Do „oficiálnej“ literatúry vstúpil Erik Jakub Groch roku 1989 básnickou zbierkou Súkromné hodiny smútku, ktorá vzbudila pozornosť literárnej kritiky i čitateľov. V ďalších takmer dvoch desaťročiach vydal tento autor ešte sedem ďalších básnických zbierok. Doteraz bola jeho poslednou básnickou knižkou Infinity (2008), vydaná v Grochom založenej básnickej edícii Veršeonline, po ktorej sa básnik na desať rokov odmlčal, aby v súčasnosti ponúkol svoj nový opus – nil, úvod- vydaný ako 4. zošit v edícii Sešity pražského vydavateľstva Fra.
Foto: Ján Gavura
Niečo z ničoho
Knižočka, obsahujúca zo dvadsať básní, upozorňuje na seba jednak striebornosivou obálkou, ďalej tým, že v celej knižke nenájdeme meno autora, iba jeho fotografiu na zadnej strane, a napokon grafickým i typografickým dizajnom jednotlivých básní. Napríklad názvy básní, ktoré spravidla dominujú pri pohľade na stránku knihy, sú v celej zbierke vytlačené menšími písmenami ako verše konkrétnych básní. Nápaditá je i práca s interpunkciou v texte (čiarky a dvojbodky na začiatku veršov) a tiež využitie bielych plôch papiera medzi jednotlivými veršami.
Anglické slovo nil značí nič, ničota, prázdnota, nula. V súvislosti s použitím tohto slova v názve zbierky môžeme s istou pravdepodobnosťou predpokladať, že básnika pri jeho využití viedla alternatívna definícia básne ako „niečoho z ničoho“, čo do istej miery zodpovedá faktickému stavu veci a zároveň ponecháva diskrétne závoj tajomstva na samotnom tvorivom procese. Takisto by to mohlo byť reakciou na skutočnosť, že básnik, ak má pokračovať vo svojej celoživotnej tvorbe, je i po napísaní a vydaní niekoľkých zbierok konfrontovaný s tým, že sa opätovne ocitá pred prázdnym čistým papierom alebo pred prázdnou stranou počítačového súboru a musí pozbierať všetok svoj um a sily, aby stránky svojej budúcej knihy dokázal naplniť zmyslom – pre seba i pre čitateľov. Desaťročná odmlka vo vydávaní vlastných zbierok možno postavila Erika Jakuba Grocha pred potrebu zamyslieť sa nad novým začiatkom, v ktorom zapĺňa prázdnotu, čelí ničote a dáva zmysel svojmu počínaniu: v tomto zmysle táto zbierka možno odštartúva celé nové obdobie tvorivého hľadania a nachádzania, no môže byť aj solitérnym majákom, ktorý básnikovi i čitateľovi svieti na cestu záchrany, nie stroskotania.
Tehličky jednej stavby
Hneď v úvodnom motte alebo minibásni hovorí básnický subjekt, že počul hlasy hovoriť: „uvedomuje si život“, čo je citát Davida Coopera z diela La langage de la folie (Reč šialenstva). Ako sa ukáže ďalej, autor si naozaj „uvedomuje život“, registruje ho, eviduje a ryžuje z neho zlaté zrnká poznania i krásy, subjektivity i objektívnosti. Vidieť to už v úvodnej básni Mizanscéna – týmto titulom sa autor priznáva k „režijnému“ uchopeniu svojej zbierky až do dôsledkov – a v piatich jednoveršových sekvenciách (jeden verš je súčasne i strofou) hovorí: „písať čas, dlhé, nezrozumiteľné vety // aj o zvieratách z kalendára možno snívať // v noci počuť raz a navždy zavŕšené vrany z Košíc // výber slov je prírodný výber // : je úplne jedno ako vznikol vesmír“.
Sémantika básne sa utvára prostredníctvom výrokov, ktoré akoby bolo možné aj šmariť do niekoho, reč je o písaní v čase a časom, o snívaní, o konkrétnom sluchovom nočnom vneme a napokon o prirovnaní výberu slov k prírodnému výberu a drsnou indiferentnou poznámkou, že je „úplne jedno, ako vznikol vesmír“. Báseň v Grochovom ponímaní takto tvorí jeden celok, v ktorom sa zosúlaďuje čas s večnosťou, subtílny zmyslový vnem s robustnou myšlienkovou náplňou, konkrétnosť (vrany z Košíc) s univerzálnosťou (prírodný výber, vesmír). A podobne ako tehličky jednej stavby sú vystavané i ostatné básne zbierky, vyznačujúcej sa gnómickosťou, zovretosťou, preosiatím cez sito zmyslu, niekedy s pointou, inokedy je pointou celá báseň.Mocné podnety
Grochove básne (celá zbierka má len 22 strán) pozostávajú okrem jednej výnimky z jedno-, dvoj-, maximálne však trojveršových strofických útvarov, sú písané voľným, nie viazaným veršom a pokiaľ ide o lexiku, sú v nich približne v rovnakej miere zastúpené slová pôvodné a cudzie. O tom, že sa na viacerých miestach Grochova básnická duša dotýka duše vedátora, svedčia číslované poznámky k jednotlivým básňam, obsahujúce odkaz (napr. na básnickú zbierku Rudolfa Juroleka v básni Fauna) či citát v nemčine (z diela filozofa Heideggera v tej istej básni). Pritom nejde o vyčerpávajúci bibliografický údaj podľa predpísanej normy, len o jeho praktické, úsporné využitie.
Takto sú v Grochových básnických textoch zastúpené osobnosti dávnej histórie i súčasnosti veľmi rôznorodého charakteru (napr. francúzska poetka, grafička a výtvarníčka Esther Salmona – báseň luminy, Christopher Nolan, režisér filmu Interstellar, citácie z ktorého sú použité v básni Endurance, svätý Benedikt Labré, patrón bezdomovcov, Blaise Pascal, francúzsky fyzik a teologický spisovateľ 17. storočia, súčasná americká poetka Louise Glücková, Robert Lanza a Bob Berman, autori knihy Biocentrizmus, francúzsky štrukturalista Gilles Deleuze, patriarcha Nikofor z čias obrazoborectva v Byzancii a William Gibson, zakladateľ kyberpunku).
Každý z týchto ľudí predstavuje istý osobitý a originálny svet, ktorý je takýmto spôsobom natrvalo „vtelený“ do Grochovej konkrétnej básne, čo vystihuje i titul jednej z nich – textolatria. Táto intertextualita iba umocňuje previazanosť a napojenosť slovenského autora na mocné podnety prekračujúce hranice. Grochova poézia však rozhodne nie je nejakou zlátaninou citátov iných autorov, básnik len pracuje s konkrétnymi podnetmi vo zvrchovane vlastnom tvorivom prieskume. Básnickému subjektu ide „iba o to, trvať nesúvisle a na nič tak, / aby to bolo krásne a vzrušujúce“.
Kovotepná práca
V rovnomennej básni nil je reč o zážitku konkrétneho dňa s pomalým výstupom na kopec Špankút – s jemnou aj bolestnou poznámkou „koho je v zástupe / viac než samoty?“ a so spomienkou na detstvo a večerné čítanie Drakulu, keď básnický subjekt spomína na sesternicu, čo ho „odzadu chytila za ramená!!!“
Biblické filiácie sa objavujú v básni Sekularizovaný strom („je čas milovať a je čas milovať a prikryť sa lístím“), ale azda aj v záverečnej básni Prenos: „ :predstavil som si slzu uloženú vo formaldehyde / :tichší je len tieň mŕtveho dieťaťa / :mne samotnému obetuj desatinu zo mňa“. Motív obety nám možno umožňuje zmieniť sa o ponímaní slzy spravodlivého u proroka Izaiáša ako predmetu eschatologickej náhrady u Boha. Tu je tento božský princíp v kontraste s ľudskými prostriedkami.
Po poézii Erika Jakuba Grocha by mali siahnuť nároční a vzdelaní čitatelia, ale aj tí, ktorí si vedia vychutnať jeho kovotepnú, cizelérsku prácu a jeho básnické nádychy i výdychy na pozadí skutočného i textového vesmíru.
