Eva Maliti Fraňová: Nevyužili sme šancu zmúdrieť

23.06.2018 08:30

Keď Činohra SND v roku 2003 uviedla inscenáciu hry Evy Maliti Fraňovej Krcheň nesmrteľný, stala sa súdobým diváckym fenoménom.

Spisovateľka Eva Maliti Fraňová.
Spisovateľka Eva Maliti Fraňová. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Pred pár rokmi sa k nej vrátilo aj Divadlo Alexandra Duchnoviča z Prešova a bolo to už tretie uvedenie tejto hry na domácich javiskách. Na literárnej i divadelnej scéne sa objavila autorka, ktorá sa nebála tabuizovaných, provokatívnych tém a reflexie cez silnú metaforu a symbol. Aktuálne sa prezentuje prozaickou novinkou Kustódi//Arianina kniha a pre milovníkov mýtov a legiend pripravila rozšírenú verziu Nartského eposu. Vo svojich prozaických i dramatických textoch variuje aj témy autorstva a umeleckej tvorby, témy, ktoré sa stali východiskom aj pre náš rozhovor.

Vaša tvorba je rozkročená medzi prozaickú, dramatickú, prekladovú a teoretickú. Sú to akési paralelné životy?

Už ako dievča túžila pracovať so slovom, chcela som byť novinárkou, v každom prípade som chcela písať, zdalo sa mi, že som v tom dobrá. Neskôr som začala s krátkymi poviedkami, niektoré mi uverejňovali. Keďže som študovala v zahraničí, na Lomonosovovej univerzite v Moskve, slušne som si osvojila ruštinu. Po návrate na Slovensko som začala prekladať, titulkovala som filmy sovietskej produkcie pre požičovňu filmov, čo bolo na materskej dovolenke príležitosťou privyrobiť si a zároveň sa dotknúť tvorivej práce. Na filmoch Šukšina či Končalovského, Michalkova a iných som si uvedomovala, ako sa tvorí filmový dialóg, aby bol prirodzený a umelecky hodnoverný. Pomohlo mi to neskôr pri mojej dramatickej tvorbe. V Moskve som sa zoznámila s mojím súčasným manželom, je pôvodom Oset. Z nášho vzťahu a nasledujúceho spoločného života vyrástol môj záujem o osetskú kultúru, jazyk a literatúru.

Ako sa prejavil?

V 80. rokoch v niekoľkých konkrétnych prekladových i pôvodných projektoch, najvýznamnejšie bolo autorské prerozprávanie osetského Nartského eposu, ktorý vlani vyšiel v doplnenej a rozšírenej podobe v novom vydaní vydavateľstva AlleGro. Ale gro mojej prekladateľskej tvorby je spojené s ruskou literatúrou, z ktorej som preložila viaceré tituly rôznych autorov.

Môžete to konkretizovať?

V 90. rokoch – aj na podnet básnika a vydavateľa Daniela Heviera – som realizovala preklad kultového románu Peterburg ruského symbolistu Andreja Belého, vyšiel v roku 2001 vo vydavateľstve Hevi a potom aj vo vydavateľstve Petrus. Spisovateľovi Belému som neprestala byť verná, momentálne prekladám jeho ďalší román Strieborný holub a zároveň som o tvorbe tohto spisovateľa napísala teoretickú prácu v rámci môjho individuálneho výskumu v Ústave svetovej literatúry SAV. Zaoberám sa aj otázkami umeleckého prekladu, vo vedeckej knihe Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská (2007) som tematizovala osobnosť umeleckej prekladateľky v národných kultúrnych dejinách. Ak sa na literárnovedné bádanie pozerám z hľadiska vlastnej pôvodnej tvorby, vďačím mu za mnoho užitočných poznatkov – o tom, aké umelecké postupy uplatňovali vo svojich dielach veľkí majstri slova, ako dobre písať… A čo sa týka vzťahu medzi mojou pôvodnou tvorbou a tvorbou prekladovou, nazdávam sa, že preklad, pri ktorom sa človek musí prehrýzť cez množstvo výrazov a ich synoným, sa pre mňa stal cestou k prehĺbeniu znalosti rozmanitých vrstiev slovenčiny.

V sústavnom prekladaní teda ide aj o čoraz lepšie poznanie "pracovného nástroja“ – slovenského jazyka – a zdokonaľovanie jeho používania?

Materinský jazyk je pre mňa nielen prostriedkom komunikácie a tvorby, ale aj fenoménom, ktorý ma spája s rovnako hovoriacimi. Keď sa vraciam domov z krajiny, ktorej jazyk vôbec nepoznám, ku koncu pobytu sa začínam cítiť stratená. Doma medzi našincami sa zase nájdem, nájdem sa v slovenčine, v jej zabehanom „frflošstve“, ktorý odráža dnešné negatívne myslenie obyvateľstva, dokonca aj v odroňstve pouličných vulgarizmov, čo na mňa doľahnú hneď pri Hlavnej stanici… O inšpiráciách z prekladovej tvorby môžem hovoriť aj z hľadiska vnútorných intencií svojho písania, myslím tým archetypálnosť príbehov, mytológiu mojich diel. Na iniciačnom mýte stojí románová novela Krpatý vrch (1994), ale aj román Kustódi//Arianina kniha (2017). Základy mýtotvorby som si osvojovala pri etnologickom štúdiu, no poznatky som si konkretizovala práve pri tvorbe slovenskej podoby ľudového Nartského eposu, a tiež pri prekladaní tvorby spisovateľov moderny a postmoderny, ktorí využívali mytologizáciu, či už to bol Andrej Belyj alebo súčasná prozaička a dramatička s magickorealis­tickou poetikou Nina Sadur.

Prečo sú mýty také dôležité?

Pre literatúru sú veľmi inšpirujúce, korenia v ľudových zdrojoch a majú oživujúci potenciál. Ak by som sa mala vyjadriť k otázke, čo prináša tvorba autora, paralelne píšuceho vlastné diela a prekladajúceho diela zahraničnej proveniencie, je známe, že v slovenskej literatúre sme tradične mali autorov pôvodnej tvorby, čo boli zároveň prekladateľmi. Spomeniem románopisca Alfonza Bednára, ktorý do istého času popri vlastnej tvorbe prekladal anglickú a americkú literatúru, alebo aj súčasného prozaika Pavla Vilikovského, ktorý je takisto prekladateľom – angloamerickej prózy. Nazdávam sa (a nechcem si tým „prihrievať vlastnú polievočku“ ), že tvorba spisovateľa, ktorý cez preklad bytostne obsiahne naraz viac kultúr, literatúr, viac tradícií, býva pre domácu literatúru prínosom.

Pri čítaní Kustódov o Arianinej snahe stať sa autorkou som si spomenula na vašu hru Unavená Medea, v ktorej sa zaoberáte procesmi písania, otázkou, čomu písanie slúži. Dnes s odstupom času cez prizmu skúsenosti – čomu písanie slúži?

V oboch dielach som sa nielenže zaoberala otázkami písania a literárnej tvorby, ale vystupuje v nich aj takmer identická postava, mladý básnik Marek, ktorého miluje hlavná hrdinka: je akýmsi mágom (v Medei) i učiteľom (pre Arianu). Vždy som vnímala písanie ako formu záznamu súdobej skutočnosti, niečo ako polyfónnu kroniku na univerzálnych súradniciach času a priestoru, ktorú si ľudstvo po stáročia tvorí, aby o sebe vedelo a odovzdávalo si svoje vedomie. Je to možno tradičná predstava, ale myslím si, že zdôvodňuje aj samotnú literárnu tvorbu. Na druhej strane si neraz vravím, že písanie stráca zmysel, veď všetko už bolo napísané. Ide tu vlastne aj o témy dneška, ktoré spisovateľovi môžu pripadať banálne alebo sú v niečom obmedzujúce. Pred niekoľkými rokmi teatrológ Vladimír Štefko v článku o mojej hre Krcheň Nesmrteľný, ktorá zasahuje do histórie, potrebu historizovať zdôvodňoval aj banálnosťou príbehov súčasnosti, ktorá bola vyčerpaná a nudná, bez ideí a konceptov, bez letov a pádov… Zdá sa však, že sa situácia u nás začína meniť a dnešok opäť „nahadzuje“ silné témy. Verím, že v umení bude naďalej platiť jedinečnosť tvorby, tvorivého subjektu, hoci reálne napríklad literatúru, aj pôvodnú slovenskú, devalvuje masová a zároveň nekončiaca sa grafomanská produkcia – knihy, ktoré sú nenáročné na čítanie, tak ako sú nenáročné na písanie…

V štúdii k zborníku vašich hier sa divadelný režisér a kritik Ján Šimko pýta, akú hodnotu majú naše slová? Akú? Často sa spomína devalvácia slova…

V Unavenej Medei ide o obvinenie autorky z plagiátu a jej sebazničujúci zápas o priznanie spravodlivosti, o právo na svoj text, v ktorom sa devalvuje jej vlastné slovo. Tá predstava je hrozivá, ale vyplýva z reálneho stavu, je známe, že slovo ako také stráca či dokonca už stratilo svoju hodnotu. Devalvácia či vyprázdnenie slova súvisí s opakovaním lží, ktoré sa stávajú „pravdou“. Veľa neprávd či poloprávd k človeku prenikne cez médiá, kam sa prenášajú zo sféry politiky. Je to overený spôsob manipulovania spoločnosťou, napokon, v duchu tradícií tunajšej politickej kultúry, spomeniem začiatok 50. rokov a prezidenta Zápotockého, ktorý tri dni pred ožobračujúcou výmenou peňazí cez rozhlas obyvateľom tvrdil, že žiadna výmena nebude… Výsledkom takýchto vyhlásení a politických ťahov je hromadná strata viery – vo všetko. V týchto súvislostiach si uvedomujem, že šanca zmúdrieť, ktorú našej spoločnosti ponúkla revolúcia 1989, nebola využitá, niekedy sa mi zdá, akoby sa namiesto zmúdrenia úplne vytrácal rozum…

Čo znamená pre autora skutočnosť, že sa jeho osobná výpoveď po publikovaní stane vecou verejnou?

Budem hovoriť z pozície svojich autorských skúseností, lebo spisovateľ ide s kožou na trh, zverejňuje sa, jeho dielo sa bez tútora (autora) zrazu ocitne pred verejnosťou… V divadle je to tak, že napísanú hru si režisér a herci po svojom vyložia a zahrajú, prispôsobia ju vlastnej tvorivej koncepcii, ktorá sa môže odlišovať od autorovho zámeru. Stalo sa mi napríklad, že z môjho dramatického textu realizačný tím použil jednu vetu a zvyšok textu vyjadril tancom. Vyzeralo to pekne a napokon, v divadle ide o „dívanie sa“, na scénu to teda patrilo, ale ako autorka textu som ostala zmätená. Z tohto pohľadu sa istejšie cítim v knihe, ktorú napíšem a vydám. Som pri tom sama, nanajvýš s redaktorkou, ktorá mi však pomáha a nezasahuje svojvoľne do textu. No aj tu sú háčiky, sú síce iné, ale bez patričného nadhľadu z nich môže mať autor ťažkú hlavu. Veď aj kniha sa zverejňuje, a to dosť zásadným spôsobom – čitateľskou recepciou, ktorá je mnohonásobná, verejná. V rámci knižného trhu, na ktorom sa kniha stáva predajným výrobkom, je do reklamného kolotoča zapojený aj autor, vystupuje na prezentáciách, čítaniach… Ďalším stupňom sú súťažné konkurzy vydaných kníh, je ich dosť veľa a majú rôznorodú náplň, niekedy málo hodnovernú, u nás sa za najserióznejšiu považuje súťaž Anasoft litera. No reálne sa asi najhlbšie kniha zverejní kritikou.

Umelecká kritika a jej úroveň i pozícia vo vzťahu k čitateľovi/di­vákovi je vracajúca sa téma nielen medzi autormi, ale aj medzi teoretikmi.

Každý autor by chcel mať čo najviac recenzií, najradšej kladných, no i kritických, ak sú konštruktívne a k veci. Žiaľ, už asi vymreli literárni kritici, neúnavní „čítači“, ktorí mali tvorbu slovenských autorov načítanú od a po zet, asi posledným z mohykánov bol nedávno zosnulý Vladimír Petrík. V jeho kritických úvahách bolo povestné pred-rozumenie (dielu, autorovi), dané kultúrnou tradíciou, zmyslom pre procesuálnosť literatúry, pevným hodnotovým systémom a v neposlednom rade aj rešpektom voči práci spisovateľa umeleckej literatúry, ktorá nepatrí medzi najľahšie… V súčasnosti sa u nás, najmä medzi začínajúcimi adeptmi, rozšíril typ akejsi agresívnej, nahnevanej kritiky. Začiatočníci na takúto „rozhnevanosť“ málokedy stačia vzdelanostnou výbavou, celkovou rozhľadenosťou a nedostatky vyvažujú autoritárnym presadzovaním vlastného kritického názoru ako jediného platného. Ťažko takých kritikov zaradiť do troch kategórií, ako ich kedysi roztriedil klasik francúzskej literárnej kritiky Albert Thibaudet – je zrejmé, že to nie sú ani ľudia jemných mravov, formulujúci svoj názor na základe spontánneho čítania, nie sú to profesionáli a ani umelci… Ak smiem poradiť začínajúcim kritikom súčasnej slovenskej literatúry, tak hlavne nech veľa-veľa čítajú, kvalitných titulov pôvodnej i svetovej tvorby, až potom nech pristupujú k takej zodpovednej činnosti, akou je literárna kritika.

V samotnom zverejňovaní je vlastne protirečenie, veď autor má k svojim textom osobný, až intímny vzťah. Vaše texty sú hermetické a aj preto ich nie je veľa.

Vo väčšine mojich textov sa postavy pohybujú v priestoroch „krajiny duše“ s jej snovými a magickými črtami, či už to bolo v próze Krpatý vrch, v drámach Jaskynná panna alebo Vizionár… V románe Kustódi//Arianina kniha je takáto krajina priamo zakomponovaná do rozprávania – na základe obrazu zo známej maľby českého maliara Jana Zrzavého, cez ktorý hrdinka pomyselne vstupuje do Prahy, dotýka sa českého prostredia a kultúry. Takýto priestor podmieňuje hermetizmus mojich textov – sú prepojené, krúžia vnútri autorského subjektu. Dozaista to súvisí aj s nižším počtom mojich diel – do „krajiny duše“ človek nevstupuje na počkanie… Ale na druhej strane, vzhľadom na náročnú profesionálnu prácu i zaneprázdnenosť rodinným životom sa na počte podpísal aj bežný nedostatok času autorky. Vedome som zo svojho „hermetizovaného“ kruhu vystúpila len niekoľkokrát – v komédii zo sveta myšlienok Naše osvietené storočie, na tému slovenského osvietenstva v postavách Jozefa Bajzu a Juraja Fándlyho, bola uverejnená v časopise Vlna v roku 2016, a v hre Vykladačka zmyslu o živote a tvorbe prekladateľky Zory Jesenskej, tá vznikla na objednávku divadla a zatiaľ nebola realizovaná. Momentálne mám niekoľko ďalších tém, ktoré plánujem spracovať iným, menej osobným spôsobom, ak sa mi to podarí.

Aj v poslednej knihe Kustódi zostávate verná prepájaniu a prestupovaniu reálneho a ireálneho. Realizmus je prestúpený metaforami, symbolmi. Takýto priestor je pre autora veľmi slobodný. Preto sa doň vraciate?

Kustódi sú napísaní v žánre „autofiction“, kde vytvorené dielo obsahuje niektoré autobiografické črty autora, ale ústrednou postavou vlastne nie je on, je to celkom iná postava a býva zvláštne mýtizovaná. Priestor diela je obrazný a poetický, teda ako vravíte, pre autora slobodný. Prináša však potrebu návratov, osobitého rekonštruovania a dotvárania vlastného textu, keďže ireálnosť treba vystužiť logikou inej perspektívy videnia, čím sa stane vierohodnou, netvrdím, že objektívne pravdivou… Je to dosť náročný spôsob tvorby a hoci aj v textoch čitatelia nachádzajú ireálno alebo nejakú iracionalitu, od autora vyžaduje realizmus a racionálnosť, tiež trpezlivosť a disciplínu – autorská sloboda tohto priestoru je teda relatívna, slobodný však môže byť ním vytvorený svet. Dá sa hovoriť o „inom“ spôsobe tvorby, ktorý legitímne jestvuje popri obvyklom realistickom stvárňovaní. Po čítaní Kustódov ma poetka Dana Podracká upozornila na symbol dokaličenej ruky (v románe sa zjavuje v rôznych súvislostiach a situáciách). Nie je to náhoda, ruka symbolizuje univerzálnu, najmä Božiu ochranu. Aj profesia kustódov, ktorí ochraňujú pamiatky či knihy, je ochranná. Ak mám pomenovať vnútornú intenciu diela, je ňou práve „záchovnosť“ voči svetu a človeku, čo je spojené s podstatou ženského či materského postoja. Nacielenosť na ochranu asi nie je náhodná, keď si uvedomíme, ako značne sa rozkývali aj bez toho vratké základy dnešného sveta.

Vo vašich textoch a konkrétne i v Kustódoch je však prítomný aj humor.

Humor nadľahčuje vážne témy, ktorým sa venujem. Pestoval sa u nás v rodine, môj otec, filmový novinár a publicista, bol mimoriadne vtipný človek a v mladosti recesista. Pre mňa sú humor, irónia i sebairónia vhodné prostriedky na groteskné stvárnenie reality, absurdít sveta, kde sú hodnoty prevrátené na hlavu a vládne neistota. Smiech, ktorý mám v textoch, je smiechom „cez slzy“, cudzí mi je cynický úškľabok, hoci aj ten môže odrážať tragický pocit života. Kustódov však završuje fenomén radosti či skôr nádej, šanca na radosť, na ktorú má podľa mňa človek v živote nárok… Je to vtedy, keď hlavná postava Ariana v závere románu prekvapujúco zistí, že čaká dieťa. Pri tvorbe tejto postavy som myslela na svoje dcéry a celkovo na mladé ženy z generácie štyridsiatničiek.

Vaše prvé divadelné hry vznikali ako dramatizácie alebo na motívy vašich prozaických textov, napríklad Jaskynná panna, ktorá vznikla na základe novely Krpatý vrch alebo Krcheň Nesmrteľný z rovnomennej prózy. Vychádzajú z rovnakého „slobodného priestoru“ a zároveň vracajú divadlo k jeho magickej, rituálnej podstate.

Odborníci v mojich hrách vnímajú magickosť a surreálnosť aj mytologizmus. V súvislosti s Krcheňom Nesmrteľným písala slovenská teatrologička Soňa Šimková o magickorealis­tickom divadle, ktoré sa tradične vníma ako svojho druhu politické divadlo, keďže pranieruje moc a jej zneužívanie. Pod tieto slová by som sa podpísala, veď obmedzovanie slobody, s ktorým bojujú niektoré moje postavy, prichádza zvonka zásahmi politickej moci. Zatiaľ čo Krcheň takú moc sám zosobňuje a jeho znásilňovaná dcéra Marka je obeťou (dá sa poukázať na paralelu s mýtickým Saturnom požierajúcim vlastné dieťa), nevinná Meri z Jaskynnej panny sa v snovaných politických krážoch pohybuje ako vo sne, ktorý si nevie racionálne vyložiť. Roku 2012 som sa s hrou Krcheň Nesmrteľný dostala až do New Yorku, kam si ju vybrali divadelníčky Marcy Arlin a Gwynn MacDonald v rámci projektu Ženy píšu po novom. V ich inscenácii sa kládol dôraz práve na „saturnovskú“ podstatu Krcheňa, na tému incestu, čo bola vtedy v americkej spoločnosti objavovaná a diskutovaná téma.

Témy, aj keď sú nadčasové, prenosné a často archetypálne či nesúce istú prijatú symboliku, dotýkajú sa prítomnosti a čitateľov/divákov tej-ktorej doby. Napríklad téma incestu v Krcheňovi Nesmrteľnom by, myslím si, dnes rezonovala inakšie…

V čase, keď som hru písala, bola pre mňa nosná spoločensko-politická sféra a chcela som poukázať na to, ako bývalý politický systém a jeho predstavitelia znásilňovali a devastovali vlastnú krajinu. Dnes sa výklad aj u nás posúva do privátnej roviny, kde sa stretávame s reálnymi prípadmi týraných žien, podrobovaných sexuálnemu násiliu, neraz incestnej povahy, a napriek tomu zamlčiavajúcich pravdu, obvykle zo strachu i preto, že nechcú, aby verejnosť odhalila násilníka, ktorý je ich blízkym príbuzným. Taká je u mňa Hana, Krcheňova žena, ktorá mlčí, lebo je mužovi oddaná, ale aj preto, že jej Krcheň „vybil zuby“… Na druhej strane, v hre chodí nahá, a tak stelesňuje symboliku „holej pravdy“, svedectva.

Témou dneška aj v umení je globalizácia. Dotýka sa vás ako autorky umeleckej literatúry, no je aj predmetom literárnej vedy.

Dnes, či chceme, alebo nechceme, sme nútení uvedomovať si veci globálnejšie, v širších súvislostiach. V rámci príslušnosti našej krajiny do Európskej únie sa mení geopolitické vnímanie samých seba. Vidím to napríklad aj v tom, ako Slováci pomyselne rozšírili hranice, nakúpili nehnuteľnosti v rakúskom pohraničí, v blízkosti Hainburgu a Brücku, kde teraz žijú. Otázne je, či dokážu exportovať svoju kultúru, jazyk. V románe Kustódi//Arianina kniha som v globalizačnom duchu svojsky reflektovala otázky prekladu, rozširujúc hranice jazyka. Takto som sa „pohrala“ s prekladovou situáciou medzi slovenčinou a maďarčinou, ale aj s vnútrojazykovým prekladom, ide o záhorácky dialekt. Literárna veda reaguje na globalizáciu napríklad zameraním sa na komparatívny výskum medzi kultúrami, literatúrami. Uplatnila som ho v spomínanej vedeckej práci, ktorej názov znie – Andrej Belyj/Celistvosť mnohosti.

Umelecký preklad je rozsiahla téma, s množstvom vznikajúcich prekladov prišiel problém kvality prekladu. Čo je pre vás dôležité? Ako sa odohráva váš proces prekladania?

Preklad umeleckej literatúry predstavuje nanajvýš tvorivú prácu, ktorá človeka napĺňa a obohacuje, a to v rôznych smeroch. Na druhej strane je náročná a vyčerpávajúca. Prekladateľka Nina Šuľginová, bohemistka a slovakistka, v ktorej ruskom preklade mnoho diel slovenskej literatúry dostalo "nový život“ v rámci inej kultúry (mňa osobne teší, že do ruštiny preložila a knižne vydala moje divadelné hry), v tomto zmysle napísala: „Preklad románu ̶ to je dlhý beh s prekážkami“. Naozaj je to tak. Pri preklade, a ukazuje sa to najmä pri dielach veľkého rozsahu, prekladateľ slovo po slove postupuje v stopách autora, ale namiesto autorovho rozletu a voľnosti „preskakuje prekážky“, siaha po slovníkoch, encyklopédiách, internetových informáciách a skladá nový text, pričom text umelecký, čo už je „vyšším“ stupňom prekladovej tvorby. Vyberám si rada veci, ktoré sú zvukové, vychádzajú z orálnosti podania, potom si pri práci nahlas opakujem celé vety, v origináli, aj v tvorenom preklade, čo mi pomáha pri interpretácii textu i pri samotnej textotvorbe, a zároveň ma to povzbudzuje, oživuje, takto ostávam „v strehu“ a som pripravená na všetky zákernosti autora. Naposledy som takto prekladala skvelý text románovej novely Večer u Claire pozoruhodného spisovateľa ruskej emigrácie Gajta Gazdanova. Z tohto pohľadu je mi blízky aj dramatický preklad, ktorý sa zakladá na dialógoch, hoci tu mám niekedy problém so šokujúcimi myšlienkami, situáciami i zvratmi. Pre súčasnú drámu je celkovo charakteristické, že chce šokovať. Rozčuľoval ma svetoznámy guru ruského divadla i dramatiky Ivan Vyrypajev, ktorý si so mnou cez svoje texty, ktoré som prekladala, robil, čo chcel… V duchu som si vravela: „Rozčuľuješ ma, ale si skvelý autor.“

Na otvorení tohtoročnej Novej drámy hovoril Roland Schimmelpfennig o tom, že divadlo svojou reflexiou súčasnosti kladie prst na otvorenú ranu, čo je vždy bolestivé. Do akej miery je pre vás v literárnom diele dôležitá reflexia súčasnosti?

Uznávaný nemecký dramatik hovoril o divadle. Vo svojich prózach a drámach mám tiež ambíciu dotknúť sa súčasnosti, niekedy skôr utajene, inokedy otvorenejšie. Je to spojené s autorskou pozíciou, s osobitým druhom autobiografizmu, o ktorom som hovorila. Obvykle sa mi darí odkrývať jej temnú stránku, ako ju odráža negatívne myslenie ľudí, ktorí v tej súčasnosti žijú. V románe Kustódi//Arianina kniha mám viaceré motívy dneška, témy, ktoré sa u nás dnes medzi ľuďmi preberajú, či už je to úbohý stav našej metropoly, bezdomovectvo a zbedačovanie obyvateľstva, jeho nervozita a potláčaná agresivita, alebo ohrozujúca predstava migrantov. Sú to všetko otázky, ktoré ľudí zneisťujú a ktorým nerozumejú. Áno, takáto reflexia je bolestivá, ale na to je umenie, aby spoločnosť zasiahlo, zatriaslo ňou – zdá sa, že sa musíme dostať na kraj priepasti, bez toho sa ťažko posunieme vpred.

Eva Maliti Fraňová

prozaička, dramatička, prekladateľka a literárna historička

  • Je absolventkou Historickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity (1976).
  • Od roku 1986 pôsobí v Slovenskej akadémii vied Bratislava, od roku 1991 v Ústave svetovej literatúry SAV.
  • Vydala rad vedeckých publikácií, o. i. Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská (2007, Veda), Symbolizmus ako princíp videnia/Kapitoly z ruskej literatúry a kultúry 20. storočia (2014, druhé vydanie, Veda) a i.
  • Ako prekladateľka z ruštiny a osetčiny sprístupnila vybrané diela ruského symbolizmu Ruská symbolistická dráma (1997), preložila román ruského symbolistu Andreja Belého Peterburg (Hevi, 2001, 2003) a i. Pripravila prerozprávanie osetského Nartského eposu (1983), antológiu osetskej prózy Veže rozprávajú (1989).
  • Je autorkou kníh próz Krpatý vrch (Causa Editio, 1994), Pod jazdeckou sochou (Edition Ryba, 2011) a zbierky dramatických textov Hry (Drewo a srd, 2007) a ďalších.
  • Na divadelných doskách uviedla drámy Krcheň Nesmrteľný, Jaskynná panna, je spoluautorkou predstavenia v Divadle Aréna Povstanie.
  • V uplynulom roku vyšiel jej najnovší román Kustódi // Arianina kniha (Slovart) a doplnené prerozprávanie Nartského eposu (Allegro).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #národ #múdrosť #Kustódi #kultúra #hodnoty #Eva Maliti Fraňová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk