Pamäti na telo... ako spomína (nielen) na život Vlasta Chramostová

Česká umelkyňa Vlasta Chramostová má už 91 rokov, ale práve „pokrstila“ svoju novú knihu Byl to můj osud s podtitulom Na přeskáčku II.

10.07.2018 07:00
Herečka Vlasta Chramostová (vľavo) s kolegyňami... Foto:
Herečka Vlasta Chramostová (vľavo) s kolegyňami Dagmar Havlovou (v strede) a Evou Holubovou.
debata (1)

Je to druhý diel pamätí, ktoré herečka (známa napríklad z filmov Spaľovač mŕtvol, Je treba zabiť Sekala) začala písať ešte za normalizácie, keď mala zakázané hrať. Vlasta Chramostová si však našla spôsob, ako obmedzenia porušiť.

U nich – jej manžel je kameraman Stanislav Milota – v centre Prahy, sa schádzali disidenti na predstaveniach tzv. bytového divadla. Boli to domáce inscenácie (začala pásmom o Seifertovi) pre pozvaných, ktoré síce ŠtB sledovala a aj rôzne trestala, ale robili sa aj v iných bytoch a v iných mestách. Vlasta Chramostová aj túto tému spracovala vo svojich memoároch.

Prvá kniha vyšla už v roku 1999 a vzbudila podobný záujem ako Vaculíkov Český snář. Obe tieto knihy upútali faktografiou zo života disentu, pohľadom na dobu, ale najmä otvorenosťou. Sú to naozaj pamäti na telo, čo si môže dovoliť len autor s mimoriadnym talentom a možno aj postavením nestora. Vlasta Chramostová posudzuje správanie ľudí, kolegov, celej spoločnosti. Často je veľmi kritická a môže si to dovoliť najmä preto, lebo vie byť krutá aj k sebe. Snaží sa pomenovávať všetko pravým menom, a tak sa nevyhne rôznym nepríjemným pravdám.

V pamätiach píše aj o tom, že bola členkou komunistickej strany, že spolupracovala s ŠtB. Sú to už všeobecne známe veci, ale ona ich pripomína aj v tejto druhej knihe, aby vysvetlila svoje postoje a svoj vývoj. Nachádza slová, akými sa dá hovoriť aj o takýchto chúlostivých záležitostiach, ktorým sa ľudia zväčša vyhýbajú, a tým sa celá pravda o našej súčasnosti vlastne skresľuje.

Vlasta Chramostová ide príkladom, ako si má človek poradiť so svojím vlastným osudom a s jeho interpretáciou. Ona svoje „hriechy“ vyvážila životom v disente – bez práce, bez uznania, prenasledovaná. Po revolúcii sa vrátila na javiská a pred kamery. Mala možnosť dať českej kultúre ešte veľa hodnôt. V druhom diele pamätí hovorí práve o tomto období. O úlohách, ktoré pre ňu autori písali, o tom, ako sa jej hralo v Národnom divadle v Prahe, o zákulisí umenia aj života.

Popri spomienkach na prácu hovorí aj o svojom súkromí, spomína na rodičov, pripomenie svoj nešťastný osud – viezla v aute svojho štvorročného syna Konráda, havarovali a on sa zabil. Rozpadol sa potom aj vzťah s partnerom, ktorý ju obviňoval, že mu zabila dieťa. Chramostová si skrátka preskákala v živote dosť bolesti, aby písala pravdivo a s ničím nekalkulovala, ako to dnes trčí z mnohých textov.

Zaujímavá je napríklad aj pasáž o jej účinkovaní v hre Václava Havla Odchádzanie – v divadle a neskôr aj vo filme. Zmieňuje sa, trocha s pobavením, aj o tom, že asistentkou a poradkyňou (u hercov nie obľúbenou) režiséra filmu Havla bola herečka Eva Holubová, ktorú ráno zhľadúval slovami: „Kde je moje holubice?“ a večer „pařili“. Havla mala Chramostová, samozrejme, veľmi rada, aj mu vzdala v knihe poctu, ale ani jeho nešetrila. O to úprimnejšie kniha vyznieva.

Autorka rozpráva s láskavosťou a múdrosťou Babičky, čo bola jedna z jej slávnych rolí v dramatizácií románu Boženy Němcovej v Národnom divadle. Aj o tom sa v knižke dočítame.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #herectvo #komunizmus #spomienky #Václav Havel #pamäte #Vlasta Chramostová