrny inštitút a jednou z príležitosti dotyku s Talianskom a jeho kultúrou bude aj stretnutie s Donatellou Di Pietrantonio 20. júna v kníhkupectve Martinus na Obchodnej ulici v Bratislave. Môžu sa s ňou porozprávať o jej knihách a možno aj o tom, či má Taliansko problém s lekármi v menších mestách a na vidieku ako Slovensko.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha #Donatella Di Pietrantonio
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk