Foto: Artforum
Podľa Štrpku názov zbierky nedefinuje obsah, skôr len „poukazuje na smer, ktorým sa uberajú moje predstavy“. Je zároveň poslednou vetou básne, ktorú v roku 2015 napísal pre časopis Sado výtvarníčky Doroty Sadovskej (1972) a táto báseň predznamenala ich ďalšiu spoluprácu.
Pôvodne to mala byť jednoduchá kniha s výraznou typografiou, no fotografie Sadovskej jej dodali ďalší rozmer. Dohodli sa, že básne nebudú dopĺňať doslovné ilustrácie. „Ja som mal predstavu prázdnych tvarov. To, čo sa nedá ukázať, vidieť,“ vraví Štrpka.
Pre Dorotu je to kniha o prázdne a samote: „Ako keď si kúpiš vec a zostane ti z nej len obal.“ Dorota Sadovská zistila, že slovo so základom prázd_ , teda prázdno, prázdne, prázdnota, sa v zbierke nachádza takmer stokrát. Druhým slovom v poradí je svetlo.
Fotografie jej zbierky slnkom presvetlených prázdnych obalov a plastov sa tak organicky spojili s básňami.
Artforum
